vb


Prejdi na obsah

Technológia záhradníckej výroby

1. ročník

I. ÚVOD
1. Postavenie záhradníckej výroby a jej vplyv na životné prostredie
II. PRÍRODNÉ PODMIENKY ZÁHRADNÍCKEJ VÝROBY
2. METEOROLÓGIA, KLIMATOLÓGIA, FENOLÓGIA – základné pojmy
3. Ovzdušie, počasie a podnebie
4. SVETLO – slnečné žiarenie, slnečný svit, intenzita žiarenia
5. TEPLOTA – teplota vzduchu a pôdy
6. VZDUCH – zloženie, vlhkosť a prúdenie vzduchu
7. VODA – zrážky a vlhkosť
8. PÔDA – pojem, vznik a zloženie pôdy, pôdne druhy
9. Fyzikálne a chemické vlastnosti pôdy
10. Biologické vlastnosti pôdy
11. Záhradnícke pôdy a zeminy
12. Záhradnícke substráty
III. HOSPODÁRSKE PODMIENKY ZÁHRADNÍCKEJ VÝROBY
13. Vonkajšie ekonomické podmienky
14. Vnútorné ekonomické podmienky
IV. ÚPRAVA PROSTREDIA PRE RASTLINY
15. Príprava pôdy; sústava základného spracovania pôdy
16. Základné spracovanie pôdy; Podmietka
17. Orba, spôsoby orby, požiadavky na jej kvalitu
18. Prehlbovanie, podrývanie, rigolovanie
19. Predsejbová príprava pôdy; smykovanie
20. Bránenie, kyprenie, valcovanie
21. Príprava pôdy a záhonov na vysievanie a vysádzanie
22. Príprava pôdy, zemín a substrátov v uzavretých priestoroch
23. Bezpečnosť práce, bezpečnostné predpisy
Výživa a hnojenie rastlín
24. Zákony výživy a vývinu rastlín, vplyv ovzdušia a pôdy na výživu rastlín
25. Príjem živín koreňmi, listami a uvoľňovanie vody rastlinou
26. Činitele ovplyvňujúce príjem živín, mikroelementy a makroelementy
27. Hnojivá – základné pojmy, charakteristika a rozdelenie
28. Organické hnojivá – význam, rozdelenie; maštaľný hnoj,
29. Močovka, hnojovica, kompost, rašelina, fekálie, zelené hnojenie, slama
30. Anorganické - priemyselné hnojivá – rozdelenie
31. Priemyselné hnojivá – dusíkaté, fosforečné
32. Priemyselné hnojivá – draselné, vápenaté, horečnaté
33. Tuhé viaczložkové, kvapalné a mikroelementové hnojivá
34. Nepriame hnojivá a živné roztoky



35. Zásady používania hnojív, čas a spôsob aplikácie
36. Bezpečnosť pri práci s hnojivami, vplyv hnojív na životné prostredie

Sejba a sadenie
37. Osivo a sadivo - získavanie. Spôsoby rozmnožovania rastlín
38. Generatívne rozmnožovanie – výsevy, spôsoby sejby, technika
39. Vegetatívne rozmnožovanie – priame spôsoby
40. Nepriame spôsoby – vrúbľovanie a očkovanie
41. Príprava a ošetrovanie osiva a sadiva
42. Príprava stanovišťa a termíny sejby a vysádzania
43. Technika sejby a vysádzania, ošetrovanie výsevov a výsadieb
44. Ošetrovanie rastlín počas vegetácie – plečkovanie, pletie, kyprenie, jednotenie a oborávanie
45. Špeciálne spôsoby ošetrovania – zaštipovanie, vyštipovanie, nastielanie
Závlahy
46. Zavlažovanie a zdroje vody
47. Spôsoby zavlažovania
48. Technické zariadenia na zavlažovanie
49. Technika zavlažovania v skleníkoch a rýchliarňach
50. Organizácia a ekonomika zavlažovania
Osevné postupy
51. Osevný postup, osevný sled
52. Zásady pri zostavovaní osevných postupov
53. Záhradnícke osevné postupy
54. Špeciálne druhy osevných postupov
Záhradnícke stavby
55. Záhradnícke stavby – význam, rozdelenie
56. Fóliovníky a pareniská
57. Skleníky
58. Ostatné záhradnícke stavby
59. Vybavenie záhradníckych stavieb
Ochrana rastlín
60. Spôsoby ochrany rastlín - nepriama ochrana rastlín
61. Priama ochrana rastlín – fyzikálna ochrana
62. Chemická ochrana – pesticídy - prehľad
63. Biologická ochrana rastlín
64. Integrovaná ochrana rastlín, organizácia ochrany rastlín
65. Bezpečnosť pri práci s chemickými látkami
66. Záverečný prehľad učiva, opakovanie


Záhradnícka výroba
je intenzívny úsek rastlinnej výroby, ktorá sa spoločne so živočíšnou výrobou podieľa na vytvorení poľnohospodárskej výroby. Záhradnícka výroba sa delí na nasledujúce odvetvia (každé z týchto odvetví zahŕňa iný úsek výroby):
Ovocinárstvo zabezpečuje výrobu ovocinárskeho sadiva a výrobu ovocia.
Zeleninárstvo má za úlohu vypestovať dostatok zeleniny v širokom sortimente a rovnomerne zásobovať trh.
Kvetinárstvo sa zaoberá pestovaním kvetín a ich ďalším spracovaním vo viazačstve. Súčasťou kvetinárskej výroby je aj distribúcia kvetín a viazačských výrobkov v kvetinových sieňach a predajniach.
Sadovníctvo zabezpečuje vypestovanie okrasných drevín a projekciu, realizáciu a údržbu sadovníckych a krajinárskych úprav.

PERSPEKTÍVY ZÁHRADNÍCKEJ VÝROBY
Konzumovanie ovocia a zeleniny ako nositeľov vitamínov a ďalších cenných látok je vo výžive ľudí nezastupiteľné, a preto by sa mala zvyšovať ich spotreba. Racionálnej výžive zodpovedajúca spotreba ovocia (čerstvého i spracovaného) je asi 90 kg na obyvateľa za rok, zeleniny 120 kg na obyvateľa za rok.

VPLYV ZÁHRADNÍCKEJ VÝROBY NA ŽIVOTNÉ PROSTREDIE
S narastaním negatívnych vplyvov civilizácie na životné prostredie zvyšuje sa význam zelene na jeho ozdravenie, a tým aj význam záhradníckej výroby. Zeleň v pôsobení ovocných sadov alebo v sadovníckych objektoch, trávnatých či kvetinových plochách, svojou produkciou kyslíka a zachytávaním nečistôt ovplyvňuje klímu, chráni nám zdravie, umožňuje obývateľnosť krajiny, vytvára ochranné pásy a pod. Pomocou zelene sa rekreujeme a rozvíjame fyzické a duševné schopnosti. Zeleň pôsobí na rozvoj estetického cítenia, čo v konečnom dôsledku vedie k vytváraniu zdravšieho a krajšieho životného prostredia.

METEOROLÓGIA A KLIMATOLÓGIA
Meteorológia je vedný odbor, ktorý študuje a vysvetľuje fyzikálne javy a deje prebiehajúce v ovzduší. Fyzikálny stav v atmosfére vyjadrujeme tzv. meteorologickými prvkami; k najdôležitejším z nich patrí tlak, teplota a vlhkosť vzduchu, zrážky, výpar, slnečný svit, oblačnosť, výška suchej pokrývky, vietor i elektrické, optické a akustické javy v ovzduší. Všetky meteorologické prvky navzájom súvisia. V každom okamihu a na každom mieste sú určitým spôsobom zoskupené a ako celok charakterizujú okamžitý stav, ktorý nazývame počasím.
Počasie je dané stavom všetkých atmosferických javov pozorovaných na určitom mieste a v určitom krátkom časovom úseku alebo okamihu. Súbor všetkých prejavov počasia vyskytujúcich sa v danom mieste sa nazýva podnebie alebo klíma miesta.
Podnebie je dlhodobý režim atmosférických dejov (počasia) určitého miesta alebo územia.
Klimatológia je veda, ktorá sa zaoberá podnebnými podmienkami rozličných oblastí. Vysvetľuje zvláštnosti týchto miest a skúma všetky deje, ktoré majú vplyv na vytváranie klímy. Klíma všetkých územných celkov sa nazýva makroklímou.
Mikroklímu
chápeme ako klímu malého územia vo vnútri geografického celku; hovoríme napr. o mikroklíme poľa, svahu, porastu, koruny stromov, okraja lesa, brehu jazera, námestia v meste atd. Najvýraznejšiu mikroklímu pozorujeme v umele uzavretých priestoroch, ako sú skleníky, sklady, sýpky, stajne.
Mezoklíma čiže miestna klíma sa vytvára na veľkých poliach, vo väčších lesných celkoch alebo okolo veľkých priemyselných závodov a pod. Meteorológia a klimatológia zasahujú do najrozličnejších praktických i vedeckovýskumných odborov.
Agrometeorológia sa zaoberá vzťahmi meteorológie a poľnohospodárstva a slúži potrebám rastlinnej výroby, živočíšnej výroby, poľnohospodárskych meliorácií, ochrany rastlín, využitiu mechanizačných prostriedkov a pod. Záhradnícka výroba využíva poznatky odborov meteorológie a klimatológie pri riešení otázok rozmiestenia (rajonizácie) zeleninárskej a ovocinárskej výroby do miest s vhodnými klimatickými podmienkami, pri navrhovaní a zakladaní sadovníckych úprav a parkov i pri hodnotení vhodnosti druhov drevín pre dané podmienky. Využíva predpovede počasia pri výskyte jarných mrazíkov a možnej ochrane proti nim, pri vetraní väčších zasklených plôch a pri úpravách vnútorného vzduchu uzavretých objektov (ohrievanie, chladenie, zvlhčovanie, obohacovanie o C0, pritieňovanie alebo naopak, prisvetľovanie rastlín). Osobitnou činnosťou je uskladňovanie ovocia a zeleniny najmä v tzv. usmerňovaných atmosférach (klimatizované sklady).

OVZDUŠIE - ATMOSFÉRA
Plynný obal zeme nazývame ovzduším alebo zemskou atmosférou.
Atmosféra
je zmes plynov, ktoré sa súhrnne označujú ako vzduch. Vo vzduchu, najmä v prízemnej vrstve, sú jeho trvalou súčasťou tekuté primiešaniny (kvapky vody) i tuhé (prach, kryštáliky ľadu alebo solí). Osobitnú primiešaninu tvorí aj premenlivé množstvo vodnej pary, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou vzduchu.
Čistý vzduch bez vodnej pary obsahuje najmä dusík, kyslík, argón a oxid uhličitý v určitom veľmi stálom percentuálnom zastúpení. Obsah C02 mierne kolíše v závislosti od blízkosti jeho zdrojov. Okrem základných zložiek obsahuje vzduch aj stopy niektorých ďalších plynov (neón, kryptón, xenón, vodík, ozón, oxidy dusíka).

Zastúpenie najdôležitejších plynov vo vzduchu.

 

Dusík

Kyslík

Argón

CO2

Obsah v obj. %

78,08

20,95

0,93

0,035

Okrem základných zložiek obsahuje vzduch aj stopy niektorých ďalších plynov (neón, kryptón, xenón, vodík, ozón, oxidy dusíka). Spodnú vrstvu atmosféry, siahajúcu v našich zemepisných šírkach do výšky asi 11 km, nazývame troposférou. Nad touto vrstvou leží tzv. voľná atmosféra, pri ktorej sa často rozlišujú dve ďalšie vrstvy, a to stratosféra (asi do výšky 80 km) a ionosféra (asi 800 km). Voľná atmosféra pozvoľne prechádza v medziplanetárny kozmický priestor. Najzávažnejšie fyzikálne deje dôležité pre vývoj počasia prebiehajú v troposfére.
Znečisťovanie ovzdušia exhalátmi, ochrana a čistota ovzdušia.
V ovzduší sú vždy obsiahnuté pevné častice rozličného pôvodu a rozmanitej veľkosti, ktoré veľmi zmenšujú priezračnosť vzduchu a zhoršujú dohľadnosť. Podľa pôvodu pevných častíc rozoznávame: kozmický prach, minerálny prach zemského pôvodu, organické častice, ako sú mikroorganizmy, spóry, peľ, úlomky rastlín, kryštáliky solí z morského príboja i kryštáliky ľadu.

Základné vrstvy atmosféry od Zeme sú:

1. troposféra – pre nás najvýznamnejšia časť, ktorá siaha na póloch do výšky približne 8 km, v miernych zemepisných šírkach do 10 km a v trópoch až do 18 km. Nachádza sa v nej až 80 % hmotnosti atmosféry a takmer všetka vodná para. Prebiehajú v nej všetky deje, ktoré vytvárajú počasie. Teplota v nej s výškou klesá v priemere o 0,7°C každých 100 metrov.
2. stratosféra – siaha približne do výšky 50 km. V stratosfére sa nachádza ozón, ktorý je pre náš život nevyhnutný, lebo zachytáva ultrafialové žiarenie zo Slnka.
3. mezosféra – približne do výšky 80 km. Teplota v nej prudko klesá až do mínus 100°C. Môžeme v nej pozorovať striebristé oblaky zložené s kryštálikov ľadu.
4. termosféra – siaha až do výšky približne 800 km. Teplota v nej oproti mezosfére s výškou prudko rastie. Vzniká v nej polárna žiara a v nej môžeme pozorovať meteority. Taktiež sa v nej pohybujú umelé družice Zeme.
5. exosféra – je to najvyššia a najredšia vrstva atmosféry. Nachádza sa v nej prevažne hélium a vodík, atmosférický tlak v nej postupne klesá až na nulu. Atmosféra tu plynule prechádza do medziplanetárneho priestoru.

Medzi základnými vrstvami sú tenké vrstvy, ktoré ich oddeľujú od seba. Sú to –
tropopauza, stratopauza a mezopauza.

Atmosféra - alebo ovzdušie Zeme je plynový obal obklopujúci Zem.
Nemá výraznú hornú hranicu (splýva s kozmickým priestorom) a otáča sa spolu so Zemou. Chráni nás pred škodlivým kozmickým žiarením, škodlivým slnečným žiarením a slnečným vetrom. Prebieha v nej tvorba počasia. Obsahuje vzduch, ktorý dýchame. Bez nej by nemohol existovať život.

Tlak vzduchu, jeho meranie a tlakové útvary.
Silu, ktorou pôsobí atmosférický vzduch na zemský povrch a tiež na všetky objekty v ovzduší, označujeme ako tlak vzduchu alebo tiež atmosférický či barometrický tlak. Všeobecne platí, že tlak vzduchu s výškou vždy klesá, a to na polovicu pôvodnej hodnoty na každých 5,5 km výšky. V meteorológii sa uvádza medzinárodne — hodnota tlaku v stovkách pascalov (Pa), t. j. v hPa.
Normálny barometrický tlak približne zodpovedá priemernému tlaku vzduchu na hladine mora na celej zemeguli. Jeho hodnota je 1013,25 hPa. Priemerný tlak vzduchu sa trochu odlišuje od normálneho, pretože tlak vzduchu na zemskom povrchu nie je rovnomerne rozdelený. Nerovnomerné rozloženie tlaku vzduchu na zemskom povrchu znázorňujeme na meteorologických mapách pomocou tzv. izobar. Izobara je čiara, ktorá spája miesta rovnakého tlaku vzduchu: ak vymedzujú relatívne zvýšený tlak vzhľadom na svoje okolie, vzniká tlakový útvar nazývaný tlaková výš alebo anticyklóna. V opačnom pripade hovoríme o tlakovej níži čiže cyklóne. Pri detailnejšom triedení rozlišujú meteorológovia aj tlakové útvary s neuzatvorenými izobarami — hrebeň alebo výbežok vysokého tlaku a brázdu nízkeho tlaku vzduchu.

Tlak vzduchu sa meria na meteorologických staniciach i v bežnej občianskej praxi pomocou prístrojov, ktoré sa súborne nazývajú tlakomery alebo barometre. Namerané hodnoty tlaku vzduchu sa obyčajne prepočítavajú (redukujú) na hladinu mora a 0 °C, aby bolo možné vzájomne porovnávať výsledky merania z jednotlivých staníc. Na bežné meranie tlaku vzduchu sa používajú kovové barometre alebo aneroidy a prístroje zapisujúce priebeh tlaku vzduchu nazývané barografy.

Prúdenie vzduchu a jeho význam pre rastliny. Prvotnými príčinami prúdenia vzduchu z hľadiska celej planéty sú: nerovnomerné ohrievanie zemského povrchu slnečným žiarením a ochladzovanie vyžarovaním Zeme, jej rotáciou, odklonom zemskej osi a niektorými ďalšími fyzikálnymi činiteľmi. Dôsledkom je nerovnomerné rozloženie tlaku vzduchu. Schematicky je prúdenie vzduchu na celej planéte znázornené na obrázku. Význam prúdenia vzduchu pre rastliny spočíva predovšetkým vo výmene vzduchu, prenose vody vo forme vodnej pary, pri anemofilných (vetromilných) rastlinách v prenose peľových zŕn a pod.
Teplota vzduchu. Hlavným zdrojom tepla pre vzdušný obal Zeme je zemský povrch. Teplo prechádza do vzduchu niekoľkými spôsobmi:
1. V styku s pôdou i rastlinami sa prenáša priamo vedením.
2. Prehriaty vzduch v prízemnej vrstve má menšiu hustotu, a preto stúpa hore a na jeho miesto zostupuje chladnejší okolitý vzduch.
3. Významne sa uplatňuje nepretržité šírenie tepla prostredníctvom dlhovlnného žiarenia medzi zemským povrchom a atmosférou.
4. Značné množstvo tepla sa prenáša vyparovaním vody z povrchu vodnej hladiny, pôdy i rastlinstva.
V prízemnej vrstve často dochádza v noci alebo v zime k styku vzduchu s ochladeným povrchom, a tým aj obrátenému teplotnému zvrstveniu, keď teplota vzduchu s rastúcou výškou sa zvyšuje. Tento stav označujeme ako teplotný zvrat alebo inverziu. Inverzné prízemné mrazíky hoci len v niekoľkometrovej výške v jarnom období spôsobujú značné škody na poľnohospodárskych rastlinách.
V porovnaní s pomerne jednoduchými pomermi v rovinatej oblasti dochádza v miestach s nerovným terénom k velkým odchýlkam. Vo dne sa svahy nerovnomerne zohrievajú Slnkom, v noci „steká" studený vzduch po svahoch, dochádza často k jeho hromadeniu v jazerách studeného vzduchu s početným výskytom hmiel. Tieto polohy označujeme ako inverzné alebo mrazové kotliny.
Teplota vzduchu sa meria na zatienenom suchom teplomere, ktorý je umiestený mimo dosahu „sálajúcich telies" (chladnejších i teplejších), obyčajne v žalúziovej bielo natretej meteorologickej búdke. Stanice poskytujúce údaje pre klimatické účely merajú teplotu vzduchu v rovnakých termínoch ako teplotu pôdy, t. j. trikrát denne o 7., 14. a 21. h miestneho (slnečného) času. Denná priemerná teplota vzduchu sa počíta z troch termínových meraní tak, že sa sčítajú hodnoty o 7., 14. a dvakrát hodnota o 21. h a súčet sa delí štyrmi. Získaná charakteristika je základom pre vypočítanie ďalších priemerných hodnôt, napr. mesačnej, ročnej priemernej teploty vzduchu. Teplotný normál je priemer vypočítaný z hodnôt najmenej za 30 rokov.

Teplota pôdy. Premenlivá intenzita dopadajúceho slnečného žiarenia vyvoláva vo vrchných vrstvách pôdy neustále zmeny teploty. Veľkosť týchto zmien je podmienená mnohými ďalšími činiteľmi, z ktorých sa najviac uplatňuje tepelná kapacita pôdy a jej tepelná vodivosť.
Obidve tieto veličiny závisia predovšetkým od obsahu vody v pôde a pôdneho vzduchu, štruktúry a stupňa nakyprenia pôdy. Zásadný vplyv na okamžitú teplotu pôdy má rastlinná pokrývka, snehová pokrývka, nastielané materiály, orientácia svahov na rozličné svetové strany a pod.
Najväčšie denné rozdiely pri teplote pôdy (amplitúdu) pozorujeme za jasných dní v letnom období a na južných a juhozápadných svahoch. Vysoký a hustý porast, oblačnosť a snehová pokrývka tlmí rozdiely medzi denným maximom a minimom teploty vo všetkých hĺbkach pôdy.
Tiež nočný priebeh teploty pôdy vo väčších hĺbkach podlieha podobným zákonitostiam. Denné rozdiely zanikajú približne v hĺbke 1 m, ročná amplitúda až v hĺbke 20 m. Teplotu pôdy meriame ortuťovým skleným teplomerom, pre meteorologické účely pod nízkym udržiavaným trávnikom na volnej nezatienenej ploche o 7., 14. a 21. h stredného miestneho času v medzinárodne dohodnutých hĺbkach pôdy: 20, 50, 100, 200, 500 a 1 000 milimetrov.
Možnosti ovplyvňovania teploty pôdy. Ovplyvnenie teploty pôdy zalievaním, zafarbením povrchu, prikrývaním sklom i nastielaním rozličnými materiálmi sa v záhradníckych prevádzkach využíva už mnoho rokov. Úplne nové možnosti vyplynuli z využitia polyetylénových fólií s rozdielnou priepustnosťou pre slnečné žiarenie.
Vlhkosť vzduchu. Vlhkosťou vzduchu označujeme množstvo vodnej pary obsiahnuté vo vzduchu. Atmosférický vzduch obsahuje vždy vodnú paru ako neoddeliteľnú súčasť zmesi plynov, ktoré ju tvoria. Na rozdiel od ostatných zložiek má vodná para vo vzduchu rozhodujúci význam pre mnoho veľmi dôležitých javov: pri vzniku oblakov, hmly, zrážok, rosy, inovate a pod. Ak obsahuje vzduch maximálne možné množstvo vodnej pary, hovoríme, že je ňou nasýtený. Obyčajne však vzduch toto množstvo neobsahuje, potom hovoríme o nenasýtenom vzduchu. Množstvo vodnej pary obsiahnuté vo vzduchu vyjadrujeme vlhkostnými charakteristikami. Maximálna vlhkosť, ktorá vyjadruje množstvo vodnej pary v gramoch obsiahnutých v 1 m3 vzduchu pri jeho úplnom nasýtení. Absolútna vlhkosť udáva, koľko gramov vodnej pary obsahuje 1 m3 vlhkého nenasýteného vzduchu. Relatívna vlhkosť vyjadruje stupeň nasýtenosti vzduchu vodnou parou (obyčajne v %). Ide teda o pomer medzi absolútnou a maximálnou vlhkosťou. Teplota rosného bodu (rosný bod) je teplota, na ktorú sa musí vzduch ochladiť, aby bol práve nasýtený v ňom obsiahnutou vodnou parou (vyjadruje sa v °C).
Pri predpovedi výskytu nočných mrazíkov v jarnom období sa využívaj ú poznatky o teplote rosného bodu. Za predpokladu jasnej a pokojnej noci (keď je nebezpečenstvo prízemných mrazíkov najväčšie) stačí v odpoludňajších hodinách určiť teplotu rosného bodu; v prípade, že leží pod 0 °C, je výskyt mrazíkov pravdepodobný. Vlhkosť vzduchu meriame pomocou
vlhkomerov (hygrometrov). Najbežnejším typom je vlhkomer vlasový. Psychrometre sú prístroje zostavené z dvoch zhodných teplomerov, suchého a vlhkého. Rozdiel medzi údajom suchého a vlhkého teplomeru sa nazýva psychrometrický rozdiel, z ktorého je možné vyčísliť ostatné vlhkostné charakteristiky.
Zrážky. Vodu v kvapalnom i tuhom skupenstve, ktorá padá z oblakov na povrch Zeme, nazývame atmosférické zrážky (mrholenie, dážď, krúpy, sneh a pod.). Horizontálne zrážky sú produkty kondenzácie na zemi (rosa, inovať).
Meranie zrážok. Podľa medzinárodne dohodnutej definície sa množstvo zrážok vyjadruje výškou vrstvy vody v milimetroch, ktorá by sa vytvorila pri kvapalných zrážkach na vodorovnom povrchu bez zasakovania, odtoku a výparu. Jeden liter vody vytvorí na 1 m2 jeden milimeter zrážok.
Základným prístrojom na meranie zrážok je zrážkomer (ombrometer).
Ombrografy sú registračné prístroje, ktoré zapisujú nielen množstvo zrážok, ale aj ich intenzitu a trvanie. Snehové zrážky sa merajú tak, že sneh spadnutý do nádoby sa nechá v miestnosti roztopiť a odmeria sa ako množstvo vody. Ročný zrážkový úhrn kolíše na území Slovenskej republiky medzi 410 až 1 500 mm, v Tatrách i viac.

