Povesti

K Súľovskému hradu sa viaže niekoľko povestí. Jedna hovorí o nešťastnej láske Ľudmilky k pánovi Súľovského hradu. Námet bol aj sfilmovaný pod názvom Sokoliarova dcéra. Túto istú povesť spracoval v minulosti aj tunajší divadelný súbor pod názvom Súľovský Čierny orol...

... Vonku zúrila búrka. Blesky sa križovali, dážď sa lial. Hájnik Brezuľa sedí v izbietke so svojou krásnou dcérou Ľudmilkou. Zrazu celkom na blízku udrel hrom a ozvalo sa volanie o pomoc. Brezuľa vybehol oproti volajúcemu. Vo svetle bleskov spoznal v jazdcovi hradného pána Súľovského. Pozval ho k ohňu a postaral sa o jeho koňa. V izbe priadla Ľudmilka, ktorá hosťa nepoznala. Súľovský však z nej oči nespúšťal. Otec a dcéra hosťa ponúkli jedlom a usušili mu odev. Brezuľa pri rozhovore s pánom spomenul, že jeho dcéra sa bude vydávať za sedliackeho syna, Blažeja Záhora. Súľovskému sa to znepáčilo a odvetil, že Ľudmila je pre sedliackeho mládenca príliš krásna. Viac by jej pristalo byť paňou na hrade.

Po búrke, poberajúc sa domov, Súľovský Ľudmilke pošepol, že ju zanedlho navštívi. Brezuľa celú noc málo spal, neprestajne mu vŕtali v hlave Súľovského slová. Ráno Ľudmilka zavčasu vstala a pri upratovaní našla hodvábnu, zlatom vyšívanú šatôčku. Určite ju stratil nočný návštevník. Ľudmilka si ju chcela najskôr nechať, ale potom sa v nej vzbudil cit statočnosti a rozhodla sa, že keď Súľovský príde, šatôčku mu vráti. Súľovský prišiel hneď na druhý deň. Šatôčku neprijal, ale nechal ju Ľudmilke ako pamiatku ich prvého stretnutia. Sľúbil, že sa jej aj inak odvďačí za milé pohostenie. Odvtedy Súľovský často navštevoval malú horáreň a nezabudol na dary pre Ľudmilku.

Blažej, ktorý stále Ľudmilku úprimne miloval, badal, že jej city k nemu ochladli a ani jej oči už nehľadeli tak úprimne, ako pred časom.

Raz v nedeľu, v Bystrici v kostole, stretol Blažej bláznivu Veronu. Tá mu zaspievala pieseň:

Holubienka pekná, bledá,

s čiernym orlom sedá.

Čierny orol falošný vták,

pomiluje i nechá tak,

a dievčaťu beda, beda...

Blažejovi Veronine slová vŕtali v hlave, ale dlho nemoho rozlúštiť ich zmysel. Neskoršie si spomenul, že v celom okolí nazývajú Súľovského “Čiernym orlom”.

Dovtedy Ľudmilku z ničoho neupodozrieval, teraz si však s ňou chcel mnohé vysvetliť...

Svoju milú v horárni nenašiel. Po chvíli čakania začul za dvorom veselý smiech. Súľovský vyskakoval na svojho koňa a lúčil sa s Ľudmilkou. Rozhnevaný Blažej sa rozbehol za Súľovským. Prakom namieril na hradného pána, ale trafil len koňa. Splašené zviera zhodilo jazdca, ktorého noha sa zachytila v strmeni. Kôň letel cestou-necestou a vliekol za sebou doráňaného Súľovského. Zachránil ho len pán, ktorý bol so svojim služobníctvom v Súľove na poľovačke. Na hrade sa Súľovský pán z rán ešte dlho liečil. Napriek Blažejovmu dohováraniu, Ľudmilka bola stále zaľúbená do hradného pána.

Cestou od horárne v lese Blažeja chytili dvaja chlapi, a na pánov rozkaz ho odviezli do väzenia na Lednický hrad.

Väzenie bolo pre Blažeja utrpením. Miestnosť bola plná potkanov a kostí predošlých obetí. Pre dverami strážil starý Matúš.

Hradný pán Bielek mal dcéru Dorku. Jej priateľka Katka sa istý čas páčila Súľovskému, no keď ju opustil, Katka mu prisahala pomstu. Poznala povesť o Bielej panej, ktorá vraj každý rok oslobodí jedného väzňa. Teraz prišiel čas odplaty...

