Bizarné skalné útvary

Súľovské skaly vytvárajú zo zlepenca, vápenca a pieskových skál mnoho bizarných terás, balkónov a previsových útvarov. Pre návštevníkov Súľovských skál je pripravený náučný chodník, prechádzajúci centrálnou časťou NPR. Oboznámi nás s geológiou, reliéfom, flórou a faunou Súľovských skál. Jeho okružnú trasu so 17 zástavkami (prevýšenie cca 290 m) môžeme absolvovať asi za 1,5 hodiny. Začiatok náučného chodníka je pri chate Súľovčanka. Oproti tejto sa nachádza zrekonštruovaná stará turistická chata. Stojí na lokalite bývalého konského cintorína, preto skaly nad ňou sa dodnes volajú Nad konský cinter. I tvary ostatných skalných skupín podnecovali ľudskú fantáziu a názvy mnohých sa zachovali. Pri vstupe do tiesňavy sú to napríklad Organy. Nádherný výhľad na ne je z chatovej oblasti Čierny potok.

Dnes sa zdá až neuveriteľná skutočnosť, že vápencové bradlo nad obcou Súľov bolo predmetom ťažby. V roku 1951 tu stála vápenka. Na zákrok ochranárov prírody bola jej činnosť zastavená v roku 1955. Priestor bol upravený a prirodzene veľmi dobre rekultivovaný.

Na fotografiách najčastejšie spoznávame Gotickú bránu (13 m. vysokú), nazvanú podľa charakteristického zalomenia, podobného gotickým portálom. V ľudovom podaní sa nazývala Lomená brána. Neďaleko od nej môžeme nájsť skamenelého Spiaceho dinosaura, ktovie, či toto mláďa nie je pozostatkom z pravekej doby.

Súčasťou skalnej skupiny Toránie je dvojica – Sova a sovička, akoby živý obraz týchto prírodných symbolov múdrosti. Smerom na sever od Toránia, na skalnom hrebeni je neveľká jaskyňka – Boscová búda. Jej pomenovanie je odvodené od mena tuláka, ktorý ju vraj v čase zimy a nepohody používal ako príbytok a skrýšu.

Pod Sovou a sovičkou zo zeme už milióny rokov vyrastá gigantický skalný hríb Smrčok. Ako jediný v Súľove zostáva bez povšimnutia hubárov.

Nad týmito skalnými zoskupeniami čnejú do výšky dnes už len zrúcaniny Súľovského hradu (660 m.n.m.), vybudovaného v 15. storočí. Ako hrad nemal nikdy veľký strategický význam, tým zaujímavejšia je jeho poloha. Stavba bola prispôsobená prírodným podmienkam ako orlie hniezdo na neprístupnom mieste. V písomných prameňoch sa hrad spomína už v roku 1470. Vďaka svojej polohe patrí k najneprístupnejším hradom na Považí.

Alexander Lombardini o hrade napísal: “Na skale, uprostred malebnej skupeniny sa vypínajúcej, Roháč rečenej, ktorej vrcholec dominuje nad okolnými skalami, badať nepatrné rumy hradu Súľova, totižto tri kusy holej skaly v trojhrane, postavené; tieto skaly sú spojujúcimi múrami vyplnené a slúžili tomuto zámku za rohové. Stavänie je veľmi malej rozsiahlosti a neozbrojené oko musí sa dobre napnúť, aby ho z hĺbky pod ním sa rozprestierajúcej tým poznal, čím je. ... ľud Roháčom ho menuje.”

Podľa týchto správ oficiálne i miestnym ľudom mal hrad názov Roháč. Dnes sa však týmto menom označuje vrch Roháč, vzdialený od zrúcaniny hradu približne 3/4 hodiny cesty chôdzou.

Ak sa rozhodnete vystúpiť k zrúcaninám hradu a jeho prostredie vás zaujme, ponúkame vám pre lepšiu orientáciu i niekoľko poznatkov z historických prameňov...