PÔDNE ČINITELE
Pôda je spolu s klimatickými a poveternostnými činiteľmi významnou zložkou životného prostredia rastlín. Rastliny v nej upevňujú svoje korene a odoberajú z nej vodu a živiny. Pôda je najvrchnejšia časť zemského povrchu, ktorá je biologický činná. Pôdy vznikajú z hornín zložitými a dlhodobými pôdotvornými procesmi a za spolupôsobenia organizmov sa stávajú živým prírodným telesom. Pôda je základným výrobným prostriedkom v poľnohospodárskej výrobe. Používaním pôdy sa jej úrodnosť nemusí vyčerpávať, naopak správnou agrotechnikou, hnojením, výberom a zaradením pestovaných plodín môžeme zlepšovať vlastnosti pôdy a zvyšovať jej úrodnosť.
Zemská kôra — základné chemické zloženie. V zemskej kôre sú zastúpené niektoré chemické prvky v tomto pomere: kyslík 49 %, kremík 26 %, hliník7,5 %, železo 4,2 %, vápnik 3,2 %, sodík 2,4 %, horčík 2,3 %, draslík 2,3 %, vodík 1 %. titan 0,61 %, ďalej je zastúpený uhlík, síra. fosfor a mangán. Z chemického zloženia zemskej kôry vyplýva aj jej nerastné zloženie. Najrozšírenejšími nerastami sú v nej hlinitokremičitany a oxidy rozličných kovov, ktoré predstavujú asi 9/10 horninotvorných látok. Ďalej sa vyskytujú v zemskej kôre karbonáty vápnika a horčíka, oxidy a hydroxidy železa a chemicky viazaná kryštalická voda.
Zloženie zemskej kôry chemickými prvkami: 1 — kyslík (O) 49 %, 2 —kremík (Si) 26 %, 3 — hliník (Al) 7,5 %, 4 —železo (Fe) 4,2 %, 5 — vápnik (Ca) 3,2 %, 6 — Sodík (Na) 2,4 %, 7 — horčík (Mg) 2,3 %, 8 — draslík (K) 2,3 %, 9 — vodík (H) 1 %, 10 — ostatné prvky 2,1 %
Horniny. Za horninu obyčajne považujeme zmes niekoľko nerastov. Príkladom môže byť žula, ktorá sa skladá z kremeňa, živcov, sľúd a ďalších nerastov.
Podľa spôsobu vzniku rozdeľujeme všetky horniny na: 1. vyvreté; 2. usadené; 3. premenené.
K vyvretým hlbinným horninám patrí: žula, syenit, diorit a gabro. K vyvretým rozliatym horninám patria: porfýr, diabas, melafýr, andezit, čadič a i.

Zvetrávaním žuly vznikajú chudobnejšie, veľmi piesočnaté pôdy. Zvetrávaním syenitov a dioritov vznikajú neutrálne úrodné hlinité až ílovitohlinité pôdy. Z vyvretých rozliatych hornín vznikajú piesočnaté a hlinité, menej úrodné pôdy. Z mechanických usadenín (kamenné sutiny a štrk, piesok, pieskovec, droba, íl, hlina a spraš) vznikajú väčšinou úrodné pôdy väčších rovinatých území. Premenené horniny bývajú zložené z lístkovitých, šupinovitých a iných nerastov. Patrí k nim rula, svor, chlorotické bridlice a i. Pôdy z nich vzniknuté sú hlinitopiesočnaté s dostatkom draslíka, ale chudobné na vápnik.
Zvetrávanie nerastov a hornín. Zvetrávaním sa rozumie súbor zložitých premien hornín a nerastov pôsobením rozličných fyzikálnych, chemických a biologických síl. Fyzikálne zvetrávanie spôsobuje rozpad pôvodne súdržných hornín na úlomky rozličnej veľkosti. Spôsobujú ho predovšetkým prudké zmeny teploty a účinky vody. Dlhodobo pôsobiacimi a opakovanými zmenami teplôt (v lete a vo dne sa horniny ohrievajú a zväčšujú svoj objem, v zime a v noci sa ochladzujú a zmenšujú objem) sa opakovane menia objemy hornín, a tým vznikajú v horninách trhliny. Do štrbín y horninách vniká voda, v zime v nich mrzne a zväčšuje svoj objem. Tým vyvoláva veľký tlak, ktorý roztrhá aj veľké bloky hornín. Zrážková voda potom odnáša tieto zvetrané časti hornín.
Chemické zvetrávanie predstavuje súbor chemických dejov, ktorými vznikajú látkové premeny, a tým aj rozklad horninotvorných nerastov. Činiteľmi chemického zvetrávania sú voda, kyseliny a kyslík. Voda rozpúšťa niektoré nerasty. Kyseliny vyvolávajú chemický rozklad väčšiny nerastov. Najviac sa uplatňuje kyselina uhličitá, ktorá spôsobuje premenu ortoklasu na ílové nerasty. Na chemickom zvetrávaní sa zúčastňuje aj kyselina sírová, chlorovodíková a ďalšie.
Kyslík pôsobí na oxidáciu nerastov.
Biologické zvetrávanie spôsobujú rozličné organizmy od baktérií, podhubie lišajníkov preniká do jemných puklín, v ktorých vyvoláva tlak a vylučuje oxid uhličitý.

ZLOŽENIE PÔDY
Pôdna hmota sa skladá z látok patriacich do rozličného skupenstva. Tieto látky sa označujú ako fáza. V pôde je fáza tuhá, kvapalná a plynná.
Tuhú fázu tvoria látky minerálneho a organického pôvodu. Minerálny podiel sa skladá z rozdrobených, zmenených alebo aj nezmenených úlomkov a častí.
Organický podiel tvoria najmä zvyšky odumretých tiel rastlín a živočíchov. K organickému podielu patria však aj organizmy žijúce v pôde. Táto zložka je hlavným činiteľom pôdnej úrodnosti. Kvapalná fáza je zastúpená pôdnou vodou. Plynná fáza sa v pôde vyskytuje v podobe pôdneho vzduchu.
Pôda ako prírodný útvar. Pôda je tvárlivý a stále sa meniaci a vyvíjajúci prírodný útvar. Okrem minerálnych zložiek obsahuje veľké množstvo živých rastlinných a živočíšnych organizmov, ktoré sa podieľajú na premenách organických látok na humus.
Pôdny profil. Orná pôda má na profile ornicu, ktorú predstavuje povrchová kyprejšia vrstva s vyšším obsahom organických látok a tmavším sfarbením. Hĺbka ornice nie je vo všetkých pôdach rovnaká, pohybuje sa od 0,20 do 0,50 m. Podorničie je veľmi uľahnutá horná vrstva spodiny. Vzniká silným splavovaním koloidov z ornice a utužovaním pri orbe. Spodina je veľmi chudobná na organické látky, obyčajne je svetlejšie sfarbená než ornica, je veľmi uľahnutá a vyznačuje sa len nepatrnou biologickou činnosťou. Pre rastliny je dôležitá jej schopnosť prepúšťať vodu.

Kultúrne pôdy. Kultivačná činnosť človeka sa skladá z agrotechnických a melioračných opatrení, ktoré vedú k zvyšovaniu pôdnej úrodnosti a ktoré priaznivo ovplyvňujú pôdotvorný proces. Pôdy, ktoré prešli dlhoročnou kultiváciou, označujeme ako kultúrne pôdy. Kultúrne pôdy rozdeľujeme na pôdy orné, lúčne a záhradnícke.
Záhradnícke pôdy sú poľnohospodárske pôdy, na ktorých sa dlhší čas intenzívne záhradnícky hospodárilo (hnojí sa na nich častejšie a všetkými dávkami hnojív, zavlažuje sa, pôda sa častejšie a starostlivejšie mechanicky ošetruje atd.). Podľa typu kultúr, pre ktoré sa záhradnícke pôdy najlepšie hodia a ktoré sa na nich najviac pestujú, môžeme tieto pôdy označiť ako zeleninárske, ovocinárske alebo kvetinárske.

Zrnitosť pôdy, pôdne druhy. Pôdne častice môžeme podľa veľkosti roztriediť do niekoľko skupín alebo kategórií. Zrnitosťou pôdy sa rozumie vzájomný pomer zastúpenia jednotlivých kategórií zŕn v pôdnej hmote. Vyjadruje sa percentuálnym obsahom veľkostných skupín zŕn vo vzorke zeminy. Dve základné veľkostné skupiny sa triedia na site s okami o priemere 2 mm, častice s priemerom väčším než 2 mm — drvina — a častice s priemerom pod 2 mm — jemnozem.
Medzi drvinou sú kamienky, štrk a pod. Nadmerný obsah drviny znižuje úrodnosť pôdy.
Jemnozem sa triedi na 4 veľkostné skupiny: 1. — íl s priemerom zŕn pod 0,01 mm, 2. — prach s priemerom zŕn 0,01—0,05 mm, 3. — práškovitý piesok s priemerom zŕn 0,05—0,10 mm, 4. — piesok s priemerom zŕn 0,10—2 mm.

Ílovité čiastočky zastupujú najjemnejšiu kategóriu. Vznikli chemickým zvetrávaním nerastov, predovšetkým živcov. íl zvyšuje súdržnosť pôdy a znižuje jej priepustnosť. Nedostatok ílovitých častíc rovnako ako ich nadbytok je v pôde nežiadúci. Prachové častice sú drobné zrnká, ktoré majú vzhľad jemnej múčky. Pôdam dodávajú hrudkovitosť a súdržnosť. Práškovitý piesok je v pôde menej zastúpený.
Zrná piesku sú minerálnym zvyškom, ktorý zostáva po zvetrávaní hrubozrnnejších hornín bohatých na kremeň. Priemerná prímes piesku znižuje súdržnosť pôdy a zvyšuje jej priepustnosť pre vodu a vzduch. Zrnitosť pôdy sa zisťuje mechanickým rozborom vzoriek zeminy. Jednotlivé kategórie jemnozeme sa väčšinou triedia pipetovacou metódou, ktorá je založená na rozličnej rýchlosti usadzovania pôdnych častíc, rozptýlených v stĺpci vody.
Pôdy sa delia na základe zrnitosti na pôdne druhy. Pôdny druh vyjadruje povahu pôdy danú jej zložením z jednotlivých zŕn rozličných veľkostných skupín.
V praxi sa však rozlišujú 3 základné druhy pôd, a to pôdy ľahké, stredné a ťažké.
K ľahkým pôdam patria piesočnaté a hlinité pôdy, k stredným pôdam pôdy piesočnatohlinité a hlinité a k ťažkým pôdam pôdy ílovitohlinité, ílovité a íly.

Ľahké pôdy majú v prevahe hrubšie zrná, nedostatok koloidov a mnoho hrubých pórov. Zle zadržujú vodu, rastliny v nich často trpia suchom. Obsahujú hodne vzduchu a organické zvyšky sa v nich rýchle rozkladajú, takže obsahujú málo humusu. Daria sa v nich zemiaky, raž, cibuľoviny a pri častom zalievaní aj skorá zelenina. Ľahko sa spracovávajú za sucha aj za vlhká.
Ťažké pôdy obsahujú prevažne najjemnejšie ílovité častice. Majú nadbytok koloidov a málo pórov. Málo prepúšťajú vodu, sú málo vzdušné a majú nízku biologickú činnosť. Vyznačujú sa veľkou súdržnosťou a priľnavosťou, ktoré sú príčinou ich obťažného spracovania. Za sucha tvrdnú, pukajú a na ich povrchu sa tvorí prísušok, za mokra sa lepia. Ťažké pôdy sa pre záhradnícke plodiny nehodia.
Stredné pôdy sa vyznačujú primeraným množstvom jemnejších i hrubších častíc. Vlastnosťami tvoria prechod medzi ľahkými a ťažkými pôdami. Je v nich správny pomer vody a vzduchu, dobre pútajú živiny. Vyhovujú aj najnáročnejším plodinám, ako je cukrová repa, jačmeň, lucerna a všetky záhradnícke kultúry.

Pôdna voda. Hlavným zdrojom pôdnej vody sú atmosferické zrážky. Pôdnu vodu delíme na základné kategórie podľa veľkosti a typu sily, ktorá ju ovláda.
Rozoznávame vodu: 1. adsorpčnú, 2. kapilárnu, 3. gravitačnú.

1. Adsorpčná voda je tvorená a) kryštalizačnou a konštitučnou vodou, ktorá je priamo súčasťou pevných látok, b) vodou pevne pútanou povrchmi pôdnych častíc, ktorá je v pôde pohyblivá len v plynnom skupenstve a je pre rastliny ne využiteľná.
2. Kapilárna voda sa vyskytuje v kapilárnych póroch (menších než 0,2 mm), je ovládaná kapilárnymi silami a môže sa pohybovať aj proti smeru pôsobenia zemskej príťažlivosti. Má najväčší význam pre zásobovanie rastlín vodou.
3. Gravitačná voda sa pohybuje pôsobením príťažlivosti nekapilárnymi pórmi (väčšími než 0,2 mm) od povrchu do hĺbky. Z gravitačnej vody, ktorá pri presakovaní pôdou narazí na nepriepustnú vrstvu, sa vytvára podzemná voda. Buď sa hromadí a vytvára hladinu podzemnej vody, alebo odteká po sklonenej nepriepustnej vrstve a vytvára podzemný prúd vody.
Voda v pôde je dôležitým činiteľom pri zvetrávaní, rozpúšťaní a dopravuje živiny z pôdy do rastliny. Všetka voda prítomná v pôde však nie je pre rastliny prijateľná. Podľa jej prístupnosti sa rozlišuje voda fyziologicky užitočná a fyziologicky neužitočná. Vodu fyziologicky užitočnú odčerpávajú korene rastlín. Užitočná môže byť aj podzemná voda, ak jej hladina leží v primeranej hĺbke. Ľahko prístupná je aj voda gravitačná, ktorá však rýchle preniká do hĺbky. Fyziologicky neužitočnú vodu púta pôdna hmota väčšími silami, než je nasávacia sila koreňov rastlín. Patria sem všetky formy viazanej vody.

Pôdny vzduch. Pôdny vzduch vypĺňa v pôde všetky medzipriestory, ak v nich nie je voda. Preto so zvyšujúcim sa obsahom vody v pôde klesá obsah vzduchu a naopak. Vzduch v pôde je potrebný na dýchanie koreňov rastlín i mikroorganizmov a na rozklad minerálnych a organických látok.
Pôdny vzduch obsahuje menej kyslíka, ktorého nedostatok môže vyvolať priebeh škodlivých redukčných procesov v pôde. Obsahuje desaťkrát viac oxidu uhličitého v porovnaní s obsahom v atmosférickom vzduchu. Oxid uhličitý rozpustený vo vode je účinným rozpúšťadlom živín. Unikaním z pôdy obohacuje mikroklímu porastov, čo rastliny využívajú na zvýšenie fotosyntézy. Pôdny vzduch často obsahuje aj plyny, ktoré sa uvoľňujú pri rozklade organických látok, napr. vodík, sírovodík, a ktoré v pôde pôsobia škodlivo. V pôde má neustále dochádzať k výmene vzduchu za čerstvý atmosferický vzduch, aby sa znižoval obsah oxidu uhličitého a škodlivých plynov a aby sa zvyšoval obsah kyslíka.

VLASTNOSTI PÔDY
V pôde prebiehajú neustále rozličné fyzikálne, chemické a biologické procesy a javy, ktorých vplyvom dochádza k stálym zmenám pôdnych vlastností, ktoré majú veľký vplyv na úrodnosť.
Fyzikálne vlastnosti pôdy. Merná hmotnosť (Mz) je hmotnosť zeminy bez pórov vyjadrená v g. cm3.
Objemová hmotnosť (O) je hmotnosť zeminy v prirodzenom stave (i s pórmi) vyjadrená v cm3.
Objemová hmotnosť redukovaná (Or) je hmotnosť 1 cm3 zeminy po vysušení pri 105 °C vyjadrená v gramoch. Určuje sa na výpočet pórovitosti pôdy.
Pórovitosť (P) je celkový objem pórov v pôde vyjadrený v objemových percentách. Závisí od zrnitosti a štruktúry pôdy a od spôsobu uloženia pôdnych častíc.
Momentálna vlhkosť je množstvo vody nachádzajúcej sa v pôde v čase odberu vzorky.
Momentálna vzdušnosť je obsah vzduchu v pôde pri odbere vzorky.
Vodná kapacita (nasávacia schopnosť) je schopnosť pôdy prijímať a zadržiavať vodu.
Vzdušná kapacita je daná rozdielom medzi pórovitosťou pôdy a ab solútnou vodnou kapacitou.
Priepustnosť pre vodu predstavuje schopnosť pôdy prepúšťať vodu z povrchu do spodných vrstiev.
Vzlínavosťou sa rozumie pohyb vody v pôde odspodu nahor. Čím menšie sú póry, tým väčšia je výška vzlínania a menšia rýchlosť.
Farba pôdy závisí od minerálneho zloženia pôdy, obsahu humusu a pôdotvorných procesov, ktorých je priamym ukazovateľom. Intenzita sfarbenia závisí aj do vlhkosti.
Tepelná kapacita je schopnosť pôdy prijímať a zadržiavať teplo. Ťažšie a vlhkejšie pôdy sa zahrievajú pomalšie a pomalšie sa aj ochla dzujú.
Súdržnosť (kohézia) je sila, ktorá drží pôdne častice pohromade. Čím väčšia je styčná plocha jednotlivých častíc, tým väčšia je ich súdržnosť. Humus v ílovitých pôdach zmenšuje súdržnosť, kým v piesočnatých pôdach ju zväčšuje.
Priľnavosť (adhézia) je sila, ktorá pôsobí priľnievaním pôdy na predmetoch (náradie, kolesá traktora). Čím ťažšia a vlhkejšia je pôda, tým väčšia je jej priľnavosť.
Hutnosť (konzistencia) je celkový stav pôdy, podmienený a vyjadrený stupňom súdržnosti, priľnavosti a odporu proti deformácii pri určitej vlhkosti. Pri spracovaní pôdy sa hutnosť prejavuje odporom proti vnikaniu náradia do pôdy, ktorý sa zisťuje dynamometrom.
Hutnosť je dôležitým ukazovateľom na určenie času začiatku jednotlivých prác a spôsobu spracovania pôdy, najmä na jar.

Chemické vlastnosti pôdy. Chemické zloženie pôdy závisí od minerálneho podielu, ktorý vznikol zvetrávaním hornín. Jednotlivé prvky sú v pôde zastúpené takto: 0 -49 %, Si — 26 %, A1 — 7 %, Fe — 4 %. Ca — 3 %, Na — 2,4 %„, K — 2,3 %, P — 0,08 %. Tieto chemické prvky sú v pôde vo forme rozličných zlúčenín, najčastejšie vo forme kremičitanov, uhličitanov, síranov, fosforečnanov, chloridov a pod.
Dôležitou zložkou pôdy je organický podiel. Jeho rozkladom vznikajú organické zlúčeniny, ako sú jednoduché organické kyseliny a pri úplnom rozklade oxid uhličitý, voda a jednoduché organické zlúčeniny. V pôde je mnoho rozličných chemických látok, medzi ktorými dochádza k chemickým a fýzikálno-chemickým reakciám a zmenám. Tieto procesy súhrnne označujeme ako chemickú dynamiku pôdy. Najdôležitejšími účastníkmi týchto procesov sú pôdna voda, pôdny vzduch a koloidy.
Voda pôsobí na pôdne zložky ako rozpúšťadlo a tiež pôsobí hydratačné a hydrolyticky. Pôdna voda s rozpustenými a disociovanými látkami tvorí pôdny roztok, ktorý obsahuje živiny potrebné pre rastliny vo forme katiónov a aniónov. Obsah vzduchu v pôde podmieňuje oxidačné a redukčné procesy v pôde. Pôdne koloidy vytvárajú v pôde sorpčný komplex. Medzi pevnou fázou pôdy a pôdnym roztokom prebiehajú výmenné reakcie, ktoré majú veľký význam pre sprístupňovanie živín pre rastliny a ktoré ovplyvňujú sorpciu jednotlivých živín a pôdnu reakciu.
Sorpciou pôdy sa rozumie schopnosť pôdy pútať niektoré látky z pôdneho roztoku. Túto schopnosť dodávajú pôde koloidné častice. Koloidy vytvárajú v pôde súbory zložené z koloidov ílu a z humínových kyselín. Tak vznikajú organicko-minerálne alebo humusovo-ílovité koloidy. Na humusovo-ílovité jadro koloidov sa pútajú ióny. Jadro s pútanými iónmi tvorí micelu. Koloidné micely sú miestom rozličných fyzikálno-chemických dejov a centrom pútacích síl, ktoré sú podstatou sorpcie. Zoskupené koloidné micely tvoria sorpčný komplex pôdy.
Reakcia pôdy. Pod pojmom reakcia pôdy sa rozumie koncentrácia vodíkových iónov v pôdnom roztoku. Závisí od povahy látok v pôdnom roztoku a v sorpčnom komplexe. Vyjadrením reakcie pôdy je koncentrácia vodíkových iónov v 1 1 vodného roztoku. Udáva sa v mg na 1 1. Neutrálna reakcia sa označuje pH 7. Zásaditá reakcia sa označuje pH 8, pH 9. Na označenie pôdnej reakcie sa používa stupnica. Reakcia pôdy sa určí kolorimetricky (farebným činidlom alebo reakčným papierikom), alebo elektrometricky (pH metrom), prípadne potenciometricky vo výluhu zeminy.
Stupnica pôdnej reakcie - pod 4,5 silne kyslá; 4,6—5,5 kyslá; 5,6—6,5 slabo kyslá; 6,6—7,2 neutrálna; nad 7,2 alkalická.