Keď sa pán Bielek vybral so svojimi ľuďmi na lúpežnú výpravu na Moravu, na hrade zostalo len pár ľudí. Strážnici, medzi nimi aj starý Matúš, sa zabávali v čeľadinci. Vtedy sa Katka rozhodla konať. V bielom rúchu sa vybrala k väzeniu. Pre Blažeja niesla pod rúchom mníšske šaty. Keď ho prekvapeného viedla k tajnému východu, starý Matúš práve vychádzal z čeľadinca. Vidiac Bielu pani s oslobodeným väzňom, preľakol sa a privolal ostatných. Zábava sa týmto skončila a všetci čakali, aké nešťastie Biela pani prinesie. Na druhý deň sa zranený pán Bielek nečakane vrátil. Mátuša nepotrestal, uveril, že za všetko môže Biela pani.

Oslobodeného Blažeja neďaleko Trenčína zverbovali do vojska kráľa Mateja. V boji sa vyznamenal, preto ho kráľ vzal do svojho povestného Čierneho pluku. Po skončení vojny, kráľ chodil so svojim sprievodom na poľovačky. Raz sa zatúlali do Brezuľovho revíru...

... Kráľ sa zatúlal, keď jeho sokol vyplašil akési zviera. Z húštiny vybehol ozrutný diviak a napadol kráľa. Pred istou smrťou ho zachránil Brezuľa. Za to mu kráľ sľúbil, že ho podľa vlastnej vôľe odmení. Jediným želaním Brezuľu bolo, aby si Súľovský zobral Ľudmilku za ženu. Pán ju zvábil, sľuboval manželstvo a teraz, keď Ľudmilka čaká dieťa, Súľovský na svoje sľuby zabudol.

Kráľ Matej vyzval Súľovského, aby vyhovel starcovmu želaniu. Ten odmietol, preto mal rozhodnúť boj. Súľovský v boji protivníka zranil mečom, na to ho Brezuľa mocne udrel oštepom po hlave. Mŕtvy pán padol na zem.

Nešťastný a zranený Brezuľa bedákal nad osudom svojej dcéry. Vtom z kráľovho Čierneho pluku vystúpil Blažej, ktorého všetci pokladali za mŕtveho. Sľúbil, že o Ľudmilku sa postará sám. Kráľ na to pristal a rozhodol, že Súľovského dieťa zdedí jeho meno i majetok.

Ľud sa radoval a oslavoval láskavosť kráľa a jeho spravodlivé rozhodnutie.

Ďalšia povesť hovorí o ukrutnom pánovi Súľova...

Ľudia hovoria, že v dávnych dobách žil na hrade veľmi ukrutný pán, surovo zaobchádzajúci so svojimi poddanými. Bez jeho zvolenia nesmeli sa vraj v Súľove ani ženiť ani vydaváť. Ak sa niekto chcel oženiť, musel sa najskôr opýtať pána. Nevesta sa vraj musela ukázať pánovi na hrad pred sobášom. Ak bola pekná, musela tam aj nocovať. Raz sa mala ísť na hrad ukázať jedna nevesta, ale jej ženích ju tam nepustil. Sám sa preobliekol za dievča. Pán si myslel, že je to skutočná nevesta, nechal si ho na hrade. V noci tento mladík ukrutného pána Súľova zavraždil. Mládenca však za to uväznili na hrade. Ľudia boli veľmi vďační, že ich oslobodil od krutostí a neskôr vraj mládenca vyslobodili z väzenia.

Nasledujúca povesť opisuje obdobie stráženia Súľovského hradu...

Z výšky súľovských skál, spoza hradných múrov dívali sa na čarokrásne okolie poslední obyvatelia pyšného hradu Samuel a Florián. Hradní páni sa odsťahovali do pohodlnejšieho kaštieľa v údolí a ponechali na hrade oboch bratov i s manželkami, krorí boli nielen strážcovia, ale i hájnici. Po práci sa oddane venovali svojmu obľúbenému koníčku, sokoliarstvu. Obaja boli znášanliví, milovali sa bratskou láskou, ale ich ženy, Milena a Beta, boli veľmi hašterivé. Samuel a Florián boli z toho veľmi nešťastní a neraz opúšťali hradné múry a túlali sa po svojom revíri.

Dobre vedeli, že naveky ich nenávisť a jedovaté jazyky nemôžu silnieť, ale nevedeli ako toľkému hnevu zabrániť.

Obávali sa, aby sa zloba nezahniezdila aj v ich srdciach. Sledovať let sokola bola pre oboch bratov tá najkrajšia chvíľa dňa. Zabudli na horkosť, krik i nenávisť oboch hašteríc.