Hrad sa skladá z horného a dolného hradu, ktoré sú prepojené tunelovou chodbou, tesanou do skaly. Vzdialenosť medzi horným a dolným hradom je asi 25 metrov. Dolný hrad tvorila veľká miestnosť 5 x 10 m so 4 oknami, 8 streľňami. Múry dolného hradu boli hrubé 80 až 120 cm. Z dolného do horného hradu sa dalo dostať po padacom mostíku. Dnes možno prekvapí poznatok historikov, že v hornom hrade sa nachádzalo neuveriteľných 18 miestností. V celom hrade boli okrem obytných a reprezentačných i tieto miestnosti - kuchyňa, pekáreň, práčovňa, sklad obilia a múky, zbrojnica, koniareň, klenotnica s rodinným archívom a pivničné priestory. Podľa súpisu sa na hrade nachádzal tento nábytok: 6 rozličných skríň, 12 stolov, 30 obyčajných stoličiek, 15 kožou potiahnutých kresiel, 7 postelí, z nich dve “maľované podľa novej formy”, 1 ozdobný stojan na poháre, 21 truhlíc ( z nich 5 na uloženie šiat, 2 železom okované a kožou potiahnuté, na úschovu rodinného archívu, 3 z nich oplechované, s čiernymi pečaťami), 7 maľovaných truhiel. Z drahocenných predmetov sa na hrade nachádzalo: 20 starých obrazov na plátne, 39 obrazov na skle, osadených v ráme, starý gobelín, 15 mosadzných a pocínovaných svietnikov, 2 nástenné hodiny, strieborné hodiny, vyrezávaná fajka, osadená v striebre, strieborné lyžice a nože, strieborná šabľa, niekoľko medvedích kožušín, šperky, náušnice, náhrdelníky, prstene zo zlata a drahokamov. Okrem toho sa na hrade nachádzalo množstvo cínového kuchynského riadu, hospodárskeho náradia, odevov, zbraní. V majeri v doline chovali 4 ťažné kone, 3 žriebätá, 4 sivé voly, 11 dojníc, 5 jalovíc, 2 teliatka, býk, 189 oviec a baranov, 5 kôz.

Zachovala sa do skaly vysekaná nádrž na vodu, s rozmermi 80 x 150 cm. Jej hĺbka sa dnes už nedá zistiť. Hrad bol postavený za účelom pozorovania okolitých ciest Považia, čo dokazuje pozorovateľňa na najvyššom mieste hradu. Zemetrasenie v roku 1763 ho poškodilo. Rodina Sirmiensisovcov, ktorí hrad obývali, sa presťahoval dole do dediny, kde mali postavené kaštiele. Na hrade zostali dvaja strážcovia, ktorí boli súčasne i hájnikmi. Od roku 1780, keď ho prestali strážiť je hrad opustený. Nám, súčasníkom, zostávajú len nemo stojace nesúvislé múry, ktoré dokážu oživiť len povesti.

Západne od hradu, s nemenným výrazom tváre už roky porovnáva počínanie minulých a súčasných obyvateľov i turistov skalný Indián. Je symbolom ľudu, pre ktorý rešpektovanie prírody bolo samozrejmosťou a dúfajme, i vzorom pre ďalšie generácie.

Z lúky pod Indiánom môžeme zísť ku Kozím dieram, skalám, ktoré sa v minulosti stali osudnými pre pasúce sa kozy. Zablúdený turista možno začuje v horách ich volanie o pomoc… Dnes sa pod týmito skalami stretávajú najmä horolezci, ktorí tu preverujú svoju fyzickú zdatnosť.

Sériu uzatvára mohutná skupina skál, ktorú tvorí i skalný vrchol, dominanta Súľovských skál - Pátriková (816 m.n.m., na mape označovaná Brada). Z jej SV strany možno prejsť do doliny k Hlbockým vodopádom.

Medzi skalnými útvarmi v slopoch na východ od Pátrikovej sa nachádza Obrovská skalná brána známa i ako Panská brána (11 m vysoká, 10 m široká). Spomína sa už v r. 1268, pri darovaní obce Hrabové. Brána v listine nazvaná Kukapu ( z maďarského ku = kameň, kapu =brána, ľudovo “kamenné vráta” ) tu vystupuje ako hraničný bod medzi Hrabovým a Súľovom.