Biologické vlastnosti pôdy. Pôdne mikroorganizmy. V pôde žije súbor rozličných organizmov (edafón), ktoré podlá veľkosti rozdeľujeme na makroorganizmy (makroedafón), ku ktorým rátame myši, hraboše, krty, červy, hmyz a jeho larvy, dážďovky atď., a mikroorganizmy (mikroedafón), ku ktorým patria baktérie, huby, aktinomycéty, riasy, prvoky a i. Najpočetnejšou a z hľadiska pôdnej úrodnosti najdôležitejšou skupinou pôdnych organizmov sú baktérie.
Podľa požiadaviek na vzdušný kyslík delíme baktérie na aeróbne (potrebujú k životu vzdušný kyslík) a anaeróbne (nepotrebujú vzdušný kyslík, zaobstarávajú si kyslík z rozkladaných látok). Podľa činnosti rozdeľujeme baktérie na baktérie rozkladajúce dusíkaté látky a na baktérie rozkladajúce bezdusíkaté látky.
K baktériám rozkladajúcim dusíkaté látky patria amonizačné baktérie, ktoré premieňajú organické dusíkaté látky na amoniak. Sú aeróbne. Ich činnosť sa nazýva amonizácia. Nitrifikačné baktérie sa delia na baktérie nitritačné, premieňajúce amoniak na kyselinu dusitú (nitritácia) a nitratačné, ktoré kyselinu dusitú okysličujú na kyselinu dusičnú (nitratácia). Baktérie denitrifikačné (anaerobné) redukujú kyselinu dusičnú a kyselinu dusitú na voľný dusík, ktorý uniká do ovzdušia.
Nitrogénne baktérie pútajú vzdušný kyslík, a tým sú rastlinám veľmi prospešné. Rozdeľujú sa na voľne žijúce v pôde (Azotobacter chroococcum) a na žijúce v symbióze s bôbovitými rastlinami (Bacteríum radicicola). Zelené rastliny odovzdávajú baktériám produkty fotosyntézy, baktérie po odumretí odovzdávajú rastlinám dusík. Tieto baktérie (nazývané hrčkotvorné, pretože žijú v drobných hrčkách na koreňoch bôbovitých rastlín) sú vždy prispôsobené určitému druhu bôbovitých rastlín. K baktériám rozkladajúcim bezdusíkaté látky patria napr. železité baktérie, ktoré okysličujú železnaté zlúčeniny na železité, sírne, okysličujúce sírovodík na síru a kyselinu sírovú a iné. K mikroorganizmom žijúcim v pôde patria i aktinomycéty, huby a riasy.
Pôdne mikroorganizmy ovplyvňujú pôdnu úrodnosť. V nevyhovujúcom prostredí tieto mikroorganizmy odumierajú, prípadne sa rozmnožujú škodlivé mikroorganizmy. Tým sa znižuje úrodnosť pôdy a vzniká tzv. únava pôdy. Biologickú činnosť pôdy obnovujeme úpravou pôdnej reakcie, správnym striedaním plodín a hnojením maštaľnými hnojivami, ktorými dodávame do pôdy okrem živín a organickej hmoty aj väčšie množstvo užitočných mikroorganizmov.

Zmeny organickej hmoty v pôde. Neživý podiel organickej hmoty v pôde tvoria zvyšky rastlín, odumreté organizmy pôdneho edafónu a zapracované organické hnojivá. Organická hmota v pôde podlieha neustálym zmenám. V aeróbnom prostredí pri primeranej teplote a vlhkosti dochádza k úplnému rozkladu až na minerálne látky, t. j. k mineralizácii. Naopak v anaeróbnom prostredí pri nadbytku vody nastáva nedokonalý, neúplný rozklad organických látok, t. j. rašelinenie a uhoFnatenie.
Mumifikácia je rozklad (tlenie, kvasenie, hnitie) i syntéza organických látok.
Tlenie je rozklad organických látok za prístupu vzduchu aeróbnymi baktériami postupne až na minerálne látky.
Kvasenie je rozklad bezdusíkatých organických látok pri obmedzenom prístupe vzduchu na kvasný produkt a oxid uhličitý.
Hnitie je rozklad dusíkatých látok pri nedostatočnom prístupe vzduchu pôsobením aeróbnych baktérií.
Humus a zvyšovanie humusu v pôde. Humusom nazývame súbor organických látok v pôde v rozličnom stupni rozkladu a látkovej premeny.
Živný humus je časť organickej hmoty v pôde, ktorú baktérie ľahko rozkladajú a ktorá je pre ne živným prostredím. Rozkladom živného humusu sa pre rastliny uvoľňujú prístupné živiny. Trvalý humus je časť organických látok v pôde, ktorá dlho odoláva biologickému rozkladu a je trvalejšou zložkou pôdy. Tvorí ho vlastný humus a nehumifikovaná hmota. Humus zvyšuje sorpčnú schopnosť pôdy, najmä vlastný humus, ktorý s ílovitým podielom tvorí ílovito-humusový sorpčný komplex.
Činný humus má dobré tmelivé účinky a podporuje tvorbu drobnohrudkovitej štruktúry. Trvalý humus je zdrojom výživy rastlín, ktoré ročne z neho mineralizujú 1—2 %. Pôdy bohaté na humus môžeme intenzívnejšie hnojiť priemyselnými hnojivami a pritom nenastanú väčšie výkyvy pôdnej reakcie. Obsah humusu v pôde môžeme zvyšovať: — správnym striedaním plodín, — hnojením organickými hnojivami, — správnym hnojením priemyselnými hnojivami — a vytváraním priaznivých podmienok pre aeróbny a anaeróbny rozklad organických látok a pre syntézu rozkladných produktov na vlastný humus.
Rozdelenie pôd podľa obsahu humusu: pod 1 % slabo humózna; 1—2 % mierne humózna; 2—3 % stredne humózna; nad 3 % humózna pôda.

Štruktúra pôdy. Pôdna štruktúra je spôsob zoskupenia agregátov a ich vzájomný pomer a trvanlivosť. Z agronomického hľadiska sa pôdy delia na štruktúrne a neštruktúrne. Neštruktúrne pôdy majú častice buď voľné, alebo stmelené v súvislú zliatu hmotu. Ani jeden z týchto prípadov nie je pre pestovanie rastlín priaznivý.
Štruktúrne pôdy majú častice stmelené vo väčšie alebo menšie agregáty. Podľa pôvodu rozoznávame prirodzenú pôdnu štruktúru, ktorá je v doteraz nespracovaných pôdach, a umelú pôdnu štruktúru, ktorá je výsledkom spracovania pôdy.
Podľa veľkosti a tvaru agregátov rozoznávame pôdnu štruktúru časticovitú, hrudovitú a drobnohrudkovitú.
Časticová štruktúra má zrná veľké do 0,5 mm. Je to nepriaznivá štruktúra, pretože za sucha práši a za dlhšieho daždivého obdobia sa zlieva a tvorí pôdny prísušok, ktorý neprepúšťa vzduch ku koreňom rastlín a za nasledujúceho sucha puká hlbokými trhlinami. Táto štruktúra vzniká jesenným spracovaním pôdy za extrémneho sucha, alebo jarným prepracovaním pôdy.
Hrudovitá štruktúra pôdy obsahuje častice veľké nad 20 mm. Má veľa nekapilárnych pórov a málo kapilár. Dažďová voda v nej rýchle vsakuje a len nepatrne vzlína. Tvoria sa ťažko spracovateľné hrudy. Táto štruktúra je tiež nepriaznivá. Hrudovitá štruktúra vzniká spracovaním ťažkých pôd pri vysokej pôdnej vlhkosti.
Drobnohrudkovitá štruktúra je zložená z agregátov veľkých 1 až 20 mm. Je veľmi priaznivá, pretože je v nej ideálny pomer kapilárnych a nekapilárnych pórov, teda aj vody a vzduchu. Dažďová voda sa rozptyľuje do hrudiek, okolo hrudiek je vzduch. Medzi hrudkami sú aeróbne podmienky, čo priaznivo ovplyvňuje mineralizáciu organickej hmoty a sprístupnenie živín pre rastliny. Stálosť a trvanlivosť drobnohrudkovitej štruktúry závisí od správneho mechanického obrábania pôdy. Orať sa má v jeseni a nie za prílišného sucha alebo vlhká a na jar nespracovávať pôdu príliš jemne. Ďalej je potrebné dodávať do pôdy organickú hmotu, ktorá sa premieňa pôsobením pôdnych mikroorganizmov na humus. Do osevných postupov treba zaraďovať strukovinoobilné miešanky, správne hnojiť priemyselnými hnojivami (niektoré draselné hnojivá porušujú pôdne hrudky), odvodňovať zamokrené pôdy a dostatočne vápniť.

ZÁHRADNÍCKE PÔDY
V okrasnom záhradníctve pestujeme mnoho druhov rastlín, ktoré pochádzajú z odlišných prírodných podmienok. V minulosti pre ne záhradníci pripravovali zmesi z rozličných zemín. Teraz z tradičných záhradníckych zemín používame kompostovú zeminu, pareniskovú zeminu, rašelinu a listovku. Často pestujeme rastliny v substrátoch, pri ktorých rozhodujú najmä ich fyzikálne vlastnosti (nasávacia schopnosť, priepustnosť, vzdušnosť). Chemickú reakciu a obsah živín upravujeme pridaním hnojív. Dôležité je, aby zeminy a substráty neobsahovali choroboplodné zárodky (huby, baktérie). Preto ich pred použitím dezinfikujeme dôkladným preparovaním alebo chemickými prípravkami.
Kompostová zemina sa pripravuje z rozličných zvyškov rastlín, ornice, maštaľného hnoja a pomaly rozpustných priemyselných hnojív (mletý vápenec, rohové piliny, močovina). Tieto súčasti vrstvíme na seba tak, aby vápenaté hnojivá neprišli do styku s maštaľným hnojom (spôsobilo by to viazanie kyseliny fosforečnej na ťažko rozpustnú formu). Do kompostu nepatria choré rastliny, vykvitnutá burina alebo burina so semenami a rozličný odpad organického pôvodu, ktorý sa v komposte nerozloží.
Kompost vrstvíme tak, aby bol široký najviac 3 m, vysoký 1,5 m a ľubovoľne dlhý. Bočné steny majú byť šikmé (na priereze má mať kompost tvar lichobežníka), na vrchole vytvoríme misu so zvýšeným okrajom, aby pri prevlhčovaní tekutina nestekala a dobre vsakovala do kompostu. Kompost udržiavame bez burín, najmenej dvakrát do roka ho prekopávame a prehadzujeme (môžeme použiť špeciálne prehadzovače zemín alebo nakladače), podľa potreby prevlhčujeme, najlepšie močovkou alebo aspoň vodou. Pokiaľ je to možné, umiestime kompost do tieňa. Kompost zreje 3 roky. Pracujú v ňom aeróbne baktérie, preto ho kypríme a prehadzujeme, aby v ňom bol stále dostatok vzduchu pre oxidačné procesy.
Zrelý kompost je ťažká sivočierna zemina, v ktorej už nie sú viditeľné jej pôvodné zložky. Má mierne zásaditú reakciu a je bohatý na živiny. Kompost pridávame do zmesí zemín alebo ním hnojíme pole a záhony vonku i v skleníku.
Parenisková zemina sa vytvára z dobrej ornice a záparky. Každú jeseň ju vyvážame z pareniska na hromady, kde ju posypeme vápnom (CaO) a necháme premrznúť a zregenerovať. Môžeme ju tiež ošetriť alylalkoholom a zničiť v nej zárodky chorôb a burinové semená. Podobný účinok má aj dôkladné preparovanie. Na jar ju opäť navážame do založených parenísk, alebo ju používame na črepníkovanie kvetín. Parenisková zemina je kyprá, tmavá, živná, má neutrálnu reakciu, je vzdušná a humózna. Vhodná je pre väčšinu rastlín.
Listovka sa pripravuje z listov buka, javora, hrabú, brezy, lipy a ovocných stromov s výnimkou orechov. Nevhodné na prípravu listovky sú listy duba, gaštana konského, topoľa, vŕby, obsahujú hodne trieslovín, listy sa zle rozkladajú a na rastliny pôsobia nepriaznivo. Listovku pripravujeme tak, že lístie navezieme na hromadu, navrstvíme ho s ornicou, navlhčujeme a prehadzujeme. Listovka zreje 4—5 rokov. Čím dlhšie zreje, tým je jemnejšia. Hotová listovka je ľahká, mierne kyslá, vzdušná, chudobná na živiny. Používa sa v kvetinárstve na výsevy, ďalej pre cyklámeny, begónie, fikusy, paprade, bromélie a i. Mladá, trojročná listovka je hrubšia, sú v nej nezotleté kúsky listov, stopky a žilnatina. Je kyslejšia a má svoje uplatnenie v špeciálnych kultúrach.
Rašelina je často používaná zemina, ktorá v poslednom čase nachádza stále širšie uplatnenie. Vzniká na vlhkých rašeliniskách z machu rašelinníka, páperníka, brusničia, kľukvy a pod. Dreviny bývajú na rašeliniskách zastúpené vŕbou a borovicou. Spodná časť rašelinníka vo vode odumiera a rozkladá sa, vrchná časť stále dorastá. Rašelinisko je staré desiatky rokov. Rašelina je vláknitá, hrdzavohnedá a veľmi ľahká zemina, má kyslú reakciu, málo živín a veľkú nasávaciu schopnosť. Môže byť hrubšia, vláknitá alebo jemná, to závisí od stupňa rozkladu. Jej humínové kyseliny pôsobia dráždivo na rast rastlín. Rašelinu používame všade tam, kde je potrebné udržať vlhkosť, ďalej v množiarňach, do zmesí zemín, na balenie rastlín na prepravu. V poslednom období nachádza široké uplatnenie v rašelinových a ílovito-rašelinových substrátoch. Tam, kde nemôžeme plne pokryť potrebu rašeliny, nahrádzame ju borkou. Borka je drvená a dezinfikovaná borová kôra. Používa sa ako pestovateľský substrát pre rastliny. Kultúry pestované v borke musíme často prihnojovať viaczložkovými hnojivami.
Piesok je čistý kremeň, je sterilný, drží vlhkosť, neobsahuje živiny. Má priaznivé fyzikálne vlastnosti. Čiství!HéSjyíp^solMraCh|3fa uplatnenie v množiarňach na zakoreňovarííe^pďŕezkov aj akj^prídavok do zemín, ktoré robí ľahkými a priepustnejšími. Dáva tfa na dno kvetináčov ako drenáž, ktorá zabezpečuje odtok prebytočnej vody.

Doplnkové substráty, ošetrovanie a miešanie zemín.
Na špeciálne účely používame ďalej niektoré doplnkové substráty. Patria k nim drevené uhlie, korene sladiča, zo syntetických prímesí je to perlit, drvený polystyrén, molitan a keramzit.

Drevné uhlie má dezinfekčné účinky. Používa sa drvené na zasypávame výsevov. Pridávajú sa k nemu rastové stimulátory a tiež sa doň namáčajú bylinné odrezky skôr, než ich vpichujeme do množiarne. Pri výskyte plesní vo výsevoch zasypávame napadnuté miesta práškom z drevného uhlia.
Korene sladiča sa pridávajú rozsekané do zmesí pre epifytické rastliny (bromélie, orchidey). Majú za úlohu udržať substrát kyprý a vzdušný.
Rašelinník má veľkú nasávaciu schopnosť. Pridávame ho do zmesí pre epifytické rastliny a tiež ním obaľujeme ich koreňové baly alebo prikryjeme povrch kvetináča. Úlohou rašelinníka je udržiavať vlhkosť.
Perlit je syntetická hmota, upravená do rozlične veľkých guľôčok. Pre veľmi dobré tepelno-izolačné vlastnosti a ľahkosť sa pridáva do zmesí zemín.
Polystyrén je hmota ako perlit, rozdrvená do vločkovitého tvaru. Je sterilný, má dobré tepelno-izolačné vlastnosti. Používa sa v rozmnožovniach na zakoreňovanie klinčekových a chryzantémových odrezkov. Je omnoho ľahší než piesok, a tým uľahčuje prácu s prípravou rozmnožovacích záhonov.
Molitan je pórovitý syntetický materiál. Drobno rozstrihaný sa pridáva do epifytických zmesí, kde má za úlohu zachytávať živné roztoky pre rastliny.
Keramzit je vypaľovaná pórovitá keramická hmota. Používa sa najmä pri hydroponickom pestovaní rastlín.
Preto, že zaobstarávanie, ošetrovanie a príprava zemín sú prácne a nákladné, v modernej kvetinárskej veľkovýrobe sa používajú náhradné substráty, ako napr. na ľahkú zmes sa používa rašelinový substrát, ktorý sa pripravuje pridaním 3 kg mletého vápenca a 2—4 kg Herbasynu 6 do 1 m3 rašeliny. Pre rastliny s nárokmi na ťažkú zeminu sa používa ílovitorašelinový substrát. Výhodou týchto substrátov je ich pomerne ľahké zaobstarávanie a príprava a ďalej sterilita a bezburinovosť.

Zeminy ukladáme v čistom, pokiaľ možno zatienenom prostredí. Prehadzujeme ich, navlhčujeme, obohacujeme o živiny, upravujeme reakciu pridaním vápenatých hnojív, staráme sa o ich čistotu, odstraňujeme burinu, udržiavame úhľadný tvar hromád.
Pre mladé rastliny a niektoré citlivé kultúry zeminy dezinfikujeme, a to pôsobením pary teplej 90 °C počas pol hodiny. Na tento účel slúžia špeciálne preparovacie kolóny. V pareniskách a na hromadách môžeme dezinfikovať chemicky. Používame 2% roztok 40% formalínu, t. j. 0,5 1 formalínu na 10 1 vody na 1 m2. Zeminu chemicky dezinfikujeme 2—3 týždne pred použitím. Chemické prípravky majú návod na použitie uvedený na obale.

OCHRANA PÔDY AKO SÚČASŤ STAROSTLIVOSTI O ŽIVOTNÉ PROSTREDIE
Poľnohospodárska pôda je nevyhnutná na zabezpečenie výživy obyvateľov. Aj nepoľnohospodárske plochy, ako lesy, parky a sadové úpravy v obciach a sídliskách majú veľký význam ako súčasť nášho životného prostredia. Aby sa nezhoršovala kvalita pôdy a nevznikal úbytok poľnohospodárskej pôdy z dôvodov výstavby bytov, závodov a komunikácií, vydali naše riadiace orgány Zákon o ochrane pôdneho fondu.
Príčiny znehodnocovania pôdy a ich odstránenie. Vlastnosti pôdy môže nesprávne narušovať nesprávne zaobchádzanie s pôdou. Medzi najčastejšie narušenie pôdy patrí nadmerné používanie priemyselných hnojív. Na dosiahnutie vysokých úrod sa hnojí veľkým množstvom dusičnanov, ktoré jednak prechádzajú do rastlinných produktov, kde pôsobia škodlivo, jednak sa hromadia v pôde, spôsobujú zasolenie pôdy, ktoré sa veľmi obťažne odstraňuje preplachovaním pôdy. Prebytok dusičnanov sa dostáva do pramenitých vôd. Takéto vody sú ľudskému, a najmä detskému organizmu škodlivé. Ďalšie znehodnocovanie pôd môže nastať eróziou na svahovitých terénoch, zrážkovou vodou a vetrom. Erózii možno zabrániť vysadzovaním svahov alebo vytváraním terás na svahoch.
Pôda sa znehodnocuje ťažobnou činnosťou (hnedé uhlie, rudy). Ťažobným podnikom je preto uložená rekultivácia ťažobných plôch. Tá sa vykonáva modeláciou terénu, rozhŕňaním háld a vysievaním a vysádzaním upravených plôch. Zakladajú sa trávniky, vysádzajú sa stromy a kry.
Pamätaj, že: pôda je veľmi zložitá sústava. Vznikala veľmi dlhý čas, jej jedinečná vlastnosť — úrodnosť — je podmienená rovnováhou chemických, fyzikálnych a biologických vlastností. Všetky tieto súčasti pôdy musíme dobre poznať. Musíme vždy správne využívať všetky poznatky o obrábaní pôdy, výžive rastlín, chemických a fyzikálnych dejoch v pôde, striedaní plodín, aby úrodnosť pôdy neklesala, ale aby sa udržiavala alebo aj zvyšovala. Nesmieme pripustiť úbytok alebo devastáciu poľnohospodárskej pôdy.

ÚPRAVA PROSTREDIA PRE RASTLINY
Prirodzené prostredie pre život rastlín vytvára pôda. Ak chceme dosiahnuť, aby rastliny prinášali vysoké úrody, upravujeme im ich životné prostredie tak, aby v ňom mali čo najlepšie podmienky pre svoj rast a vývin. Jedným zo spôsobov tejto úpravy je spracovanie pôdy.
Spracovanie pôdy patrí medzi najstaršiu činnosť človeka. Predstavuje súbor na seba nadväzujúcich mechanických zásahov, ktorými sa vytvárajú optimálne podmienky pre rast a vývin pestovaných rastlín. Na spracovanie pôdy sa používa rozličné náradie a stroje, pričom prebiehajú niektoré z týchto základných operácií, prípadne ich kombinácie: 1. kyprenie a drobenie pôdy, 2. obracanie a premiešavanie pôdy, 3. urovnávanie pôdneho povrchu, 4. spevňovanie (utužovanie) pôdy.
Spracovaním pôdy sa upravuje najmä vzdušný i tepelný režim pôdy, čím sa zlepšuje jej fyzikálny stav, vytvárajú sa podmienky pre racionálnu výživu rastlín i biologickú činnosť v nej. Spracovaním sa do pôdy zapracovávajú organické i priemyselné hnojivá a pesticídy, zaorávajú sa rastliny na zelené hnojenie a pozberové zvyšky rastlín, ničia sa zárodky a škodcovia rastlín, pôda sa premiešava, prevzdušňuje, takže lepšie prijíma zrážkovú vodu a jej povrch sa urovnáva, čo umožňuje dobré využitie mechanizačných prostriedkov pri ďalších — najmä zberových prácach. Spracovanie pôdy rozdeľujeme na sústavu základného spracovania pôdy a sústavu predsejbovej prípravy pôdy.