Vstávali za tmy, obhliadli hradné múry, pospravovali zubom času nahlodané správky a ešte za rannej rosy mizli v lesných tônkach. Len čo slnko ukončilo svoju poludňajšiu púť oblohou, obom bratom sa na opaskoch hompáľali poltucty divých holubov, ba neraz sa pritrafila divá kačka. Na pustnúcom hrade Súľov veru nebola núdza o chutné večere! Ej, keby len tých dlhočizných ženských jazykov nebolo! Tak blízko k Bohu, rukami možno oblaky chytať do dlaní a predsa akoby sa z každého kúta čadila síra pekelná...!

Dni utekali do nenavrátna, obom bratom pripadali navlas rovnaké, ale jedného dňa...

Pri poľovačke na holuba sokol prestal reagovať na nacvičené pokyny, iba nervózne prekračoval z nohy na nohu sediac pánovi na rukávniku.

“Je niečim vystrašený... Taký podráždený jakživ nebol...! “ konštatoval Samuel smutne sa

dívajúc za odlietajúcou korisťou. Sokol akoby svojím konaním zvestoval niečo nepríjemné. Vo vzduchu visel tieň niečoho hrozného. Bratia neváhali a vyšliapanou cestičkou sa pobrali hore na hrad. Privítal ich nevídaný jav – ticho. Akoby obe hašterice odrazu prišli o svoje jazyky!

Darmo obaja bratia chodili od kúta do kúta, darmo vymetali každú špáročku! Po oboch ženách akoby sa zem zľahla! Na hrade žien nebolo, tak sa ich vybrali hľadať do blízkeho okolia. Naveľa, už za šera, pri Šarkanej jaskyni našli mŕtvu Milenu.

“Sokol to musel cítiť, že sa udeje niečo nedobré... “ zašepkal Samuel.

“Mojej Bety nieto, určite má smrť tvojej Mileny na rováši...” vzdychol zničene Samuel.

Ťažko im bolo rozhodnúť v práve, lebo mŕtva už neprehovorí a nezvestná akoby sa pod zem k samým čertom prepadla! Obaja bratia dobrých sŕdc trúchlili, výčitkami trápili svedomie. Keby tak boli skôr medzi hašterice rozhodným slovom vstúpili...!

V deň tragédie sa však stala prečudesná udalosť. V tmavej noci sa ozval nárek a kvílenie zdivočelej ženy. Nik ju síce nevidel, ale jej bolestný hlas oboch bratov na nohy postavil. Šli ju hľadať, ale márné bolo ich snaženie. Bolestný plač a clivé vzlyky ustali a stratili sa v tme.

Ešte nejaký ten piatok, ako sa ľudovo hovorí, prežili obaja poslední strážcovia hradu vo svornosti a venovali sa svojim povinnostiam. I keď viacej ako o hrad, starali sa o kvitnúci revír plný zveriny a vtáctva. Napokon pre pokoj duše svojej, i nebohých žien, hrad opustili. Obaja sa dostali do iného revíru a od roku 1780 hrad pomaly chátral. Zub času je nemilosrdnejší než katová sekera... Svedectvom sú pyšné skaly, vo svojom objatí držiace iba to najpevnejšie murivo, ktoré v orlích výškach voľakedy človek vystaval...

Ku vzniku hradu sa viaže povesť o Smelom Suľovi...

Pred rokmi našli zvedaví ľudia v jaskyni veľa kostí, medzi nimi vraj i niekoľko ľudských.

“Bodaj by aj nie, ” povedal mi starý ujko na predmierských lúkach, kde pásol kravy, “veď tam, ako mi ešte nebohý otec rozprávali, kedysi dávno, veľmi dávno žilo strašné trojhlavé šarkanisko”.

Bola to vraj obludná opacha, čo zlostnými okáľmi ustavične pozorovala súľovskú kotlinu a nozdriskami nasávala blízke i ďaleké vône, vetriac po človeku. Keď zacítil človečinu, vyrútil sa z diery a nešťastníka schrumol skôr ako skríkol.

Neradno vraj vtedy bolo chodiť po cestách okolo Váhu. Ani v osadách si neboli ľudia istí – šarkanisko tak bažilo po ľudskom mäse, že sa mu niekedy neťažilo krúžiť nad dedinami ako jastrabovi nad lesom. Ak niekoho pristihol na lúke, alebo na ceste, zhltol ho v letku ako lastovička muchu. Alebo dýchal na chatrče sírovým ohňom. Ak ľudia nechceli zaživa zhorieť, museli z domov vybehnúť. Vtedy ich šarkan zhltol, alebo odniesol v pazúroch do jaskyne.

Ľudia z týchto končín odchádzali, a na ich miesta prichádzali ďalší, ktorých prilákali vhodné pastviny pre kravy a ovce, množstvo rýb v rieke a v horách dostatok divej zveri.