Často navštevovanou je Šarkania diera (598 m.n.m., vysoká asi 20m), priamo na východ od Pátrikovej. Z jej útrob vraj vedie i zadný východ. Vchod do jaskyne zakrýva hustý bukový porast, preto z lúky pod skalami je len ťažko viditeľná. Najlepšie sa orientujeme podľa skaly Mária Terézia, ktorá má tvary ženského tela. Nachádza sa pred vchodom do jaskyne. Najstarší obyvatelia si pamätajú pomenovania Svätá Alžbeta a Tereza, čo sa dzíva do dziery. Prvým, kto v jaskyni kopal, bol majiteľ turistickej chaty ( neskôr horárne pod skalami Toránie ) J. Císařovský. Našiel úlomky nádob a kostí, z nich časť je v Národnom múzeu v Prahe. V roku 1935 robil vykopávky v jaskyni F. Papánek. Medzi úlomkami nádob a kosťami našiel i lebku jaskynného medveďa. O rok neskôr, v r. 1936, F. Pauk našiel po prekopávkach v jaskyni rôzne úlomky nádob, železný hrot, kamenné nožíky, rozličné kosti. Archeologické nálezy z jaskyne sú dnes uložené v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Obyvatelia obce spomínajú, že v jaskyni v zime padajú z povaly na dno kamienky. Tento fakt však možno vysvetliť procesom mrazového zvetrávania.

Okrem tejto jaskyne sa ešte jedna väčšia nachádza ukrytá v prudkom svahu nad starou turistickou chatou. V nej môžete pozorovať spiace netopiere. Táto jaskyňa počas 2. svetovej vojny slúžila ako úkryt partizánov.

Na lúke Na starom sa stala vyhľadávanou chalúpka, ktorú postavili pri nakrúcaní povesti Sokoliar Tomáš, v roku 1999. Nad chalúpkou, na Roháči, vymeriavajú čas skalné hodiny. Podľa nich sa vraj riadili pastieri kráv a oviec. Dnes tomu tak nie je, keďže hodiny ukazujú po celý deň trištvrte na dve.

Cestou ďalej, po hrebeni, smerom k Hradnej nájdeme najvyšší vrchol Súľovských skál - Pyskatú kačku (822,3 m.n.m., v mapách označovaná len ako Kačka).

Zalesnený hrebeň stráži kocúr, ktorému spomedzi vysokých stromov vykúkajú len uši i keď len v skalnej podobe – Kocúrové uši.

Posledný skalný útvar Súľovských skál je Kohýlna. Dostala názov podľa zákonom chránenej rastliny – Kohýlia (Stipa joannis), ktoré v jej okolí hojne rastie.

Po hrebeni však pokračujeme ďalej do Hradnej, kam pokračuje Súľovská vrchovina. Hoci je tu oveľa menej skalných skupín, o to zaujímavejší a pestrejší výhľad nám ich vrcholy poskytujú. Z jedného z nich – zo Stolovej (nazvanej podľa typického tvaru) – možno s pomocou ďalekohľadu vidieť aj historické budovy v centre Žiliny.

Najvyšším vrchom Súľovskej vrchoviny je Žibrid (867 m.n.m.). Tí, ktorí zdolajú výstup na jeho najvyšší z troch vrcholov sa môžu zapísať do pamätnej knihy a podeliť sa tak s ostatnými turistami so svojimi pocitmi z výstupov a výhľadov na okolie.

Spomenuté dva vrchy spája sedlo Patúch, kadiaľ prechádzajú cesty do Rajeckej a Lietavskej doliny.

Pod Žibridom je v lese skrytý obrovský, do zeme zapichnutý skalný Budzogáň. Ak sa bližšie prizrieme môžeme v jeho podobe rozoznať tvár.

Nemožno spomenúť všetky skalné útvary, ktoré sú výtvorom prírody a času. Ak nájdete niektorý, ešte nepomenovaný, opojení vôňou kvetov a vetra nechajte pracovať svoju vlastnú fantáziu.

Okrem prírodného amfiteátra Súľovských skál, Súľovská vrchovina ponúka náročnejším turistom prechody do Rajeckých Teplíc, Manínskej úžiny, na Lietavský hrad, či do Čičmian.