SÚSTAVA ZÁKLADNÉHO SPRACOVANIA PÔDY
Sústavu základného spracovania pôdy tvoria operácie, ktoré sa robia v období od zberu predchádzajúcej plodiny až do začiatku vlastnej prípravy pôdy na sejbu alebo vysádzanie následnej plodiny.
Cieľom základného spracovania pôdy je ornicu obrátiť, prípadne podrývať, čím ju premiešavame, kypríme, prevzdušňujeme a tak zvyšujeme jej úrodnosť a vytvárame podmienky pre pestovanie rastlín. Základným spracovaním pôdy zároveň: — obnovujeme a udržujeme štruktúru pôdy, — zapracovávame do pôdy pozberové zvyšky rastlín, porast zelených rastlín určených na hnojenie, organické a priemyselné hnojivá a pesticídy, — zaorávame mačinu ďatelinovín alebo trávneho porastu, — ničíme buriny, škodcov a pôvodcov chorôb, — regulujeme vodný a vzdušný režim v pôde a sprístupňujeme živiny pre rastliny.
Do sústavy základného spracovania pôdy zaraďujeme podmietku, orbu, podrývame, prehlbovanie a rigolovanie pôdy.
Podmietka je plytké, obracanie a kyprenie pôdy po. zbere_pl od í n ä ktoré zanechávajú pôdu v nepriaznivom stave: uľahnutú, zaburinenú, s veľkým výparom vody. Úlohou podmietky je: — zlepšiť hospodárenie pQdyjyodouJnakypren á pôda lepšie prijíma zrážky a prerušením kapilarity sa obmedzujú straty vyparovaním), — zapracovať pozberové zvyšky rastlín, a tak umožniť ich rozklad, — ničiť vzídenú burinu a podporovať biologické ničenie jej burín, — lúčiť zárodky chorôb a škodcov, — podporiť činnosť pôdnych mikroorganizmov a umožniť tak dozrievanie pôdy a uvoľňovanie prijateľných živín, — vytvoriť predpoklady pre dobré následné spracovanie pôdy.
Podmietkou sa podporuje tiež rozvoj pôdnej fauny. Napríklad, keď sa v podmietnutej pôde zníži počet dážďoviek len o 16 % na nepodmietnutej pôde sa zníži až o 76 %. Podmietka splní požiadavky, ktoré sa na ňu kladú, keď sa vykoná včas, do správnej hĺbky a vhodne sa ošetrí. Podmietať sa má bezprostredne po zbere plodín, pretože prvé dni po zbere sú straty vody výparom najväčšie. Keď sa podmietka oneskorí a pôda vyschne, zle sa spracováva, zaburiní sa a zníži sa jej biologická činnosť. Hĺbku podmietky ovplyvňujú ciele, ktoré ňou sledujeme. V suchších oblastiach (kukuričná výrobná oblasť), keď chceme zadržať čo najviac vlahy, podmietame do hĺbky 0,10, 0,12, až 0,15 m. V repnej výrobnej oblasti stačí hĺbka 0,08—0,12 m a v zemiakovej výrobnej oblasti 0,06—0,08 m. Ak hlavným cieľom podmietky je zničiť jednoročné buriny, lepšie sa osvedčia plytšie podmietky, trváce buriny účinnejšie ničí hlbšia podmietka.
Podmietku ošetrujeme bránením, ak je pôda vlhkejšia, alebo valcovaním, ak je pôda suchá (obr. 34). Vytvoríme tak dobré podmienky pre vyzrievanie pôdy, lepšie hospodárenie s vodou a vzchádzanie buriny. Na podmietku používame viacradličné podmietacie pluhy, tanierové podmietače, prípadne rotačné kypriče. Podmietacie pluhy používame na hlbšiu podmietku. Dobre zaklopia strnisko a podrezávajú buriny. Tanierové podmietače majú pomerne veľkú výkonnosť, avšak zle zaklápajú strnisko. Nie sú vhodné do kamenistých a veľmi zaburinených pôd. Pri podmietke pluhmi používame záhonový spôsob orby. Diskovými podmietačmi je možné, najmä na rovine, podmietať do figúry (pozri spôsoby orby). Pri hodnotení kvality podmietky hodnotíme najmä: termín vykonania, hĺbku a jej nerovnomernosť, stupeň podrezania burín, zaklopenie pozberových zvyškov a semien burín do pôdy, percento vynechaných miest, vhodnosť a kvalitu ošetrenia podmietky.
Orba je základným úkonom pri spracovaní pôdy. Orbou sa pôda obracia, drobí, kyprí a premiešava. Má rozhodujúci význam pri vytváraní a udržiavaní hĺbky ornice.
Ďalej sa orbou vrchná neštruktúrna vrstva ornice dostáva dospodu a spodná štruktúrna vrstva so splavenými živinami sa vynáša na povrch. Zapracúvajú sa do pôdy maštaľný hnoj, rastlinné zvyšky, niekedy aj priemyselné hnojivá a veľmi účinne sa ničia buriny, škodcovia a zárodky chorôb. Ornica sa prevzdušňuje, čím sa podporuje mikrobiálna činnosť a na ťažkých pôdach sa vytvárajú lepšie podmienky pre zásobovanie pestovaných plodín vodou.

Orie sa pluhmi prevažne radličnými, menej tanierovými a rotačnými. Radličný pluh brázdový odval zdvíha, drobí a obracia (obr. 35,4 a 35,5). Priestor, ktorý zostane po obrátení odvalu sa nazýva brázda. Akosť orby závisí od niektorých pôdnych vlastností (druh pôdy, jej vlhkosť), ale tiež od konštrukcie pluhu a jeho pojazdnej rýchlosti pri orbe. Pri radličných pluhoch má na kvalitu orby vplyv typ odhŕňačky a orbový pomer, t. j. pomer medzi hĺbkou orby a šírkou záberu pluhového telesa. Prácu pluhu podmieňuje tiež rýchlosť orby a akosť orby. Pri rýchlosti 2 m za sekundu (7,2 km. h"1) dosiahneme dobrú kvalitu orby pri zvýšení produktivity práce a znížených nákladoch. Technika pohybu orbovej súpravy po pozemku sa nazýva spôsob orby. Podľa veľkosti, tvaru a polohy honu použijeme:
1. Záhonovú orbu na veľkých, pravidelných pozemkoch, ktoré rozdelíme na záhony. Jednotlivé hony potom orieme buď do skladu, alebo do rozoru. Aby sme zabránili vzniku nerovnosti poľa, striedame na tom istom hone každý rok orbu do skladu a do rozoru, prípadne meníme smer orby.
2. Orba do roviny sa uplatňuje na svahovitých honoch s použitím obojstranných pluhov.
3. Orba do figúry sa používa na pravidelných, napríklad štvorcových pozemkoch. Jej nevýhodou je, že pôda v rohoch nie je dobre spracovaná.
Druh orby. Podľa plodiny, pod ktorú orieme, rozlišujeme:
letnú (strniskovú) plytkú orbu do hĺbky 0,12—0,15 m, ktorou pripravujeme pôdu na sejbu letných medziplodín alebo zaorávame maštaľný hnoj;
strednú (predsejbovú) orbu do hĺbky 0,15—0,24 m, ktorou pripravujeme pôdu pre sejbu ozimín. Vykonávame ju najneskôr 3 týždne pred sejbou a vždy, podobne ako pri letnej orbe, povrch ornice musíme rozdrobiť a urovnať (napríklad bránením) a podľa potreby utužiť (valcovaním);
hlbokú (jesennú) orbu do hĺbky 0,24—0,30 m, ktorou pripravujeme pôdu pod plodiny vysievané alebo vysádzané na jar. Ornicu môžeme nechať neošetrenú cez zimu (v hrubej brázde), aby zachytávala čo najviac snehu, ale v suchších oblastiach, a tam, kde budeme siať drobné semená, pozemok upravujeme.
Ak z akýchkoľvek dôvodov nestihneme pôdu zorať v jeseni, ani v čase zimného oteplenia, orieme na jar. Je však dokázané, že jarná orba znižuje úrody pestovaných plodín.

Agrotechnické požiadavky na orbu. Orbu musíme vykonať v určenom termíne pre každý jej druh, ale tiež v období priaznivej vlhkosti pôdy, pretože inak poškodzujeme jej štruktúru. Pluh musí byť v dobrom technickom stave a správne nastavený na požadovaný druh orby. Pri kontrole kvality orby hodnotíme:
— termín vykonania a ošetrenia orby, — hĺbku orby, rovnomernosť obracania brázdových odvalov a priamočiarosť brázd, — zapracovanie organických zvyškov do pôdy, — nakyprenosť orničnej vrstvy, — hrebeňovitosť a drobnohrudkovitosť povrchu pôdy.
Prehlbovanie, podrývanie, rigolovanie. Prehlbovanie ornice je jedným z prostriedkov zvyšovania úrodnosti pôdy. Zväčšuje a prehlbuje sa ním orničná vrstva (alebo sa orie do trocha väčšej hĺbky než je hĺbka ornice), ktorá je potom schopná zadržať väčšie množstvo vlahy. V prevzdušnenej ornici sa podstatne zvyšuje mikrobiálny život, pôda sa lepšie obohacuje o humus a zlepšujú sa fyzikálne vlastnosti pôdy. Rastliny lepšie zakoreňujú a lepšie prijímajú živiny. Prehlbovať pôdu môžeme týmito spôsobmi:
1. Priamym priorávaním podorničia k ornici po vrstvách 30 až 50 mm na pôdach s dobrými vlastnosťami podorničných vrstiev (napríklad černozeme).
2. Kyprením (podrývaním) podorničnej vrstvy pluhom s podryvákom na pôdach, ktorých podorničná vrstva má nepriaznivé vlastnosti a jej vynesenie na povrch by mohlo znížiť úrodnosť pôdy.
Podrývanie pôdy robíme aj na ťažkých pôdach s nepriepustnou podorničnou vrstvou, ktorá sťažuje vsakovanie i vzlínanie vody v pôde, a tým znižuje jej úrodnosť.
Pri základnom spracovaní pôdy pre niektoré trvalé kultúry (vinič hroznorodý, chmel, prípadne ovocné sady), sa používa velmi hlboká prevrstvovacia orba (do 0,6—0,8 m) —
rigolovanie. Je to v podstate hlboké kyprenie a prevrstvovanie pôdy, ktorého úlohou je, aby sa do spodných vrstiev dostala najúrodnejšia orničná vrstva, pretože viacročné plodiny majú väčšinu svojich koreňov práve v spodných vrstvách.
Pred rigolovaním uplatňujeme na pôde biologické prehlbovanie (pestovanie rastlín s hlbokou a rozkonárenou koreňovou sústavou) a hnojenie organickými hnojivami.
Bezpečnosť práce pri základnom spracovaní pôdy. Pri práci so strojmi a náradím na spracovanie pôdy je potrebné sa riadiť pravidlami o bezpečnosti pri práci, aby nedošlo k úrazom pracovníkov. Vedúci pracovnej skupiny je pred začiatkom práce povinný skontrolovať bezpečnostné zariadenie stroja a každého pracovníka poučiť o bezpečnostných predpisoch vzťahujúcich sa na obsluhu stroja a kontrolovať ich dodržiavanie. Obsluhovať stroj môžu len kvalifikovaní pracovníci.
Údržba, čistenie a opravy strojov sa môžu zásadne robiť len v čase, keď je stroj v pokoji. Stroje prepravujeme tak, aby sme neohrozili bezpečnosť pracujúcich, chodcov i ostatných účastníkov dopravy. Počas práce sa nesmie nikto zdržiavať v bezprostrednej blízkosti náradia alebo na ňom stáť.
Pri preprave pluhu sa musí zabezpečiť zdvíhací automat tak, aby sa pluh otrasmi nedostal do pracovnej polohy. Pluhy, ktoré nemajú mechanické ovládanie regulácie, sa nesmú nastavovať počas jazdy.

SÚSTAVA NA PREDSEJBOVÚ PRÍPRAVU PÔDY
Prvý krok na dosiahnutie dobrej úrody sme urobili, keď sme kvalitne vykonali operácie základného spracovania pôdy. Ale tým sme semenám ešte pôdu neupravili tak, aby v nej mohli dobre rásť a vyvíjať sa. Preto pred sejbou a vysádzaním musíme ešte pôdne prostredie ďalej upravovať. Robíme to pracovnými operáciami, ktoré nazývame sústavou predsejbovej prípravy pôdy, v čase po základnom spracovaní pôdy a pred vlastnou sejbou alebo vysádzaním.
Ciele predsejbovej prípravy pôdy. Cieľom predsejbovej prípravy pôdy je pripraviť pôdu tak, aby sa semená pri sejbe alebo sadivo pri vysádzaní dostali do prostredia optimálneho pre ich napučanie, klíčenie, vzchádzanie, aby pôda pod sejbovým (sadivovým) lôžkom bola uľahnutá a nad ním nakyprená. To dosiahneme:
— upravením povrchu ornice urovnaním a drobením hrúd, — reguláciou vodného a vzdušného režimu v pôde (kyprením, rozrušovaním pôdneho prísušku, prípadne podporením vzlínania otužovaním), — sprístupňovaním živín pre rastliny a udržiavaním štruktúrneho stavu pôdy, — ničením burín, — zapracovaním niektorých priemyselných hnojív alebo pesticídov do pôdy.
Pracovné operácie pri predsejbovej príprave pôdy. Pracovnými operáciami pri predsejbovej príprave pôdy sú smykovanie, bránenie, kyprenie a valcovanie.
Smykovanie je urovnávanie povrchu pôdy šmykom. Smykovaním drobíme hrudy, obmedzujeme vyparovanie vody z pôdy, ničíme vzchádzajúce buriny a kypríme povrchovú vrstvu pôdy. Smykovanie je väčšinou prvou jarnou prácou na pozemkoch, ktoré boli po hlbokej jesennej orbe ponechané v hrubej brázde. Najvhodnejšie obdobie na túto prácu je vtedy, keď obschnú hrebene brázd. Smykujeme vždy šikmo na hrebene brázd, aby sa povrch pôdy dobre urovnal. Smykujeme aj v lete alebo v jeseni pri orbe, pri príprave pôdy pod oziminy alebo medziplodiny. Na smykovanie používame hladké — trámové šmyky, ktoré dobre urovnajú pôdu, ale slabšie ju kypria. Zubové, klincové a kombinované šmyky okrem urovnania povrchu tiež dobre skyprujú povrchovú vrstvu pôdy (TS-5, železný Hroudov šmyk). Pri kontrole smykovania hodnotíme: — termín vykonania, — stupeň urovnania a nakyprenia pôdy, — drobnohrudkovitosť pôdy (hrudy sa majú rozdrobiť na hrudky do veľkosti 20 mm a zároveň sa tieto hrudky majú čo najmenej poškodzovať), — ničenie vyklíčených burín.
Bránenie je plošné prekyprenie ornice bránami bez obracania do hĺbky 0,05—0,10 m. Bránením sa vrchná vrstva predovšetkým kyprí a drobí za súčasného urovnávania povrchu. Bránením tiež ničíme pôdny prísušok a vzchádzajúce buriny a zapracúvame priemyselné hnojivá a pesticídy. Pôdy bránime pred sejbou v kombinácii s inými pracovnými operáciami, ako sú smykovanie alebo kyprenie. Pri bránení má mať pôda primeranú vlhkosť, pretože v tomto stave sa najlepšie drobí; za vlhká by sa mazala a za sucha rozprašovala. Podlá cieľa, ktorý pri predsejbovej príprave sledujeme, používame brány klincové, radličkové, pružinové, sieťové, lúčne, rotačné, tanierové, hviezdicové a kývavé. Kývavé brány môžeme použiť na všetky druhy pôd. Veľmi dobre urovnávajú pôdu, rovnomerne ju prekyprujú až do hĺbky 0,17 m a dobre ju drobia. Môžu preto nahradiť prácu viac náradí (šmyku, brán, kypriča), čím obmedzujú počet prejazdov po poli. Pri kontrole kvality bránenia hodnotíme: — hĺbku a rovnomernosť nakyprenia pôdy, — drobenie hrúd na optimálnu veľkosť (2—5 mm), — urovnanie povrchu, — zničenie buriny.
Kyprenie je plošné spracovanie pôdy kypričmi/ pričom sa pôda kyprí, drobí a čiastočne premiešava bez obracania do hĺbky 0,10 až 0,15 m, prípadne 0,20 m. Kyprenie používame na prípravu zoranej (niekedy tiež nezoranej), uľahnutej pôdy na sejbu alebo sadenie hľúz, prípadne sadiva, ďalej na rozdrobenie hrudovitej ornice, na ničenie buriny a na zapracovanie priemyselných hnojív a pesticídov do pôdy. Kyprenie vykonávame, podobne ako ostatné operácie, pri vhodnej vlhkosti pôdy. Práca kypričov závisí od tvaru ich hlavnej pracovnej časti — radličky a od jej upevnenia k stĺpiku. Rotačný kyprič je univerzálnym strojom, nahrádza viac operácií predsejbového spracovania pôdy (obr. 38). Jeho práca sa priaznivo prejavila pri predsejbovej príprave pôdy v záhradníctve a vinohradníctve, kde nahrádza frézovanie pôdy. Pri kontrole kvality kyprenia vykonávame podobné hodnotenie ako pri bránení, v prípade, že obidvoma operáciami plošne kypríme pôdu.
Valcovanie je urovnávanie a utužovanie vrchnej vrstvy pôdy valcami. Urýchľuje sa ním ulíhanie pôdy, zvyšuje sa vzlínavosť vody, drvia sa hrudy, rozrušuje sa pôdny prísušok, ničia sa škodcovia, prípadne sa zapracúvajú drobné semená do malej hĺbky pôdy. Pozemok valcujeme pri plošnom spracovaní pôdy, keď potrebujeme utužiť príliš nakyprenú pôdu, pripraviť sejbové lôžko, pritlačiť pôdu k semenám, ale tiež pri ošetrovaní porastov počas vegetácie na rozrušenie pôdneho prísušku alebo pritlačenie povytiahnutých rastlín k pôde. Druh valca vyberáme podľa účelu, ktorý chceme valcovaním dosiahnuť: hladké valce pôdu stláčajú, čo zvyšuje vyparovanie vody a možnosť vytvorenia pôdneho prísušku, preto po ich použití pôdu skoro pobránime. Valce s nerovným povrchom drvia a drobia hrudy a rozrušujú pôdny prísušok. Utláčače stláčajú podpovrchovú vrstvu pôdy, hrudorezy drvia veľké a tvrdé hrudy. Pri kontrole kvality valcovania hodnotíme: — spevnenie vrchnej vrstvy pôdy do požadovanej hĺbky, — urovnanie povrchu pôdy, — pritlačenie pôdy k vysiatym semenám, a tým obnovenie vzlínavosti vody, — zníženie hrudovitosti (pri použití hrudorezov), — nezhoršenie štruktúrnosti pôdy o viac než 5 %.
Príprava záhonov na vysievanie a vysádzanie. Na prípravu záhonov na sejbu a vysádzanie vyberáme pracovné operácie základného spracovania pôdy a jej predsejbovú prípravu podľa toho, aké rastliny budeme na záhone pestovať. Ak pripravujeme záhony, na ktoré budeme vysievať alebo vysádzať rastliny v jeseni, dobré podmienky im pripravíme skorou predsejbovou orbou. Medzi orbou a sejbou musíme zabezpečiť dostatočné obdobie na uľahnutie pôdy. Vlastná príprava pôdy na sejbu sa skladá z úpravy záhonu smykovaním a bránením, prípadne plytkejším kyprením. Kyprenie nemá zasahovať hlbšie, než je hĺbka sejby, aby sa semeno dostalo do sejbového lôžka. Toto lôžko predstavuje vrstvička uľahnutej pôdy, ktorá má za úlohu poskytovať semenu stálym vzlínaním dostatok vody na klíčenie. Pred základným spracovaním pôdy má byť pozemok zoraný hlbokou jesennou orbou. Ak chceme v suchších oblastiach pre sejbu drobných semien lepšie a rovnomerné uľahnutie pôdy, v jeseni nahrubo urovnáme povrch ornice so súčasným rozdrobením vrchnej vrstvy pôdy. Keď necháme ornicu na zimu v hrubej brázde, na jar až obschnú hrebene brázd, povrch pôdy urovnáme, rozdrobíme a opakovaným plošným kyprením udržiavame bez buriny a pôdneho prísušku až do obdobia sejby. Aby sme zracionalizovali spracovanie pôdy a ťažkými traktormi zbytočne nezničili štruktúru pôdy, spájame pri základnom i predsejbovom spracovaní pôdy niektoré náradia do súpravy, a tak vykonáme naraz viac operácií, napríklad pluh s bránami alebo kyprič s bránami alebo šmykom a pod.
V súčasnom období sa stále viac rozširuje výroba a používanie kombinovaných náradí so širokým pracovným záberom — kombinátorov.