Medzi nimi prišla aj skupina s náčelníkom Mocným Orlom. Po porade sa rozhodli zostať. Znepokojili ich zvesti, že na Považie sa od Dunaja tlačia akýsi Slovieni.

V tých časoch sa ľudia sťahovali z jedných krajov do druhých. Krajiny ešte nemali svoje mená. Obyčajne si ich každý rod či skupina pomenovali po svojom.

Tak ako v prírode, i medzi ľuďmi platí, že ak sa kŕdeľ vklíni medzi kŕdeľ, býva z toho zle – nedobre. Mocný Orol preto rozhodol, že sa na čas usadia v susedných horách. Odišli preto do údolia obkoleseného vencom vysočizných skál.

Sotva dorazili, nad hlavami im zručal ozrutný šarkan. Nazlostený, že ho niekto ruší zo spánku, švihnutím chvosta cestu z údolia zatarasil skaliskami. Rozhodol, že každý deň bude mať na obed jedného zajatca.

Náčelník Mocný Orol sa pokúsil svoj kmeň zachrániť: “ Čo by si z nás starých, unavených a zoslabnutých ľudí mal ?”.

Šarkan naveľa ustúpil a zajatcom dal na dva roky pokoj. Ľudia z kmeňa Mocného Orla sa usadili v skalných dierach alebo v drevených domcoch. Museli mu však každý deň privádzať jedného mládenca, alebo dievku, ktorí v tých časoch putovali okolo po Považí.

Ľudia, ktorí sa v okolí usádzali, si nevedeli vysvetliť záhadné zminutia ich blízkych. Keď sa však stratila Milica, jej milý Suľo, junák v najlepších mládeneckých rokoch, sa rozhodol ju nájsť. Jej družky ju naposledy zazreli na ceste do hôr, kde bolo veľa malín. Preto sa Suľo vydal do hôr za Váhom. Tak našiel v skalnom meste ľudí, ktorí podľa reči neboli Slovieni. Pozoroval ich krytý stromami, snažil sa vytušiť, čo znamená zhon a ruch, ktorý v kotline panoval.

Slnko už unavene hľadelo ako sa uložiť na lôžko vystlané tmavými mrakmi. Suľo však zapochyboval, či sú to nad horami naozaj mraky, alebo strašné šarkanie krídla. Zo zadumania ho vyrušili ozveny smutného spevu. Z kraja skaly hľadel dole na ľudí, ktorí stáli zhromaždení pred veľkou jaskyňou.V záplave horiaceho dreva pomaly rozoznával na náprotivnej strane doliny akýsi čudný, silný kmeň alebo čosi ako kamenný hríb, pri ňom ženu... Slovienku v ľanovom rubáši! ... Naisto Milica! Akoby mu srdce stislo a hrdlo zovrela medvedia laba!

Zo zástupu vystúpil náčelník a čosi vykríkol. Za jeho chrbtom sa ozvali zvuky bubnov a píštal. O chvíľu spomedzi skál vyšľahli plamene...

Všetci sa od Milice vzdialili, vyzeralo to, akoby ju chceli obetovať trohjhlavej oblude. Vtedy sa Suľo pustil dole skalami, zachrániť svoju milú. Rozrezal kožené remence a s Milicou na rukách utekal do skál. Nadránom prišiel do osady k svojmu rodu. Kým od vyčerpania spal, Milica sa prebrala a všetkým rozprávala, na čo ju kmeň Mocného Orla pripravoval. Rada starších rozhodla, že so šarkanom treba skoncovať.

Nebojácny Suľo išiel do hôr vyhľadať zaklínača a spolu navždy zbavili ľudí strachu z hroznej obludy.

Slovieni si Suľa zvolili za knieža. Spolu s oslobodeným kmeňom náčelníka Mocného Orla vraj neďaleko šarkanovej jaskyne postavili kniežaťu hrad.

Hrad i skalné mesto nesú odvtedy meno po odvážnom Suľovi.

Pri zostavovaní textu sme vychadzáli z nasledovnej literatúry :

Domasta, J.: Povesti o hradoch II. . Osveta, Martin, 1991.

Janota, Ľ.: Slovenské hrady. Nakladateľstvo Slovenskej ligy, Bratislava, 1938.

Kerešová, M.: Staršie dejiny Súľova. Diplomová práca. FH TU, Trnava, 1997.

Kronika obce Súľov – Hradná.

Lombardini, A.: Hričov a Súľov. Slovenské pohľady V., 1885.

Pamätná kniha obce Súľov – Hradná.

Propagačné materiály obce Súľov – Hradná.

Súľovské skaly – Monografia Vlastivedného zborníka Považia I., Osveta, Martin, 1974

Spracovali: Mgr. Michaela Kerešová, Mgr. Alena Bušovská, Zdena Kerešová