Príprava pôdy v priestoroch. Teplomilnejšie druhy rastlín a rýchlené zeleniny pestujeme v priestoroch záhradníckych stavieb, ako sú skleníky a fóliové kryty (fóliovníky). Pôdu v nich pripravujeme inak pre sejbu a vysádzanie zeleniny a inak pre sejbu a vysádzanie kvetín. V uvedených priestoroch kladieme na základnú a predsejbovú prípravu pôdy rovnaké požiadavky ako pri poľných plodinách. Väčšina druhov záhradníckych plodín vyžaduje hlboké, priepustné a kypré pôdy s hrubšou vrstvou ornice, dostatočne humózne (3—4 % humusu), dobre zásobené živinami, s drobnohrudkovitou štruktúrou a dobre spracované. Na zabezpečenie týchto požiadaviek orieme podľa potreby hlbokou orbou, v 3-4-ročných intervaloch zaorávame aspoň 50 t organických hnojív a dostatočne hnojíme priemyselnými hnojivami. Na rozdiel od poľnej výroby v priestoroch záhradníckych stavieb pôdu v predsejbovej príprave spracovávame a urovnávame starostlivejšie (jemnejšie), preto tu viac používame rotačné, prípadne vibračné mechanizačné prostriedky. V základnej príprave pôdy v skleníku rozhádžeme a zaorávame maštaľný hnoj. Pôdu tiež dezinfikujeme, aby sme ju zbavili zárodkov chorôb a škodcov, čo je dôležité najmä pri opakovanom pestovaní rastlín rovnakého druhu. Predsejbovú prípravu robíme rotačným kypričom alebo kývavými bránami tak, aby zemina bola dostatočne jemne rozdrobená a urovnaná. Nakoniec pomocou značkovača vyznačíme záhony.
Bezpečnostné predpisy a opatrenia pri predsejbovej príprave pôdy. Pri práci s mechanizačnými prostriedkami používanými v predsejbovej príprave pôdy dodržiavame rovnaké bezpečnostné predpisy ako pri práci so strojmi na základné spracovanie pôdy. Najdôležitejšie sú tieto opatrenia:
Pri práci s bránami, kypričmi a podmietačmi sa nesmie nikto zdržiavať v ich bezprostrednej blízkosti, ani na nich stáť alebo sedieť.
Na zdvíhanie hrebeňových brán sa musia používať pridelené pomôcky; brány sa musia nakladať a prepravovať ozubením dolu. Prevodové ústrojenstvá musia byť opatrené krytom.
Zapamätajte si, že len vtedy dosiahneme cieľ každej práce, ak ju vykonáme kvalitne. Preto pri každej operácii ako základného spracovania pôdy, tak jej predsejbovej prípravy, dodržiavame predpísané parametre kvality, čím vytvoríme dobre upravené prostredie pre život rastlín, a tak zabezpečíme dobré úrody pestovaných plodín.

VÝŽIVA RASTLÍN
Pod výživou rastlín rozumieme príjem všetkých látok rastlinami z prostredia, t. j. z pôdy i z ovzdušia. Čím lepšiu výživu rastlinám zabezpečíme, tým vyššie úrody môžu poskytnúť. Zo všetkých vegetačných činiteľov v procese výživy rastlín môžeme najviac ovládať dodávanie živín rastlinám.
ZÁKONY VÝVINU A VÝŽIVY RASTLÍN
Rastlina rastie a vyvíja sa v životnom prostredí (pôda, ovzdušie), ktoré je veľmi premenlivé. Vzťah medzi rastlinou a prostredím podlieha určitým prírodným zákonitostiam. Postupne ako sa rozvíjali vedecké poznatky, najmä od objavenia zákona o zachovaní hmoty, spresňovali sa aj zákony platné vo výžive rastlín. Tiež teórie, ktoré len čiastočne riešili tento problém, boli prínosom pre poľnohospodársku prax, pretože prispeli k zlepšeniu výživy rastlín, a tak k zvýšeniu ich hektárových úrod. Mitscherlich (čítaj Mičerlich) (1874—1956) skúmal vzťah medzi množstvom dodaných živín a úrodou. Na základe jeho pokusov vedci neskôr sformulovali hlavný zákon výživy rastlín takto: Najoptimálnejší rast a vývin rastlín bude vtedy, keď počas celej vegetácie budú mať rastliny vegetačné činitele (ekologické podmienky i živiny) v správnom množstve a vzájomnom pomere. S ohľadom na tento zákon zabezpečujeme zvyšovanie úrod rastlín sústavným zvyšovaním úrodnosti pôdy, používaním výkonných kultivarov a uplatňovaním progresívnych pracovných postupov v rastlinnej výrobe. Samotné zvyšovanie dávok hnojív nám efektívne zvyšuje úrody len do určitého stupňa, potom je nerentabilné a môže prípadne aj nepriaznivo ovplyvniť životné prostredie.
ZÁKONITOSTI VÝŽIVY RASTLÍN V PODMIENKACH INTENZÍVNEHO POUŽÍVANIA PRIEMYSELNÝCH HNOJÍV
Naše poľnohospodárstvo využíva na dosahovanie dobrých úrod vysoké dávky hnojív, zavádza stále výkonnejšie kultivary do praxe, zvyšuje úrodnosť pôdy, čím vytvára nové podmienky vo výžive rastlín. V minulosti sa predpokladalo, že čím je vyššia koncentrácia živín, tým je vyššia úroda. Pri intenzívnom používaní hnojív tento vzťah neplatí, pretože sa dokázalo, že zlepšením všetkých životných podmienok rastlín a schopností kultivarov sa v pôdach s dostatkom živín v správnom pomere úroda zvyšuje, ale koncentrácia živín v úrode znižuje (až po určitú hranicu, teda v dôsledku vyšších úrod sa živiny v rastlinách zrieďujú). Hovoríme, že tu platí zákonitý vzťah medzi koncentráciou živín v rastlinách a úrodou plodín.
VPLYV OVZDUŠIA NA VÝŽIVU RASTLÍN
Rastlina žije v pôde koreňmi a v prízemnej vrstve ovzdušia nadzemnými orgánmi, takže prostredím rastliny sú pôda a ovzdušie. Prostredie vytvára súhrn podmienok potrebných pre rast a vývin rastliny a rastlina spätne ovplyvňuje prostredie. Zo vzdušného prostredia ovplyvňuje výživu rastlín zloženie vzduchu, slnečné žiarenie, teplota, zrážky, vlhkosť vzduchu, vietor a elektrické výboje. Vzduch ovplyvňuje rastliny predovšetkým svojím obsahom oxidu uhličitého a kyslíka. C02 je základnou zložkou pri fotosyntéze. Pre rast rastlín v prírodných podmienkach stačí bežné množstvo 0,03 % v ovzduší. Rast skleníkových rastlín môžeme ovplyvniť zámerným zvyšovaním obsahu C02 (hnojením) až na desaťnásobné množstvo. Napríklad v kvetinárstve sa pohybuje optimálna koncentrácia C02 v rozpätí 0,06—0,08 %, zeleninám vyhovuje koncentrácia 0,1—0,2 %. Pri ďalšom zvyšovaní objemu C02 sa rast spomaľuje až zastavuje. Kyslík potrebuje rastlina pre všetky životne dôležité procesy, ako sú dýchanie, tvorba chlorofylu i príjem živín. Rastliny rastú a teda tiež prijímajú živiny len v určitom teplotnom rozmedzí, ktoré je pre každý druh odlišné. Príjem živín je najintenzívnejší pri optimálnej, t. j. danému okruhu najviac vyhovujúcej teplote. Vlhkosť vzduchu, spoločne s jeho teplotou, umožňuje primeranú transpiráciu rastlín. Neúmerne veľká alebo nedostatočná transpirácia zhoršuje hospodárenie rastlín s vodou i živinami. Elektrické výboje v ovzduší spôsobujú oxidáciu vzdušného dusíka, ktorý sa potom s dažďom dostane do pôdy, ročne v množstve 5 až 12 kg N na hektár. Vietor a tlak vzduchu ovplyvňujú výživu rastlín len nepriamo (zmena tlaku spôsobuje výmenu vzduchu v pôde, čo podporuje uvoľňovanie živín).
VPLYV PÔDY NA VÝŽIVU RASTLÍN
Vplyv pôdy na výživu rastlín zahŕňa vplyv pôdneho druhu, sorpčného komplexu, reakcie pôdy, pôdnej vody a vzduchu a pôdnej mikroflóry. Vplyv pôdneho druhu na podmienky výživy rastlín vidíme v tabuľke. Sorpčný komplex pôdy má vplyv na výživu rastlín tým, že udržuje živiny v koreňovej sfére a postupne ich uvoľňuje. Tak umožňuje hnojenie do zásoby, zabezpečuje rovnomernosť výživy, znižuje vylúhovanie živín a svojou ústojčivosťou tlmí prudké zmeny pH. Preto je našou úlohou vytvoriť vysokú sorpčnú kapacitu pôdy zvyšovaním obsahu organických a minerálnych koloidov v pôde. Z pôdoznalectva vieme, že príjem živín sťažuje kyslá i zásaditá reakcia pôdy. Voda umožňuje rozpúšťanie živín a ich príjem rastlinami, zrieďovanie živného roztoku, pohyb živín v pôde a biologickú činnosť, ktorou sa živiny v pôde viažu i uvoľňujú. Hospodárnejšie využitie vody rastlinou upravuje optimálne hnojenie. Pôdny vzduch umožňuje dýchanie koreňov rastlín a teda aj príjem živín. V porovnaní s atmosférickým vzduchom má vyšší obsah C02. V skleníkoch, kde pomocou optimálnych podmienok dosahujeme' rýchly rast rastlín, kladieme veľký dôraz na prevzdušňovanie pôdy. Pôdne mikroorganizmy sa veľmi intenzívne zúčastňujú na premenách živín v pôde. Umožňujú rozklad organických i nerozpustných anorganických látok, čím uvoľňujú živiny pre rastliny, a tak pomáhajú vytvárať kolobeh živín v prírode.
PRÍJEM A UVOĽŇOVANIE VODY RASTLINOU
Vieme, že rastlina pre svoj život potrebuje vodu, ktorú prijíma z okolitého prostredia. Voda je sprostredkovateľom výživy rastlín a nenahraditeľnou zložkou fotosyntézy. Transpiráciou ju rastlina uvoľňuje do ovzdušia. Z biológie vieme, že rastliny prijímajú vodu koreňovými vláskami, ktoré tvoria pretiahnuté bunky, dlhé 1—10 mm, s veľmi krátkou životnosťou. Nové koreňové vlásky sa stále tvoria na vrchole koreňa pri jeho raste. Koreňové vlásky prijímajú vodu z pôdnych čiastočiek, ktoré sú ňou obalené na základe osmózy. Voda ďalej postupuje cez susedné bunky až do ciev, odkiaľ ju ťahá transpiračný prúd do listov. Korene majú veľmi mnoho koreňových vláskov, čím sa umožňuje rastline dobré zásobovanie vodou a živinami. Čím je koncentrácia bunkovej šťavy v koreňovom vlásku vyššia, tým väčšia je jeho nasávacia sila a tým viac vody môže z pôdy odčerpať. To znamená, že rastlina môže prijímať vodu tým silnejšie, čím jej má väčší nedostatok, t. j. čím je viac koncentrovaný (teda menej zriedený) obsah bunky koreňového vláska. Voda prijatá rastlinou napomáha jej životným procesom a tým, že sa nadzemnými orgánmi vyparuje, udržuje v rastline stály vodný stĺpec a schopnosť nasávania. Vyparovanie je výdaj vody rastlinou do prostredia a nazývame ho transpiráciou. Uskutočňuje sa najmä listovými prieduchmi, ktoré sa môžu otvárať a zatvárať, a tým umožňovať alebo znemožňovať transpiráciu. Touto činnosťou prieduchy zabezpečujú ochranu vodných zásob v rastline a regulujú uvoľňovanie vody z nej. Dôležitosť správnej výživy rastlín je zrejmá z toho, že dostatok živín v pôde ovplyvňuje nielen ich rast, ale aj intenzitu transpirácie. Pri nedostatku živín sa znižuje citlivosť otvárania a uzatvárania prieduchov a rastlina využíva vodu menej hospodárne.
PRÍJEM ŽIVÍN KOREŇMI
Prijímať vodu a minerálne živiny z pôdy je dôležitou úlohou koreňov rastlín. Okrem toho korene plnia ďalšie úlohy, ako sú syntéza organických látok, transport látok do nadzemných častí rastliny a upevňovanie rastlín v pôde. Na to, aby rastliny dobre plnili úlohu vyživovania rastliny, je potrebné, aby mali rozvinutú koreňovú sústavu, pôda bola zásobená živinami a vytvárala vhodné podmienky pre príjem živín. Tieto podmienky sú uvedené v tabuľke.
Mechanizmus prijímania živín. Pri koreňovej výžive rastlina prijíma živiny z pôdneho roztoku vo forme iónov. Jednotlivé soli, kyseliny a zásady rozpustené vo vode disociujú na kladne alebo záporne nabité ióny, napr. Ca(N03)2 disociuje na Ca2+ a 2 NO J, H2C03, na H+ a HCOI, KC1 na K+ a Cl" a pod. Príjem živín koreňmi je fyziologický proces, ku ktorému je potrebná energia uvoľnená pri dýchaní.
Doterajšie výsledky ukazujú, že rastliny prijímajú živiny nielen pasívnym, ale oveľa viac aktívnym spôsobom. Pasívne prijímanie iónov živín sa uskutočňuje podľa zákonov difúzie, keď sa ióny živín z pôdneho roztoku dostávajú do pórov bunkovej blany a medzibunkových priestorov. Odtiaľ živný roztok postupuje do ciev koreňa a ďalej transpiračným prúdom do nadzemných častí rastliny. Tento príjem nezávisí od látkovej výmeny rastlín a nie je preň potrebná energia — môže prebiehať aj pri nízkej teplote a slabom prevzdušnení pôdy. Prijaté ióny sú ľahko vymeniteľné, sú pútané len na povrchu bunky a ľahko sa môžu nahrádzať inými, pričom dvoj mocné katióny sú pútané silnejšie než jednomocné katióny. Pri pasívnom prijímaní živín — na rozdiel od aktívneho — si rastlina ióny živín z roztoku nevyberá. Keď sa vyrovná koncentračný rozdiel medzi koreňovým vláskom a pôdnym roztokom, prijímanie živín sa končí. Aktívne prijímanie iónov živín sa uskutočňuje cez bunkovú (cytoplazmatickú) membránu, ktorá leží za bunkovou stenou. Pri pasívnom prijímaní ióny prechádzajú z vonkajšieho prostredia do medzibunkových priestorov a priestoru bunkovej steny, kde im ďalší pohyb smerom do bunky spomaľuje cytoplazmatická membrána. Pri aktívnom prijímaní iónov napomáha energia uvoľnená pri látkovej výmene uskutočniť postup iónov cez cytoplazmatickú membránu. Uskutočňuje sa to pomocou prenášačov, ktoré si vytvorila bunka na to, aby sa spojili s iónom živiny a preniesli ho cez cytoplazmatickú membránu. Po splnení úlohy sa väzba rozpadne, ión prejde do vakuoly a prenášač sa vracia a opäť získava schopnosť nadviazať sa s ďalším iónom. Príjem živín koreňmi teda predstavuje odber živín z pôdy a ich väzbu v póroch bunkovej blany a ich ďalší aktívny pohyb do protoplazmy. Aktívne prijímanie živín má väčšiu účinnosť vo výžive rastlín, pričom jeho veľkosť závisí od intenzity látkovej premeny v rastline.

Činitele ovplyvňujúce príjem živín.
Teplota, ktorá ovplyvňuje priamo rýchlosť prijímania živín. Pri teplote nad 40 °C a okolo 0 °C sa príjem živín znižuje. Svetlo nepriamo, pretože rastliny bez svetla dýchaním vyčerpávajú energetické látky, a potom nastáva strata živín. Kyslík tým, že je potrebný pri dýchaní. Voda rozpúšťaním živín a umožňovaním ich pohybu. Pôda vytváraním prostredia pre príjem živín. Príjem živín najviac ovplyvňujú vlastnosti sorpčného komplexu. Sorpčný komplex púta 100—150 ráz viac živín, než ich je v pôdnom roztoku a postupne ich uvoľňuje, čím zabezpečuje rovnomerný príjem živín a zabraňuje škodlivej vyššej koncentrácii pôdneho roztoku. Ak viaže prevažne dvojmocné katióny (najmä Ca+2 a Mg+2), je nasýtený a umožňuje dobrý príjem živín, keď viaže prevažne katióny H+ a Na+, je nenasýtený a príjem živín zhoršuje. Správny príjem živín zabezpečuje tiež vhodná pôdna reakcia, t. j. v rozmedzí od 6,6—7,2 pH. Kyslá i zásaditá reakcia príjem živín sťažuje.
Sťažovanie príjmu živín, najmä katiónov, môže spôsobiť tiež ich vzájomné ovplyvňovanie — antagonizmus, keď jeden ión brzdí príjem druhého, napríklad katión vodíka znižuje prístupnosť všetkých katiónov, katión draslíka príjem horčíka a vápnika a pod.
Pretože vodu i živiny z pôdy prijímajú rastliny koreňovými vláskami, dobre vyvinutá koreňová sústava umožňuje dobrý príjem živín. Výlučky koreňových vláskov v pôdnom roztoku ionizujú (napr. H2C03 na H+ a HCO3) a uľahčujú prijímanie živín aj z horšie rozpustných zlúčenín.
Pretože len v rastúcich bunkách vzniká nová protoplazma schopná aktívne prijímať živiny, je rast rastlín tiež činiteľom ovplyvňujúcim príjem živín. Rastlina v jednotlivých fázach rastu prijíma najmä živiny, ktoré sú pre danú fázu najpotrebnejšie. Vieme, že čím viac živín rastlina príjme, tým väčšiu úrodu dosiahne. Preto sa snažíme poznať a pokiaľ možno kladne ovplyvňovať činitele, ktoré pôsobia na príjem živín.

Pohyb organických látok v rastline. V minulosti sa predpokladalo, že všetky organické látky, ktoré rastlina prijala koreňovými vláskami, sa dostávajú do transpiračného prúdu a odtiaľ do nadzemných orgánov rastliny v nezmenenej forme. Koreň sa považoval len za sprostredkovateľa medzi pôdou a nadzemnými časťami rastliny a miestom na ukladanie zásobných látok, ktoré sa vytvorili v listoch. Na základe novších poznatkov sa dokázalo, že zložité organické látky sa nevytvárajú len v listoch, ale sa syntetizujú aj v koreni. Rozborom koreňových štiav sa zistilo, že napríklad v koreni kukurice sa premení 50—60 % anorganických dusíkatých látok na látky organické (napr. aminokyseliny). Podobne je to pri fosforečných zlúčeninách, z ktorých sa v koreňovej šťave zistilo 20 % v organickej forme. Čím viac novších poznatkov získame o látkovej premene v koreňoch rastlín, tým lepšie budeme vedieť ovplyvňovať výživu rastlín.

PRÍJEM ŽIVÍN LISTAMI
Rastliny prijímajú živiny z prostredia, v ktorom žijú, a to anorganické látky korene z pôdy a organické látky listy z ovzdušia. Za doplňujúcu výživu považujeme aplikáciu roztoku anorganických látok postrekom na list, ktorú nazývame mimokoreňovou výživou. Z biológie vidíme, že príjem živín listami sa uskutočňuje v procese fotosyntézy, ktorú vyjadruje rovnica: 6 C02 + 6 H20 + slnečná energia = C6H1206 +6 02
Je to proces, pri ktorom zelené rastliny využívajú slnečnú energiu pohltenú chlorofylom na syntézu organických látok z oxidu uhličitého a vody. Svetelnú energiu slnka premieňajú na chemickú energiu viazanú vo vzniknutej organickej látke. Fotosyntéza prebieha vo dvoch fázach — vo svetelnej a tmavej.
Intenzitu fotosyntézy ovplyvňuje najmä koncentrácia C02, teplota, svetlo, voda i minerálna výživa. Dostatok živín podporuje rast listov, spomaľuje ich starnutie a pôsobí aj na aktivitu enzýmov zúčastňujúcich sa na fotosyntéze. Pri nedostatku živín klesá intenzita fotosyntézy veľmi rýchle až o 50—60 %.
Listová a koreňová výživa sa navzájom podmieňujú v tom, že len korene dobre vyživované asimilátmi z listov majú dostatok energie na intenzívne prijímanie živín a vody z pôdy, čo umožňuje dobrý rast — zväčšovanie listovej plochy. Pokusmi sa dokázalo, že rastliny môžu prijímať vo vode rozpustené živiny nielen koreňmi, ale tiež nadzemnými časťami, najmä listami. Tento spôsob príjmu živín nazývame mimokoreňovou výživou. Uskutočňujeme ju postrekom rastlín počas vegetácie živným roztokom, ktorý preniká do rastliny cez kutikulu alebo prieduchy. Dobrý príjem živín je podmienený čo najpomalším vyschýnaním použitého roztoku, pretože živiny prenikajú do listu obyčajne v priebehu 2—4 dní, dusík už za 1—6 hodín. Hnojivý roztok by mal prgto zostať na liste čo najdlhšie. Dosiahneme to, ak budeme postrekovať v chladnejšom, vlhkejšom, oblačnom počasí alebo večer. Zapamätajme si, že mimokoreňová výživa je len doplnkom koreňovej výživy a má význam najmä v záhradníckej výrobe, kde môže veľmi ovplyvniť úrody zeleniny, hrozna, ovocia a pod.

ROZDELENIE A FUNKCIA RASTLINNÝCH ŽIVÍN
Prvkové a látkové zloženie rastlinného tela. Každý živý organizmus, teda aj rastlina, sa skladá z chemických prvkov, ktoré vytvárajú organické a anorganické látky (sušinu) a vodu. Obsah vody a sušiny v rastlinách, ich orgánoch a pletivách je rozdielny. Z tabuľky vidíme, že obsah vody v rastúcich vegetatívnych orgánoch kolíše od 70—95 %, ale v dozrievajúcich semenách od 5 až 15 %. Starnutím rastlín sa množstvo vody v nich znižuje. Zabezpečenie dostatku vody rastlinám počas vegetácie je podmienkou pre ich dobré úrody. Sušinu rastliny tvoria organické a anorganické látky. Sušina pri jednotlivých poľnohospodárskych plodinách obsahuje priemerne 45 % uhlíka, 42 % kyslíka a 7 % vodíka. Ostatné prvky, ktoré rastliny prijímajú, tvoria len 6 % sušiny. Z toho pripadá asi 1,5 % na dusík a 4,5 % na popoloviny. Podstatnú časť sušiny rastlín (90—95 %) tvoria organické zlúčeniny, najmä bielkoviny a iné dusíkaté látky, ďalej sacharidy (cukry, škrob, celulóza, pektínové látky) a tuky. Obsah prvkov v rastlinných orgánoch je rozličný podľa rastovej fázy a podmienok vegetácie. Najväčší obsah dusíka býva v mladých rastlinách. Veľké množstvo draslíka je najmä v listoch, kým kvety a semená mávajú najviac fosforu. Pre prax z toho vyplýva, že v počiatočných fázach rastu musíme dodať rastline viac dusíka, draselnými hnojivami dodatočne hnojíme najmä rastliny s veľkou listovou plochou a fosforečnej výžive venujeme väčšiu pozornosť, najmä pri rastlinách, ktoré pestujeme na semeno.

Dynamika prijímania živín rastlinami v rozličných rastových fázach. Obdobie počas ktorého rastliny prijímajú živiny, sa nazýva obdobím výživy rastlín. Toto obdobie sa pri všetkých rastlinách nezhoduje s dĺžkou ich vegetačného obdobia. Rastliny, ktoré majú kratšie obdobie výživy než obdobie vegetácie (napr. jarný jačmeň), prijímajú veľké množstvo živín v krátkom časovom úseku, a preto na dosiahnutie vysokých úrod treba pre ne zabezpečiť dostatok prijateľných živín už od začiatku vegetácie. Ich prihnojovanie počas vegetácie je účinné len v kratšom časovom úseku. Rastliny s dlhším obdobím výživy (napr. zelenina, kapusta, zemiaky) prijímajú živiny takmer počas celého vegetačného obdobia, a preto ich môžeme prihnojovať v dlhšom časovom úseku.
V období výživy rastlín rozlišujeme dve fázy, a to kritické obdobie na začiatku rastu, keď výživa rozhoduje o tvorbe produktívnych orgánov rastliny, a preto rastlina potrebuje síce pomerne malé množstvo, ale ľahko prístupných živín v pôde. Potom nasleduje obdobie maximálnej potreby živín, keď rastlina tvorí maximálne prírastky svojej hmoty a väčšinou ide o druhú polovicu vegetácie rastlín. Rastlina si zo živného roztoku pôdy vyberá tie živiny a také množstvo, aké práve potrebuje. Napr. pri vzídení, v čase intenzívneho delenia buniek, prednostne prijíma fosfor, v období intenzívneho rastu dusík a v priebehu intenzívnej fotosyntézy draslík.

Rastlinné živiny. Chemickou analýzou rastlinného tela sa v rastlinách zistilo asi 75 rozličných prvkov. Pravdaže, pre rastlinu nie sú všetky rovnako dôležité. Akú životnú funkciu ako živina jednotlivé prvky pre rastlinu majú, zistilo sa najmä pestovaním rastlín vo vodných kultúrach. Určité prvky sú pre život rastlín nepostrádateľné, a preto ich nazývame biogénne prvky. Rozdeľujeme ich na:
1. Makroelementy — základné biogénne prvky, ktoré rastlina prijíma vo väčšom množstve a ktoré môžu byť spáliteľné; sú to C, O, H, N, nespáliteľné — popoloviny — sú P, K, S, Ca, Mg, Fe.
2. Mikroelementy — mikrobiogénne prvky alebo stopové prvky, ktoré sú pre život rastlín tiež nepostrádateľné, ale rastline z nich stačí len malé množstvo. Patria sem B, Mn, Cu, Mo, Zn a ďalšie.
3. Užitočné prvky — bez ktorých rastlina môže žiť, ale sú jej užitočné, napr. Si, Al, Cl, Na.
Význam a funkciu biogénnych prvkov poznáte z biológie. V praxi je potrebné tieto poznatky uplatňovať pri usmerňovaní výživy rastlín.

VÝZNAM A ÚLOHY CHEMIZÁCIE NA ÚSEKU VÝŽIVY RASTLÍN
Je známe, že v intenzívnom poľnohospodárstve sa na zvyšovaní hektárových úrod podieľa chemizácia 40—50 %. Napriek prirodzenej úrodnosti pôdy, vlahe a slnečnej energii sú rastlinné živiny určujúcim úrodotvorným činiteľom. Preto sa za 30 rokov socialistického poľnohospodárstva zvýšila potreba priemyselných hnojív skoro štrnásťkrát. Tomu tiež zodpovedá rozvoj výroby priemyselných hnojív u nás.
Spotreba priemyselných hnojív v jednotlivých štátoch je rozdielna, jednu z najväčších má Európa, najnižšiu rozvojové štáty. V roku 1980 bola v ČSFR priemerná spotreba priemyselných hnojív okolo 250 kg. ha-1 (čistých živín na poľnohospodárskej pôde). Táto úroveň nás zaraďuje na 10.—12. miesto na svete. V budúcich rokoch sa táto spotreba má len o niečo zvýšiť (zhruba na 280 kg. ha-1). Vyššie úrody bude teda potrebné zabezpečiť nielen zvyšujúcimi sa dodávkami priemyselných hnojív, ale tiež ďalším využívaním vedeckých poznatkov z výživy a dôslednejším využívaním hnojív vyrobených v poľnohospodárskych podnikoch, ako sú maštaľný hnoj, hnojovica, močovka, komposty a iné.
HNOJIVÁ — ICH CHARAKTERISTIKA A ROZDELENIE
Hnojivá sú látky, ktoré poskytujú zdroj živín pre rastliny a teda pridané do živného prostredia zlepšujú výživu rastlín a následne aj ich úrody a akosť. Tým sa podstatne zvyšuje produktivita ľudskej práce. Hnojivá sa priamo podieľajú na zvyšovaní úrod pestovaných plodín, takže sa stávajú nenahraditeľnými výrobnými prostriedkami intenzívneho poľnohospodárstva. Hnojivá sú organické a anorganické látky, ktoré nielen zvyšujú obsah jednotlivých živín v pôde, ale niektoré zlepšujú aj fyzikálne, chemické a biologické vlastnosti pôdy. Úkon, ktorým rastlinám dodávame hnojivé látky sa nazýva hnojenie. Účinnou látkou hnojiva sú živiny. Živiny sú chemické látky, ktoré rastlina za určitých podmienok prijíma z prostredia na stavbu svojho tela. V pôde vytvárajú zásobu buď hneď prijateľných živín, alebo zásobu chemicky viazaných, momentálne neprijateľných živín. Živiny v hnojivách sa vyjadrujú ako percentuálny obsah prvku (N, P, K a i.). V minulosti sa vyjadrovali vo forme oxidu daného prvku (napr. P2O5, K20). Nakoľko sa však môžeme stretnúť ešte s vyjadrovaním v starej forme, v prípade potreby prepočítania uvedených vzťahov použijeme prepočítavacie koeficienty uvedené v tabuľke.
Hnojivá rozdeľujeme podľa účinnosti na priame a nepriame, podľa pôvodu na hnojivá maštaľné (organické) a priemyselné, podľa skupenstva na hnojivá pevné a kvapalné. Priame hnojivá sú látky, ktoré obsahujú jednu alebo viac rastlinných živín, ktoré sú schopné rastline priamo poskytnúť. Rozdeľujeme ich na:
1. Maštaľné (organické) hnojivá, ktoré sú nielen zdrojom živín, ale obyčajne aj dodávateľom humusotvornej hmoty, mikroorganizmov a ďalších látok. Patrí sem: maštaľný hnoj, močovka, komposty, rašelina, zelené hnojenie, slama na hnojenie, odpadové látky.
2. Priemyselné hnojivá, ktoré sa vyznačujú vysokým obsahom živín, a preto sa nazývajú tiež koncentrované. Delia sa na: — jednozložkové (jednoduché) dusíkaté, fosforečné, draselné, vápenaté, horečnaté, — viaczložkové tuhé i kvapalné, — stopové.
Nepriame hnojivá sú látky, ktoré nemusia obsahovať nijaké živiny, ale ich zapracovaním do pôdy sa vytvárajú priaznivé podmienky pre biologickú činnosť pôdy, ktorá poskytuje rastlinám lepšie podmienky pre príjem živín alebo žiadúcim smerom ovplyvňuje fyziologické procesy rastlín. Patria sem bakteriálne (očkovacie) látky, látky podporujúce tvorbu štruktúry, regulátory rastu a pod.

5.11 MAŠTAĽNÉ HNOJIVÁ

Maštaľné (organické) hnojivá sú všestranné, objemové hnojivá, ktoré získavame buď priamo v poľnohospodárskych podnikoch ako vedľajšie produkty živočíšnej výroby, alebo v kooperácii s inými podnikmi, napr. Rašelinovými závodmi.
Všeobecný význam maštaľných hnojív. Význam maštaľných hnojív spočíva v tom, že nimi dodávame do pôdy hlavné živiny a mikroelementy v prijateľných formách, ľahko rozložiteľnú organickú hmotu, rastové látky a pôdne mikroorganizmy. Na úrodnosť pôdy pôsobia tým, že zabezpečujú štruktúru pôdy, zvyšujú sorpčnú schopnosť pôdy, umožňujú lepšie využitie živín z priemyselných hnojív, zvyšujú odolnosť proti zmene pôdnej reakcie, ktorú používanie fyziologicky kyslých hnojív stále zvyšuje, zlepšujú biologické vlastnosti pôdy.
Maštaľný hnoj. Maštaľný hnoj je vyzretá zmes tuhých a tekutých výkalov hospodárskych zvierat s podstielkou. Získavame ho z priestorov maštali, nechávame zrieť na hnojisku, potom ho vyvážame a zapracovávame do pôdy. Je základným hnojivom.
Význam maštaľného hnoja je v tom, že je zdrojom humusotvorných látok, dôležitých ľahko prístupných živín, prirodzenou očkovacou látkou, pretože obsahuje veľké množstvo mikroorganizmov, obsahuje rastové látky. Pri jeho rozklade vzniká veľké množstvo C02, ktorý pôdu nakypruje, podporuje jej zvetrávanie a podporuje chemické reakcie v pôde. Zloženie maštaľného hnoja je uvedené v tabuľke 13.
Z rozboru maštaľného hnoja vidíme, že jednou tonou hnoja dodáme do pôdy 3 kg dusíka, 1 kg fosforu, 4 kg draslíka, 0,3 t humusu. Živiny z maštaľného hnoja sa uvoľňujú postupne. Jeho účinok trvá 2—4 roky. Najväčší účinok má v prvých dvoch rokoch, keď sa živiny uvoľňujú vo väčšom množstve a súčasne na úrodnosť pôsobia aj ostatné zložky maštaľného hnoja.
Akosť maštaľného hnoja býva veľmi rozdielna; má na ňu vplyv množstvo a akosť podstielky, druh, vek a úžitkové zameranie zvierat, množstvo a akosť skrmovaných krmív a najmä spôsob ošetrovania hnoja.
Výroba maštaľného hnoja má za cieľ získať čo možno najviac organickej hmoty s vysokým obsahom dusíka. Tejto požiadavke najlepšie vyhovuje technológia výroby, pri ktorej sa hnoj stláča a udržiava vo vlhkom stave. Rozlišujeme tieto spôsoby výroby maštaľného hnoja:
1. výroba pod hospodárskymi zvieratami (hydinou, ošípanými, ovcami, mladým dobytkom na hlbokej podstielke),
2. výroba v blokoch na nádvornom alebo poľnom hnojisku,
3. výroba kompostovaním (vrstvením hnoja s ornicou v pomere 1:10),
4. výroba košarovaním (ovcami a mladým dobytkom v lete).
Pri všetkých spôsoboch výroby hnoja, aby sme predišli stratám na živinách i humuse, necháme hnoj stáť v utlačenom stave, a za sucha ho navlhčujeme vodou alebo močovkou. Straty dusíka obmedzíme tiež pridaním superfosfátu do hnoja a správne upraveným hnojiskom. Straty na hnojivej hodnote hnoja môžu vzniknúť tiež pri vyvážaní a zaorávaní hnoja. Aby sme im predišli, dodržiavame tieto zásady: Hnoj berieme z hnojiska postupne, od najstarších blokov. Vyvážame a zapracovávame len vyzretý hnoj. Rozvezený hnoj hneď zaorávame, pretože každé oneskorenie má za následok zvýšenie strát, a to zaoranie po 6 hodinách od rozhádzania predstavuje 16 %, po 1 dni 21 % a po 4 dňoch 36 % strát hnojivej hodnoty hnoja. Hnoj zaorávame na ťažších pôdach plytkejšie (120—150 mm), na ľahších pôdach hlbšie (180—220 mm), najlepšie v jeseni. Maštaľným hnojom hnojíme plodiny, ktoré ho dobre využívajú, napr. plodové zeleniny, vinič hroznorodý, ovocné sady, chmeľnice, okopaniny a iné. Dôležité je použiť správne dávky hnoja, ktoré závisia od druhu pôdy a plodiny (napr. pod zeleniny 40—50 t, pod okopaniny 30—40 t).
Keď maštaľným hnojom vyhnojíme pôdu každý 3.—4. rok, prispejeme tým k zvýšeniu jej úrodnosti.
Močovka a hnojovica. Močovka je sčasti rozložený (skvasený) moč hospodárskych zvierat, zriedený v rozličnom pomere s vodou. Jej priemerná hnojivá hodnota je 0,2 % N, 0,4 % K a malé množstvo fosforu a vápnika. Účinky hnojenie sú vyššie než ich predstavujú uvedené živiny, pretože močovka obsahuje rastové látky — heteroauxíny. Močovka ako dusíkato-draselné hnojivo je vhodná najmä pod plodiny, ktoré sú na tieto živiny náročnejšie (kŕmne okopaniny, strniskové krmoviny). Používame ju väčšinou: 1. na prihnojovanie počas vegetácie, 2. ako základné hnojivo lúk a pasienkov, 3. na prevlhčovanie a obohacovanie kompostov, 4. na výrobu náhradného hnoja zo slamy. Močovku na prihnojovanie počas vegetácie používame priamo do riadkov, väčšinou riedenú vodou v pomere 1:2i viac. Dávkou 10 m3 dodáipe do pôdy asi 25 kg N, 41 kg K a len 0,4 kg P. Preto nesmieme zabúdať na vyrovnávacie hnojenie fosforom (asi 10 kg superfosfátu na 1 m3). Pri intenzívnejšom hnojení močovkou treba myslieť aj na vápnenie pôdy. Hnojovica je tiež dusíkato-draselné hnojivo, ktoré sa dodáva do pôdy vo forme hnojivej závlahy. Hnojovica je zmes tuhých a tekutých zvieracích výkalov s vodou, do ktorej sa niekedy pridáva kompost alebo rozdrobený hnoj. Hnojivá hodnota hnojovice závisí od suroviny a od stupňa riedenia. Využiteľnosť živín z nej je v porovnaní s močovkou nižšia. Hnojovica sa prednostne používa v horských a podhorských oblastiach na hnojenie lúk a pasienkov na špeciálne na ten účel zriadených hnojovicových hospodárstvách. Vyrába sa tiež v bezpodstielkových ustajneniach, ktoré sa v súčasnosti — práve v súvislosti s potrebou vyššej výroby maštaľného hnoja menej propagujú.
Komposty. Kompost je mikrobiálnou činnosťou vyzretá zmes organických a anorganických látok, ktorá má väčšinu živín vo forme prijateľnej pre rastliny. Je dôležitým zdrojom organickej hmoty v pôde, najmä pri stále nedostatočnej výrobe maštaľného hnoja. Dodávame s ním do pôdy humus, živiny a mikroorganizmy. Pre niektoré druhy zeleniny, ako je šalát, kaleráb a koreňové zeleniny, je kompost výhodnejší než maštaľný hnoj.
Kompostovaním možno spracovať takmer všetky odpadové hmoty organického pôvodu v poľnohospodárstve. Do kolobehu látok sa tak vracia materiál, ktorý by sa inak znehodnotil alebo zmineralizoval bez úžitku. Na prípravu kompostov potrebujeme predovšetkým tieto zložky:
1. organické látky (odpadky zo zeleninárstva, zhrabky zo záhrad, znehodnotené krmoviny, odpadky z jatiek a pod.),
2. anorganické látky (naplaveniny z riek, bahno z rybníkov, škrabky z ciest, bežné ornice a pod.),
3. mikroorganizmy, ktoré dodávame s menšou dávkou maštaľného hnoja alebo močovkou a ktoré podporujú potrebné rozkladné procesy.
Prevlhčovaním a prekopávaním sa urýchľujú rozkladné procesy, a teda aj zrenie kompostu. Vo vyzretých kompostoch už nie je možné rozoznať štruktúru pôvodných látok. Pri zakladaní kompostu na upravenom mieste vrstvíme organickú hmotu so zeminou, a to v pomere približne 5 + 1. Medzi vrstvy zemitého materiálu môžeme dať vrstvu vápna. Založený kompost prikryjeme vrstvou zeme, pričom okraje necháme zvýšené, aby zálievka (močovka, voda) z kompostu neodtekala.
Kompost podľa druhu použitého materiálu dozrieva za 3—4 mesiace (rýchlokompost, kde organickú hmotu tvorí zelená hmota, hnoj, rašelina), ale tiež za 1—2 roky (dlhodobé komposty zo zdrevnatených rastlín alebo z odpadkov živočíšneho pôvodu). Zrenie kompostu podporujeme prevzdušňovaním a vlhčením. Rýchlokomposty prekopávanie len raz, a to 3—6 týždňov po založení. Dlhodobé treba v prvom roku dvakrát prekopať a v ďalších rokoch raz za rok.
Podľa spôsobu vrstvenia delíme komposty na vysoké (do výšky 2 m), stredné (do výšky 1,5 m) a nízke, ktoré prevzdušňujeme preorávkou.
Priemerný obsah živín v kompostoch je 10—15 % organických látok, 0,2—0,3 % N, 0,1—0,2 % P, 0,2—0,5 % K, 1,0—2,4 % Ca.
Pretože potreba organických hnojív je veľká, vyrábame nielen maštaľné, ale od roku 1948 tiež priemyselné komposty — Vitahum v kvalite A, B, C, pričom kvalita A obsahuje 36 % organických látok, 1 % N, 0,5 % P,0,4 % K.
Vitahum používame všade tam, kde by sa malo hnojiť maštaľným hnojom, v dávkach pri okopaninách od 25—30 t. ha-1, pri záhradných plodinách od 50—100 t. ha-1.
Rašelina a fekálie. Rašelina je prírodná organická hmota s vysokým obsahom organických látok, s veľkou nasávacou schopnosťou, ktorá sa v miestach nálezu ťaží pre potreby poľnohospodárov.
Fekálie bývajú zmiešané s odpadovými splaškami. Aj keď majú dobrú hnojivú hodnotu, nemožno ich použiť priamo na hnojenie, pretože obsahujú látky, ktoré poškodzujú pôdu alebo rastliny (chlór, sodík, tuky a i.) a tiež by ich priame použitie bolo nehygienické. Preto sa najvýhodnejšie využijú na výrobu priemyselných kompostov.
Zelené hnojenie ako organické hnojivo. Pri hnojení zelenými rastlinami zaorávame do pôdy namiesto maštaľného hnoja (ktorého máme nedostatok) alebo kompostu zelené rastliny, ktoré sme na tento účel zámerne vypestovali. Tento spôsob obohacovania pôd organickou hmotou má veľký význam najmä v podmienkach nedostatku organických hnojív a na ľahkých pôdach s nízkou prirodzenou zásobou organickej hmoty. Okrem obohatenia pôd organickou hmotou sa hnojením zelenými rastlinami sleduje tiež zvýšenie obsahu živín, najmä dusíka a vody v pôde, rozvoj mikroorganizmov, teda zlepšovanie ich fyzikálnych, chemických a biologických vlastností. Rastliny, ktoré sa používajú na hnojenie za zelena, majú spĺňať tieto požiadavky:
1. Produkovať v krátkom čase čo najväčšie množstvo humusotvornej hmoty.
2. Obohacovať pôdu dusíkom.
3. Uvoľňovať ťažko prístupné živiny z pôdnych zásob.
4. Vytvárať bohatú a hlbokú koreňovú sústavu.
Všetky tieto predpoklady spĺňajú bôbovité rastliny (napr. vika, hrach, ďatelina) a čiastočne aj niektoré iné (horčica, repka ozimná, facélia, slnečnica).
Hnojenie zelenými rastlinami je naj ekonomickejšie vtedy, keď rastliny na zaoranie pestujeme ako podsev (ďateliny) alebo strniskové medziplodiny (napr. miešanky vika + ovos, bôb + vika + hrach, pohánka + horčica) tam, kde je zabezpečená vlaha. Rastliny treba zaorať pluhom s predplúžkom na ľahších pôdach neskoršie v jeseni a hlbšie (150—200 mm), na ťažších pôdach skôr a plytkejšie (100 až 120 mm) s predchádzajúcim rozrezávaním diskovými bránami.
Slama ako organické hnojivo. Aby sme zužitkovali časť slamy, ktorá sa nepoužije na kŕmenie ani na podstielku, použijeme ju na hnojenie. Pri hnojení slamou treba pamätať na to, že na rozklad slamy je dôležitá voda, a preto hnojenie slamou v suchých oblastiach je problematické, keď sa s ňou súčasne neaplikuje hnojovica alebo močovka. Pomer C:N a C:P je v slame široký, nepriaznivý, preto sa odporúča na 100 kg slamy pridávať 1 kg N a 0,3—0,4 kg P. V kyslých pôdach rozklad slamy priaznivo ovplyvníme vápnením. Pri použití 5 t slamy na 1 ha sa dostáva do pôdy: 4 t organických látok, 20—26 kg N, 2—6 kg P, 36—71 kg K, 10—16 kg Ca, 4 až 7 kg Mg, 5—8 kg S, stopy B, Cu, Mn a iné. Slamu porezanú na 100—150 mm v suchších oblastiach zaorávame hlbšie — do 150 mm, vo vlhkejších oblastiach plytšie — do 80 mm.
Manipulácia s hnojivami z hľadiska starostlivosti o životné prostredie. Poľnohospodárska výroba rastlinná i živočíšna, zabezpečuje pre náš život nepostrádateľnú výživu. Bez intenzívneho hnojenia pôdy a chovu hospodárskych zvierat by sme našu výživu v dostatočnom množstve nezabezpečili. Zároveň však aj organické hnojivá, najmä zo živočíšnej výroby, môžu zapríčiniť zhoršovanie životného prostredia. Podieľajú sa najmä na znečisťovaní povrchových i podzemných vôd, spolu s priemyselnými hnojivami (ako je uvedené v kapitole 5.12.16) zvyšujú obsah škodlivých dusičnanov vo vode i v rastlinných produktoch. Prispievajú tiež k uhynutiu drobnej lovnej zveri (napr. jarabíc), ktorá požiera granulované hnojivá zle zapracované do pôdy. Príčiny znečisťovania životného prostredia hnojivami nemôžeme úplne odstrániť, ale môžeme ich obmedziť tým, že: — zabezpečíme správne uskladnenie organických hnojív tak, aby skládky (hnojiská, močovkové jamy) mali nepriepustné dná so zvodom hnojovky, močovky, prípadne iných odpadových vôd zo záchytných nádrží; — skládky hnojív nebudeme stavať v blízkosti vodných zdrojov; — zavedieme jednotné systémy hnojenia v ochranných pásmach v pláne hnojenia.
Ak budeme dôsledne dodržiavať opatrenia na ochranu životného prostredia pri manipulácii s hnojivami, podarí sa nám ich škodlivé vplyvy čo najviac zmierniť.

PRIEMYSELNÉ HNOJIVÁ

Všeobecný význam a rozdelenie. Priemyselné hnojivá sú anorganické alebo organické látky, ktoré obsahujú živiny v rozličnom pomere a vo formách rastlinám ľahšie či ťažšie dostupných. Vyrábajú sa mimo poľnohospodárstva, najmä v chemických, tiež v banských (draselné soli) a menej v hutných (Thomasova múčka) priemyselných podnikoch. Priemyselné hnojivá majú pomerne vysoký obsah jednej alebo viac živín, a preto sa im tiež hovorí koncentrované hnojivá. Sú nepostrádateľným nástrojom intenzifikácie poľnohospodárskej výroby. Priemyselné hnojivá môžeme rozdeliť takto:
1. jednoduché — dusíkaté, fosforečné, draselné, vápenaté, horečnaté,
2. viaczložkové — tuhé i kvapalné, ktoré obsahujú tiež mikroelementy,
3. špeciálne hnojivá — bakteriálne, regulátory rastu.
Dusíkaté hnojivá. Hlavnou živinou dusíkatých hnojív je dusík a podľa toho, v akej forme sa v nich nachádza, rozdeľujeme ich na:
1. Hnojivá s jednou formou dusíka, a to buď s nitrátovou, arr\oniakálnou alebo amidovo-organickou (liadok vápenatý, síran amónny, bezvodý čpavok, močovina, dusíkaté vápno).
2. Hnojivá s dvoma formami N, nitrátovou i amoniakálnou (liadok arrtónny, LVA, AD A).
3. Hnqjivá s troma formami N — nitrátovou, amoniakálnou a amidovou (DAM-39O).
Prehľad dusíkatých priemyselných hnojív: - Liadok vápenatý - Liadok horečnato-vápenatý - Síran amónny - Bezvodý čpavok - Čpavková voda - Močovina - Dusíkaté vápno - Liadok amónny - Liadok C-33 - Liadok amónny s vápencom - Amoniakát dusičnanu - Dusíkatý roztok DAM 390...
Fosforečné hnojivá. Vo fosforečných hnojivách je hlavnou živinou fosfor. Podľa rozpustnosti fosforu ich rozdeľujeme na:
1. hnojivá s fosforom rozpustným vo vode (superfosfáty),
2. hnojivá s fosforom rozpustným v 2% kyseline citrónovej (Thomasova múčka),
3. hnojivá s ťažko rozpustným fosforom (mleté fosfáty, kostné múčky).
Do skupín hnojív s fosforom rozpustným vo vode patria superfosfáty, čo sú v podstate Ca(H2P04)2. U nás používame: Superfosfát Kola — obsahuje najmenej 8 % P. Je to sivobiely prášok. Superfosfát Afrika — obsahuje najmenej 6,1 % P, je práškový, má žltohnedú farbu. Granulovaný superfosfát — obsahuje najmenej 7 % P a 2—4 % N vo forme NH4. Je sivý. Trojitý práškový superfosfát — obsahu je 19,2 % P. Je sivej farby. Trojitý granulovaný superfosfát —obsahuje 21,4 % P, granuly sú sivé. Dihydrofosforečnan vápenatý Ca(H2P04)2, ktorý obsahujú superfosfáty, je forma P pre rastliny ľahko prijateľná (aj pri mimokoreňovej výžive), avšak v pôde je nestála. Hnojivá s fosforom rozpustným v 2% kyseline citrónovej obsahujú P, najmä ako CaHP04. Túto formu rastliny horšie prijímajú, ale v pôde je stálejšia. Patrí sem Thomasova múčka, ktorá sa získava ako vedľajší produkt pri výrobe ocele. Je to ťažký, tmavosivý prášok, ktorý obsahuje 6—7,5 % všetkého P, ďalej 32—36 % Ca, 1,2—2,4 % Mg a 4—6 % mikroelementov (Cu, B, Mn, V, Ti, Co). Škoda, že prechod na nové technológie výroby ocele stále znižuje jej produkciu.
Medzi hnojivá s ťažko rozpustným fosforom patria mleté fosfáty (v ktorých je využiteľnosť fosforu podmienená jemnosťou mletia), fosforečné múčky (napr. hyperfosfát) a kostné múčky. Používame ich najmä na zásobné hnojenie alebo ich pridávame do hnoja a kompostov.
Fyziologická účinnosť fosforečných hnojív sa prejavuje vo vzťahu k pôde ovplyvňovaním pôdnej reakcie: superfosfáty ako fyziologicky slabo kyslé, ostatné hnojivá ako fyziologicky zásadité.
Fyziologická účinnosť vo vzťahu k rastlinám sa prejavuje ľahkým prijímaním fosforu vo forme aniónov H2PO4, stredne ťažko prijateľným fosforom vo forme aniónu P04~ a možnosťou poskytovať mikroelementy (superfosfáty Mn, Cu, Zn, Thomasova múčka Cu, B, Mn, V, Ti, Co).
Pri hnojení fosforečnými hnojivami dodržiavame tieto zásady: Pretože najväčšie požiadavky na fosfor majú rastliny na začiatku rastu, superfosfátmi hnojíme pri orbe. najlepšie s maštaľným hnojom, keď P menej prechádza na horšie prístupné formy, čo podmieňuje tiež pH pôdy (najlepšia 6—7,5). Granulované superfosfáty sa majú dostať do blízkosti semien. Thomasova múčka a tavené fosfáty sú najvhodnejšie do kyslých pôd a zapracovávané hlbšie, 2—3 týždne pred sejbou. Hnojíme nimi do zásoby pod všetky plodiny, najmä však pod viacročné a trváce (ovocné sady, vinice).
Draselné hnojivá. V draselných hnojivách je hlavnou živinou draslík. Okrem draslíka obsahujú tieto hnojivá ešte Mg, Na, C1 a iné. Rozdeľujeme ich na:
1. Chloridové, v ktorých sa draslík viaže na chlór (kainit, draselné soli, kamex).
2. Síranové, v ktorých sa draslík, prípadne i horčík viažu na zvyšok kyseliny sírovej (síran draselný).
3. Silikátové draselné hnojivá, čo sú v podstate rozomleté horniny s obsahom 1,6—16,6 % ťažko prístupného K, vhodné najmä do kompostov.
Medzi chloridové draselné hnojivá patria:
40% draselná soľ, ktorá obsahuje 31,5—34,9 % K vo forme KC1, asi 40 % Cl, 9 % Na. Je to biela, sivá alebo ružovastá kryštalická, veľmi hygroskopická soľ.
50% draselná soľ s obsahom 39,8—43,1 K, asi 47 % Cl a 5,2 % Na. Je podobná predchádzajúcej.
60% draselná soľ (chlorid draselný) s obsahom 48,1—49,8 % K predstavuje najkoncentrovanejšie draselné hnojivo. Je belavej alebo ružovastej farby.
Kamex je zmes chloridu draselného, horečnatého a sodného s obsahom 33,2 % K, 2,4 % Mg, 43 % Cl a 7,4 % Na. Je ružovastej farby.
Magnézium — kainit obsahuje 10,8—14,1 % K, 2,4—3,6 % Mg, 17 % Na a 40 % Cl. Je to na vzhľad zmes kryštálov bielej, sivej a červenohnedej farby.
Medzi síranové draselné hnojivá patrí síran draselný, ktorý obsahuje 39,8—43,1 % K, asi 2,5 % Cl a trocha horčíka. Na vzhľad je to biela až sivá jemnozrnná sypká soľ, málo hygroskopická.
Fyziologická účinnosť draselných hnojív vo vzťahu k pôde sa prejavuje najmä ovplyvňovaním pôdnej reakcie; sú to fyziologicky kyslé hnojivá, chloridové typy viac (1 kg 40% draselnej soli vyťaží z pôdy až 50 kg vápnika), síranové hnojivá menej. Fyziologická účinnosť vo vzťahu k rastlinám sa prejavuje na prístupnosti draslíka, ktorá sa na ťažších pôdach znižuje v dôsledku silného pútania K+ na sorpčný komplex i na znižovaní prístupnosti P, Ca, Mg a NH4 účinkom chlóru a sodíka obsiahnutých v hnojivách. Účinok draslíka sa zvyšuje pri plodinách, ktoré majú zvýšené požiadavky na chlór (cukrová repa) a síru (siličnaté rastliny, vinič hroznorodý).
Zásady použitia draselných hnojív: Pri používaní draselných hnojív musíme pamätať na to, že sú fyziologicky kyslé, a preto súčasne musíme upravovať reakciu pôdy. Na pôdach náchylných na tvorbu pôdneho prísušku sa nemajú používať hnojivá s vysokým obsahom Na. Na pôdach s dobrou sorpčnou schopnosťou sa odporúča hnojiť draselnými hnojivami spoločne s fosforečnými v jeseni do rozličných hĺbok — vrstvovite a predzásobne na 2—3 roky. Na ľahkých pôdach ich zapracovávame až na jar, pred sejbou alebo vysádzaním. Pamätajme si, že niektoré záhradné plodiny — kvetiny a zeleniny a tiež vinič hroznorodý, tabak, chmeľ, zemiaky a iné sú citlivé na chlór, a preto ich hnojíme síranovými formami draselných hnojív.
Vápenaté hnojivá. Vápenaté hnojivá obsahujú ako hlavnú živinu vápnik, ktorý rastlina potrebuje nielen ako živinu, ale aj na úpravu pôdnej reakcie a tiež horčík. Rozdeľujeme ich na:
1. Vápenaté hnojivá obsahujúce vápnik vo forme CaC03 — vápenec,
2. Vápenaté hnojivá obsahujúce vápnik vo forme CaO — vápna.
3. Odpadové vápenaté hnojivá — odpady z priemyselných podnikov a vápeniek.^
Medzi vápenaté hnojivá:s uhličitanovou formou patria:
Mleté vápence s obsahom 24—36 % Ca (90—60 % CaC03), ktoré čím sú jemnejšie mleté, tým sú účinnejšie. Ak obsahujú viac než 10 % Mg, nazývame ich dolomitické vápence. Sú biele, so zvyšujúcim sa obsahom Mg sivasté.
Dolomitické vápence sú zvetrané vápence obsahujúce asi 20 % Ca a 30 % MgS04. Sú kvalitnejšie, čím sú jemnejšie mleté, horšie sa rozpúšťajú než predchádzajúce. Predávajú sa pod rozličnými názvami (Tatrahorčík, Dolovap, Kalmag a i.).
Sliene sú zmesi ílu, zeminy alebo piesku s obsahom uhličitanov (CaC03 a MgC03), ktorých podiel kolíše od 20—80 %.
Opuky sú vápenaté pieskovce s prímesou ílu. Na hnojenie sa používajú zvetrané. Vhodné sú tiež do kompostov.
Medzi vápenaté hnojivá s oxidovou formou patria:
Pálené vápno, ktoré obsahuje 54—68 % Ca (75—97 % CaO), prípadne menšie množstvo Mg. Vyrába sa pálením vápencov vo vápenkách. Dodáva sa mleté alebo kusové. Kusové vápno nemôžeme používať priamo, ale až po jeho rozpade. Rozpad urýchľujeme hasením, pri ktorom oxid vápenatý prechádza na hydrátovú formu Ca(OH)2.
Odpadové vápenaté hnojivá.
Saturačné kaly sú odpadom pri výrobe cukru a sú veľmi dobrým hnojivom. Medzi odpadové vápenaté hnojivá patria tiež liehovarnícke kaly, vápno z garbiarní, acetylénové vápno, odpadová sadra a iné. Tieto hnojivá majú len miestny význam. Fyziologická účinnosť vápenatých hnojív sa prejavuje vo vzťahu k pôde úpravou kyslej pôdnej reakcie na neutrálnu až zásaditú, ďalej zvýšením mikrobiálnej činnosti a zlepšením fyzikálnych vlastností pôdy. Vo vzťahu k rastlinám sa fyziologická účinnosť týchto hnojív prejavuje najmä tým, že odstraňovaním škodlivého účinku H+ sa zvyšuje príjem živín. Nadmerné vápnenie má však opačný účinok. Pri vápnení dodržiavame tieto zásady: Vápenatými hnojivami nehnojíme každý rok, ale raz za 2—4 roky. Uhličitanová forma je výhodnejšia pre pomalšie pôsobenie, najmä do ľahších alebo ťažších, avšak menej kyslých pôd. Vápniť sa má čo najskôr pred sejbou (najlepšie po zbere) a pod plodiny, ktoré vápnenie dobre znášajú. Dávky vápenatých hnojív v závislosti od pôdnej reakcie sú uvedené v tabuľke.
Naučili sme sa, že vápenatými i draselnými hnojivami dodávame do pôdy tiež horčík. V súčasnosti sa však jeho zásoby v našich pôdach v dôsledku zvýšeného odberu vyššími úrodami rastlín znížili, a preto ho dodávame tiež hnojivami, ako sú kieserit (obsah 15 % Mg vo forme MgO ťažko prístupného, používame ho na hnojenie ťažkej pôdy pred vegetáciou).
Tuhé viaczložkové hnojivá. Viaczložkové (kombinované) hnojivá sú priemyselné hnojivá, ktoré obsahujú dve alebo tri hlavné živiny (N, P, K) v určitom pomere. Tieto hnojivá vyhovujú požiadavkám súčasnej agrotechniky. Majú totiž vysoký obsah živín vo forme dobre prijatelnej pre rastliny, vhodný pomer živín pre jednotlivé druhy plodín, ľahko sa s nimi manipuluje pri hnojení a znižujú výrobné náklady.
Rozdeľujeme ich podľa počtu živín na dvojité (napr. Amfos s obsahom 11,5 % N, 21,5 % P) alebo výhodnejšie trojité. Trojité hnojivá majú z celkového obsahu dusíka 30—40 % v nitrátovej a zvyšok v amoniakálnej forme, fosfor na 80 % rozpustný vo vode a draslík v chloridovej alebo síranovej forme.
U nás sa vyrába niekoľko typov NPK alebo GVH granulovaných viaczložkových hnojív, v ktorých je rozličný pomer N, P a K, takže si môžeme vybrať najvhodnejší typ tohto hnojiva podľa pôdy i podľa požadovanej plodiny.
Kvapalné viaczložkové hnojivá. Kvapalné viaczložkové hnojivá sú naše najnovšie, naj koncentrovanejšie hnojivá, ktoré poskytujú možnosť úplnej mechanizácie práce pri manipulácii s nimi, prípadne pôsobia účinnejšie.
Mikroelementové hnojivá. Vysoké dávky hnojív N, P, K, a tomu zodpovedajúce vysoké úrody pestovaných plodín, spôsobujú zvýšenú spotrebu mikroelementov z pôdy. Keď ich v pôde nie je dostatok, rastliny trpia ľahšími alebo ťažšími fyziologickými poruchami, a preto sa hnojenie mikroelementami stáva už pravidelnou súčasťou výživy rastlín, najmä v záhradníctve, ale tiež v ostatných odvetviach rastlinnej výroby.
Nepriame hnojivá
Nepriame hnojivá sú látky, ktoré neobsahujú rastlinné živiny, umožňujú však podstatne zlepšiť výživu rastlín. Okrem bakteriálnych hnojív (očkovacích látok) sem zaraďujeme aj rastové stimulátory, prípadne retardanty. Medzi bakteriálne hnojivá zaraďujeme: Rhizobín — očkovacia látka pre bôbovité rastliny, ktorá obsahuje kmene hrčkotvorných baktérií schopných pútať vzdušný kyslík. Osivo sa má očkovať bezprostredne pred sejbou a v chládku. Na zvýšenie účinku môžeme očkovať aj pôdu. Azotobakterín je očkovacia látka s baktériami voľne žijúcimi v pôde a pútajúcimi vzdušný kyslík. Fosfobakterín je očkovacia látka z baktérií schopných rozkladať fosfáty a uvoľňovať fosfor z organických zlúčenín. Obidva prípravky sa zatiaľ pokusne overujú.
Regulátory rastu sú chemické látky, ktoré ovplyvňujú rast rastlín buď pozitívne (stimulátory rastu) alebo negatívne (retardanty rastu). Stimulátory rastu sa používajú na urýchlenie zakoreňovania odrezkov, urýchlenie zrenia plodov a pod. Retardanty rast brzdia a v záhradníctve sa používajú napr. na vyvolanie nižšieho kompaktnej šieho rastu, na spomaľovanie klíčenia zeleniny a pod.
Živné roztoky a hnojenie C02 Rastliny okrem pôdy môžu rásť a vyvíjať sa aj vo vodnom roztoku, v ktorom sú rozpustené všetky potrebné živiny. Tomuto spôsobu pestovania rastlín hovoríme hydropónia. Rastliny môžeme hydroponicky pestovať spôsobom vodnej kultúry, čo vyžaduje veľa ručnej práce, alebo pieskovej kultúry, čo je vhodné tiež pre veľkovýrobu, kde takto pestujú zeleninu i kvetiny. O hnojení C02 hovoríme vtedy, keď v uzatvorenom priestore (v skleníku) zvyšujeme obsah CO2 buď spaľovaním špeciálnych brikiet, alebo vpúšťaním z tlakových nádob, čím zvyšujeme produktivitu fotosyntézy, a tým tiež úrody (pozri kapitolu 5.3).
Nákup, uskladňovanie a manipulácia s hnojivami. Poľnohospodárske podniky nakupujú priemyselné hnojivá y Poľnohospodárskom a zásobovacom podniku. PNZP zabezpečuje priemyselné hnojivá z domácej výroby (od SCHZ Lovosice, Duslo Sala, MCHZ Ostrava, CHZJD Bratislava a i.), i z dovozu, najmä zo ZSSR a NDR. Poľnohospodárske podniky aplikujú hnojivá najmä v jarnom a jesennom období. Hnojivá sa však dodávajú v priebehu celého roku, a preto je potrebné 30—40 % hnojív z celoročnej spotreby uskladňovať. Podľa ČSN majú uskladňovacie priestory zabezpečovať bezstratové a bezpečné uskladnenie hnojív. Pri uskladňovaní hnojív, ako sú dusičnan amónny a pálené vápno, treba dodržiavať aj protipožiarne opatrenia. Manipuláciu s hnojivami môžeme rozdeliť na tieto základné operácie:
1. príjem hnojív do skladu a ich uskladňovanie. .
2. expedícia hnojív zo skladu a ich doprava na miesto určenia,
3. zapracovanie hnojív do pôdy
Výhodné je, keď môžeme hnojivo od výrobcu dopraviť priamo železničnými vagónmi do veľkokapacitného skladu agrochemického podniku, kde sa môže využiť mechanizácia i automatizácia práce, a odtiaľ ho priamo odviezť na pole na použitie.
Zásady používania a\Jtezpečnosť pri práci s priemyselnými hnojivami. Väčšina priemyselných hnojív, nemá osobitne škodlivý účinok na ľudské zdravie. Za určitých okolností však môže nastať narušenie zdravia, a preto pri práci s hnojivami dodržiavame nasledujúce zásady:
1. Používame. pracovný odev. ochranné okuliare s priliehajúcimi okrajmi a_nakavi(p_g.
2. Nejeme, nepijeme, nefajčíme.
3. Zabránime možnosti vniknutia hnojiva do otvorených rán,
4. Zabránime, vniknutiu čiastočiek. do očí a dýchacígb. ciest,
5. Nemiešame hnojivá, ktoré spoju uvoľňujú plyny leptajúce sliznicu.
6. Ak pracujeme s hnojivami v uzatvorených priestoroch, zabezpečíme pravidelné vetranie.
7. Zabránime styku s hnojivami nepovolaným osobám a deťom.
8. Stroje používané Qä prácu s hnojivami pravidelne čistíme a uskladňujeme v suchom prostredí, aby sme zabránili korózii.
Metódy určenia potreby hnojenia. Pri pestovaní rastlín je potrebné vedieť, ktoré hnojivá, v akej forme a v akom množstve máme aplikovať pod rastliny, aby sme dosiahli vysokú úrodu plodín dobrej kvality — musíme teda poznať potrebu hnojenia jednotlivých plodín. Pri zisťovaní potreby najvhodnejšieho hnojenia používame rozličné metódy:
1. poľné pokusy s hnojením,
2. vegetačné nádobové pokusy s hnojením,
3. laboratórne metódy určenia potreby hnojenia,
4. bilančné metódy určenia potreby hnojenia.
Poľné hnojárske pokusy sú také, ktoré sa robia priamo na poli, vo vinohrade, v ovocnom sade a pod. Aby sa ich výsledky mohli vzájomne porovnávať, zakladajú sa, vedú a vyhodnocujú podľa presne určenej metodiky. Robíme ich priamo v podmienkach poľnohospodárskeho podniku. Ak ich robíme v rozsahu normálnych osevných plôch, nazývame ich prevádzkovými pokusmi. Ak však pre ne vyčleníme len časť parcely, ide o poloprevádzkové pokusy. Výskumné ústavy, šľachtiteľské stanice a pod. robia v rámci svojich výskumných úloh maloparcelkové hnojárske pokusy.
Vegetačné nádobové pokusy s hnojením vykonávajú výskumné ústavy, šľachtiteľské stanice, keď riešia teoretické problémy výživy rastlín, ale tiež ich ochrany, šľachtenia a pod. Rastliny pestujú vo vegetačných nádobách naplnených pôdou, pieskom alebo vodou, hnoja ich rozličnými dávkami a formami živín a podľa rastu a vývinu rastlín v jednotlivých nádobách hodnotia vplyv jednotlivých hnojív na rastliny.
Laboratórne metódy určenia potreby hnojenia predstavujú agrochemické skúšky základných chemických vlastností pôd, a to pôdnej reakcie, potreby vápnenia, obsahu P, K, Mg, prípadne mikroelementov. Presnými a jednotnými metódami tak zistíme, koľko je v pôde živín.
Bilančné metódy určenia potreby hnojenia vychádzajú z toho, že do pôdy je potrebné vrátiť aspoň toľko živín, koľko z nej rastliny vytvorením úrody odčerpali. Aby sme určili potrebu hnojenia musíme vedieť, koľko živín rastlina na vytvorenie plánovanej úrody potrebuje, aká je v pôde zásoba živín a aký je ich koeficient účinnosti. Tieto metódy, vďaka pravidelným agrochemickým rozborom pôd, ktoré dostáva k dispozícii každý poľnohospodársky podnik, sú v praxi najpoužívanejšie.
Čas a spôsob aplikácie hnojív. Vieme, že rastliny v priebehu vegetácie menia nároky na živiny (príp. pri klíčení a kvitnutí vyžadujú viac P, pri tvorbe nových orgánov viac N a pod.) a tiež to, že živiny z jednotlivých foriem hnojív sa nerovnako rýchle stávajú pre rastliny prijateľné. Z toho vyplýva, že nemôžeme celú vypočítanú dávku hnojív zapracovať do pôdy v rovnakom čase a do rovnakej hĺbky. Podľa obdobia, v ktorom hnojivá zapracovávame do pôdy, poznáme:
Predzásobné hnojenie robíme pred sejbou, keď hnojíme fosforom a draslom v množstve asi 2/3 plánovanej dávky. Ťažké pôdy môžeme takto predzásobiť aj na 2—3 roky, pričom spotreba hnojív je rovnaká ako pri každoročnom hnojení. Zásobné hnojenie vykonávame počas predsejbovej prípravy pôdy. Dodáme ním zostávajúcu 1/3 plánovanej dávky fosforečných a draselných a 1/4—1/2 dusíkatých hnojív, podľa druhu pôdy, plodiny a ročného obdobia. Hnojením naširoko, ktorým aplikujeme hnojivá pri zakladaní dusíkatých hnojív podľa stavu porastu, prípadne aj deleným spôsobom. Tuhé priemyselné hnojivá dodávame do pôdy týmito spôsobmi:
Profilovým hnojením (vrstvovým) fosforom a draslom, pri ktorom sa 2/3 dávky týchto málo pohyblivých živín zapracovávajú do pôdy orbou a 1/3 s časťou N pri predsejbovej príprave, aby boli hnojivá rovnomerne rozmiestené v celom profile koreňovej sféry. Hnojením naširoko, ktorým aplikujeme hnojivá pri základnej i predsejbovej príprave pôdy. Hnojivá rovnomerne po povrchu hnojenej plochy rozhadzovačmi rozhodíme a potom ich zapracujeme do pôdy, čo je vhodné pre pohyblivý N, ale nie pre málopohyblivý P a čiastočne aj K. Hnojením do riadkov, keď zapracovávame hnojivá v pásoch tak, aby boli niekoľko centimetrov od riadkov semien alebo rastlín. Takto môžeme aplikovať 1/2 dávky fosforu a 1/4 dávky dusíka a draslíka. Kvapalné hnojivá sa môžu zapracovávať radličkami priamo do pôdy alebo aplikovať postrekom výkonnými postrekovačmi. Do postreku môžeme pridávať tiež látky na ochranu rastlín.
Negatívny vplyv hnojív na rastlinné produkty a životné prostredie.
Pri dodržiavaní bežných zásad správnej manipulácie s hnojivami a ich správnom dávkovaní nepôsobia hnojivá na životné prostredie škodlivo, naopak tým, že urýchľujú rast zelene, môžu životné prostredie zlepšovať. Zhoršovať životné prostredie môžu priemyselné hnojivá tým, že pri nesprávnej manipulácii s nimi dôjde k bodovému znečisteniu okolia nadmernou koncentráciou hnojív a v blízkosti vodných zdrojov i k ich zmývaniu do týchto zdrojov. Aby sme tomuto zabránili, budujeme špeciálne manipulačné priestory v agrochemických podnikoch. Nariaďujeme, aby sa aplikačné prostriedky po každom použití asanovali na zvláštnej umývacej ploche a odpadové vody sa odtiaľ musia odviesť do osobitnej záchytnej šachty. Do šachty sa musí odviesť tiež dažďová voda, ktorá sa môže znečistiť hnojivami zo skladu a okolia. Nepriaznivý účinok na ľudské zdravie majú nitrátové hnojivá, ktoré sa v pôde neviažu, ľahko sa vyplavujú a znečisťujú povrchové i podzemné vody. Vyšší obsah dusičnanov v pitnej vode spôsobuje chorobu methemoglobínami, osobitne nebezpečnú pre kojencov. Vysokými dávkami N hnojív sa zvyšuje obsah škodlivých dusičnanov tiež v produktoch, napr. zelenine. Pre ochranu nášho zdravia vstúpila od 1.1. 1986 do platnosti vyhláška, upravujúca množstvo dusičnanov v rastlinných produktoch. Aby sme predišli negatívnym vplyvom hnojív na rastlinné produkty, predovšetkým nesmieme:
— prekračovať dávky hnojív schválené v pláne hnojenia,
— N hnojivá neaplikovať jednou dávkou, ale použiť delenú aplikáciu,
— zberať zeleninu ráno, nie večer, keď obsahuje menej dusičnanov. Príkladom pre pochopenie problému je napr. okres Nové Zámky,
kde v niektorých podnikoch vypracovali pre mrkvu používanú na výrobu detskej výživy osobitné hnojenie a konzervárne cenove zvýhodňujú výkup mrkvy s obsahom dusičnanov v norme. Vidíme, že dôkladné objasnenie problémov vedie k ich riešeniu.
Uvedomme si, že výživu rastlín môžeme riadiť len vtedy, keď vieme, aké majú rastliny nároky na živiny, ako pôsobí prostredie na príjem živín rastlinami, aká je funkcia pohybu živín v pôde a ich premeny atď. Podľa toho zvolíme druhy hnojív, spôsoby a termín ich aplikácie a dávky tak, aby čo najefektívnejšie pôsobili na kvalitu a výšku úrod pestovaných plodín.

6. SEJBA A SADENIE
POJEM
- OSIVO A SADIVO A ICH VÝZNAM. Za osivo považujeme časti rastlín, ktoré vznikli generatívnym (pohlavným) spôsobom a slúžia na rozmnožovanie druhov a kultivarov rastlín. Sadivom nazývame časti rastlín, ktorými sa rastliny rozmnožujú vegetatívne (nepohlavne). K sadivu rátame cibule, hľuzy, poplazy, odrezky, oddelky a odnože, ale tiež rastliny predpestované zo semien (sadivo okrasných a ovocných drevín, zelenín a kvetín). Na osivo a sadivo kladieme po stránke kvality i po stránke zdravotného stavu veľké nároky. Na rozmnožovanie používame len uznané osivo a sadivo hodnotných kultivarov, ktoré tieto požiadavky spĺňajú.
ZÍSKAVANIE OSIVA A SADIVA. Výrobu šľachteného osiva a sadiva zabezpečujú u nás šľachtiteľské a množiteľské podniky. Kontrolou výroby osiva a sadiva je poverený Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky (ÚKSÚP), ktorý jednak robí prehliadky semenárskych porastov, jednak preveruje osivo laboratórnymi skúškami a rozbormi. Sústava týchto kontrol sa nazýva uznávacie pokračovanie. Množiteľský materiál, ktorý prejde uznávacím pokračovaním dostáva osvedčenie a označuje sa ako uznané osivo alebo uznané sadivo. V semenárskej praxi sa rozoznávajú tieto stupne množenia:
Elita — najvýkonnejšie osivo alebo sadivo vyrobené priamo na šľachtiteľskej stanici. Je výsledkom udržiavacieho šľachtenia.
Vyššie stupne množenia (Mi, M) sa získavajú rozmnožením elity-
Nižšie stupne množenia (M, M) sa zabezpečujú vo vybraných poľnohospodárskych a záhradníckych podnikoch. Používajú sa na plánovitú obmenu osív.
Stupeň množenia udáva koľkorakým rozmnožovaním elitného osiva sa toto osivo získalo. Osivo vyšších množiteľských stupňov má lepšiu pestovateľskú hodnotu než osivo nižších množiteľských stupňov.
Základné spôsoby rozmnožovania rastlín
Prirodzeným spôsobom rozmnožovania je generatívne rozmnožovanie, rozmnožovanie výsevom. Rastliny vytvárajú semená, aby sa týmto spôsobom reprodukovali. Ku generatívnemu spôsobu rozmnožovania rátame aj rozmnožovanie výtrusmi. Rozmnožovanie výsevom má niektoré prednosti, je jednoduché a týmto spôsobom získame veľké množstvo rastlín. Nevýhodou je, že potomstvo sa nemusí vždy presne podobať materskej rastline. Tento nedostatok sa odstraňuje šľachtiteľskými metódami.
Ďalšie možnosti rozmnožovania sú
vegetatívne spôsoby rozmnožovania rastlín. Zaraďujeme k nim rozmnožovanie rastlín niektorou ich časťou, napr. výhonkom, listom, očkom, vrúbľom, cibuľou alebo hľuzou. Tieto spôsoby rozmnožovania poskytujú menší počet rastlín, zato sa presne podobajú materskej rastline a dopestujú sa za kratšie obdobie. Pri rastlinách, ktoré v našich podmienkach nekvitnú a nevytvárajú semená, je to jediný možný spôsob rozmnožovania.
Závislosť kvality sadiva od spôsobu rozmnožovania.
Kvalita osiva
závisí od kvality materských rastlín. Materské rastliny pre generatívne a vegetatívne rozmnožovanie starostlivo vyberáme. Musia to byť výkonné rastliny zodpovedajúce morfologickými znakmi danému kultivaru (výška rastliny, tvar listov, utváranie, farba a skorosť kvetov, vyrovnanosť, jednotnosť).
Ďalším dôležitým ukazovateľom je zdravotný stav materských rastlín. Na vírusové choroby testujeme materské rastliny špeciálnymi metódami. Pri generatívne rozmnožovaných rastlinách ďalej veľmi záleží na presnom dodržaní agrotechnických úkonov v požadovaných termínoch a na dodržaní izolačných vzdialeností (vylúčenie nežiadúceho opelenia rastlín).

Generatívne rozmnožovanie
Ku generatívnym spôsobom rozmnožovania rastlín zaraďujeme rozmnožovanie semenami a výtrusmi. Semená a výtrusy vznikajú na rastlinách generatívnym (pohlavným) spôsobom. Nesú v sebe genetické informácie daného druhu a kultivaru rastlín. Rozmnožovanie rastlín semenami sa v záhradníckej výrobe používa pri mnohých druhoch rastlín, najmä kvetín a zeleniny. Pri okrasných a ovocných drevinách rozmnožujeme len základné druhy alebo podpníky, kultivary musíme rozmnožovať vegetatívne.
Príprava osiva a sadiva.
Klíčivosť
je percentuálny podiel semien schopných vytvoriť zdravé rastliny. Túto vlastnosť majú semená dobre vyzreté, neporušené a zdravé. Každý rastlinný druh vyžaduje iné podmienky na klíčenie semien (vlhkosť, teplotu, svetlo alebo tmu). DÍžka obdobia klíčenia je pri jednotlivých druhoch a kultivaroch rastlín rozličná (trávy klíčia 3—7 dní, petržlen 14—18 dní, ihličnany 3—6 týždňov, kôstky broskýň 7 mesiacov, šípky 2 roky). S pribúdajúcim vekom klíčivosti ubúda.
Skúška klíčivosti. Na skúšku klíčivosti odpočítame 4X100 semien, vložíme ich do klíčidla, v ktorom sú zabezpečené optimálne podmienky klíčenia. Za určité obdobie zodpovedajúce danému druhu, spočítame vyklíčené semená, vypočítame priemer zo 4 skúšok a klíčivosť vyjadríme v percentách. Podľa zistenej klíčivosti určíme výsevok. Pri semenách s obťažnou klíčivosťou zväčšujeme výsevok o 1/3.
Pri tejto skúške sledujeme tiež
energiu klíčenia, t. j. klíčenie hromadné (dobrá energia klíčenia), klíčenie postupné (slabšia energia klíčenia).
Morenie semien. Morením ničíme zárodky chorôb, ktoré sú na povrchu a niekedy aj vo vnútri osiva. Ide o hubové a bakteriálne choroby. Môžeme moriť suchým alebo rozpusteným moridlom. Na suché morenie používame moriaci bubon, na malé množstvo osiva použijeme čistú plechovicu s viečkom. Semená premiešavame v bubne tak dlho, kým moridlo nepriľnie na povrchu semien. Pre lepšie priľnutie pridávame k moridlu mastenec.
Na
mokré morenie používame roztoky prípravkov. Moridlá nechávame pôsobiť 15—30 minút. Po namorení nechávame moridlo okvapkať a uschnúť. Pri morení mokrým spôsobom semená čiastočne nabobtnávajú, a tým sa urýchľuje klíčenie.
Moridlá sú jedovaté látky, preto pri práci s nimi používame ochranný štítok na obličaj. Po skončení práce sa dôkladne umyjeme.
Máčanie semien. Máčaním semien urýchľujeme klíčenie a počiatočný rast rastlín. Máčame semená, ktoré dlho klíčia (mrkva, petržlen, cibuľa, kôstky marhúľ, broskýň). Semená namáčame v pitnej vode v nádobách z plastov. Voda má byť 20 až 50 °C teplá, každých 10 h sa voda vymieňa. Semená namáčame podľa druhov niekoľko hodín až niekoľko dní. Nabobtnané semená trpia vo vode nedostatkom kyslíka. Po skončení namáčania sa semená nechajú odkvapkať, čiastočne oschnúť a hneď sa vysievajú do vlhkej pôdy. Pôda na sejbu nesmie byť suchá, inak sa účinky namáčania strácajú.
Naklíčovanie. Pri naklíčovaní rozprestrieme navlhčenú látku do debničky, na ňu dáme semená vo vrstve 60—80 mm a navrchu ich opäť prikryjeme vlhkou tkaninou, ktorú pravidelne navlhčujeme, v miestnosti udržiavame teplotu 20 až 25 °C. Naklíčovanie skončíme, keď má polovica až tri štvrtiny semien uvoľnené klíčky. Na sejbu strojom stačí 2—3 % naklíčených semien. Naklíčené semená hneď vysievame.
Stratifikácia. Stratifikácia zabezpečuje dokončenie pozberového dozrievania. Semená uchovávame v optimálnych podmienkach tak, aby na jar po sejbe mohli skoro klíčiť. Pri stratifikácii semená vrstvíme so zmesou vlhkého piesku a rašeliny. Väčšie množstvo semien ukladáme do jám alebo do debien, malé množstvo môžeme ukladať do kvetináčov. Dbáme, aby rašelina a piesok boli vždy vlhké a aby sa teplota pohybovala okolo 5 °C. Stratifikačné jamy obkladáme tehlami alebo doskami, na spodok jamy dávame drenáž. Potom vrstvíme stratifikačný materiál a semená. Navrch dáme asi 0,30 m mrstvu piesku alebo zeminy. Stratifikované semená kontrolujeme a sledujeme, či sa k nim nedostali myši.
Semená stratifikované v debnách alebo v črepníkoch ukladáme do pivnice so stálou teplotou okolo 5 °C. Dbáme, aby semená neprechladli alebo nepomrzli.
Stratifikujú sa semená všetkých ovocných druhov okrem orechov. V sadovníctve sa stratifikujú najmä preliehavé semená, t. j. semená klíčiace až druhý rok alebo neskôr, napr. semená ruže, hrachu, lipy, mahónie a semená, ktoré skoro strácajú klíčivosť (pagaštan, buk, lieska, dráč). V kvetinárstve sa niekedy stratifikujú semená cyklámena, srdcovky a pivoniek. Zo zelenín sa niekedy stratifikujú rajčiaky, ktoré sa potom lepšie vyvíjajú a viac rodia.
Tepelné ošetrovanie semien. Niektoré semená lepšie klíčia a dávajú lepšiu úrodu, ak ich pred sejbou prehrejeme. Teploty nesmú presiahnuť 35 °C, aby sa nepoškodil zárodok v semene. Inokedy môžeme pri dvojročnej rastline jarovizovať, t. j. niekoľko dní ovplyvňovať teplotami okolo 0 °C. Po tomto ošetrení dvojročné rastliny kvitnú a rodia už v prvom roku pestovania.
Priame vegetatívne rozmnožovanie
Rozmnožovanie odrezkami. Rozoznávame niekoľko druhov odrezkovania. Medzi najpoužívanejšie patria bylinné vrcholové a stonkové odrezky a drevité odrezky.
Bylinné vrcholové odrezky sa odoberajú z materských rastlín prevažne v jarnom období. Môžeme ich odrezať alebo ešte lepšie vylomiť z pazúch listov. Druhým spôsobom nedochádza k infikovaniu rastlín. Odrezky majú mať 3—5 listov a majú byť zhruba 70 mm dlhé. Upravujeme ich rovným rezom pod spodným listom. Spodný list odstraňujeme, pri širokolistých rastlinách skracujeme čepele listov. Upravený odrezok namočíme do práškového stimulátora a umiestime ho na množiteľský záhon. Ako substrát používame väčšinou perlit a rašelinu (predtým piesok a rašelinu). Množiteľský záhon musí byť sterilný, vyhriaty a vlhký, aj ovzdušie v množiarni musí byť teplé a stále vlhké, aby odrezky nevädli a mohli dobre vytvárať hojivý kalus a neskoršie nové korene. Zakoreňovanie trvá pri bylinách 2 týždne, pri polo vyzretých odrezkoch 4 týždne i dlhšie. Týmto spôsobom sa rozmnožuje rad trhovo dôležitých kvetín, ako sú karafiáty, chryzantémy, muškáty, brečtany a ďalšie. Toto rozmnožovanie sa používa tiež pri ovocných a okrasných kroch, napr. egreše, zlatovke a ďalších.
Drevité odrezky sa najčastejšie používajú na rozmnožovanie krov. V jeseni odoberáme z materských rastlín jednoročné vyzreté výhonky a založíme ich do vlhkej rašeliny v bezmrazovej miestnosti. V zimnom období odrezky upravujeme. Režeme ich asi na 150 mm dlhé, aspoň s tromi očkami. Dolný rez je mierne šikmý, vedieme ho tak, že začína naproti bázy očka a končí 2 mm pod očkóm. Horný rez je rovný a 10 mm nad horným očkom.
Upravené drevité odrezky balíme po 50 kusoch do /.\ u/ko\, namáčame v roztoku fungicídnych prípravkov, necháme ich oschnúť a dáme do igelitových vriec do bezmrazovej miestnosti. Na jar ich vysádzame na pripravený záhon do riadkov vzdialených 0,20 m. Odrezky picháme do zeme až po posledné očko.
Rozmnožovanie pletivovými oddelkami
Týmto spôsobom sa rozmnožujú rastliny (jahody, klinčeky a i.), aby boli bez škodcov, hubových chorôb a viróz. Materské rastliny pre meristémové rozmnožovanie sa vyberajú z kultivarov, ktoré sú prísne selektované, vo všetkých vlastnostiach zodpovedajú danému typu kultivaru a osvedčili sa najlepšími úrodami.
Meristémy sa dopestujú na rastlinky, ktoré sa môžu rozmnožovať v špeciálnych živných pôdach. Vrcholček letorastu sa oddelí na oddelky menšie než 1,4 mm, to dáva záruku, že rastlina, ktorá sa z tohto oddelka vypestuje, bude s veľkou pravdepodobnosťou bez viróz.
Rozmnožovanie delením trsu rastliny sa používa pri trvácich alebo niektorých izbových kvetinách. Rastlinu vyberieme zo zeme (alebo z kvetináča), rozdelíme ju na niekoľko dielov tak, aby každá časť mala korene i nadzemné výhonky. Korene skrátime o 1/3, nadzemnú časť na 100 mm. Rozdelené rastliny zasadíme na pripravené záhony alebo do kvetináčov a zalejeme ich.
Nepriame vegetatívne rozmnožovanie. K nepriamemu vegetatívnemu rozmnožovaniu zaraďujeme očkovanie a vrúbľovanie.
Očkovanie je prenesenie ušľachtilého očka na planý podpník. Očkuje sa v období, keď majú podpníky miazgu. V našich podmienkach očkujeme na spiace očko v júli až v auguste (očko k podpníku prirastie, ale vypučí až na jar budúceho roku). Podpníky vysadíme do škôlky v jeseni alebo skoro na jar, aby dobre zakorenili. Pred očkovaním ich môžeme dôkladne zaliať. Vrúble s očkami odstrihneme z ušľachtilej rastliny. Berieme vyzreté letorasty. Odstránime z nich listy, necháme len stopky dlhé 5 mm. Vrúble uskladňujeme krátky čas v chladne zabalené do vlhkého plátna. Očkujeme ostrým očkovacím nožom. Koreňový kŕčik podpníka očistíme, narežeme vo tvare písmena T, zárez na podpníku otvoríme a vsunieme doň očko. Očko priviažeme igelitovou páskou alebo špeciálnym gumovým štítkom. Naočkované podpníky prihrnieme zeminou. Očkovance kontrolujeme o 2 týždne, či očká prirástli a či sú živé. Ak niektoré očká zaschli, vykonáme opravné očkovanie na druhej strane podpníka. Očkovaním sa rozmnožujú kultivary ovocných a okrasných drevín a ruží.
Vrúbľovanie je prenášanie vrúbľa na podpník. Vrúble sa berú z vyzretých jednoročných výhonkov. Každý vrúbeľ máva 3—4 očká. Vrchná nevyzretá časť výhonku sa nepoužíva. Rozlišujeme vrúbľovanie v období vegetačného pokoja a vrúbľovanie za vegetácie.
Spojkovanie (kopulácia) je najjednoduchší a najpoužívanejší spôsob vrúbľovania. Používa sa vtedy, keď je podpník rovnako hrubý ako vrúbeľ. Vrúbeľ i podpník zrežeme dlhým rezom, ktorý musí byť hladký, elipsovitého tvaru. Dĺžka rezu má byť 3—4násobná než je hrúbka vrúbľa. Na náprotivnej strane rezu na vrúbli i podpníku majú byť očká. Vrúbeľ priložíme k podpníku, zaviažeme igelitovou páskou tak, aby očká zostali voľné a rezy dobre zatrieme štepárskym voskom.
Plátkovanie sa používa vtedy, keď je podpník silnejší než vrúbeľ. Vrúbeľ sa zreže ako pri kopulácii, podpník sa zreže vodorovne a po boku sa na ňom vyreže časť kôry v dĺžke rezu na vrúbli. Na reznej ploche podpníka sa necháva ťažný púčik.
Sedielkovanie sa používa pri silnejšom podpníku a slabšom vrúbli. Na vrúbli sa vyreže sedielko.
Vrúbľovanie za kôru sa používa v čase miazgy pri silnom podpníku a slabšom vrúbli. Podpník sa zreže vodorovne, kôra sa nareže v dĺžke asi 30 mm, z oboch strán sa oddiali. Vrúbeľ zrezaný ako pri kopulácii sa zasunie za oddialenú kôru.
Vrúbľovanie na koziu nôžku sa používa pri silnejších podpníkoch so slabou kôrou. Vrúbeľ zrežeme z dvoch strán, aby vytváral klínok, podpník zrežeme kolmo a vyrežeme zodpovedajúci klínok. Obidve časti spojíme.
Vrúbľovanie do boku sa používa pri štepení egreša, ríbezle a smreka strieborného. Na podpníku sa vyrežie plátok kôry, vrúbeľ sa zreže ako pri kopulácii, obidve časti sa spoja a zviažu.
Vrúbľovanie je zložitejší a náročnejší spôsob štepenia. Používa sa na rozmnožovanie kultivarov vždy vtedy, keď sa nedá očkovať.

SEJBA A SADENIE - PRÍPRAVA STANOVIŠŤA A TERMÍN SEJBY
Pôdu pre sejbu starostlivo pripravujeme, aby mladým rastlinám poskytovala čo najpriaznivejšie vegetačné podmienky. Povrch pôdy musí byť nakyprený, bez väčších hrúd a urovnaný.
Obdobie výsevu rozličných druhov rastlín býva veľmi odlišné podľa ich požiadaviek na vegetačné podmienky stanovišťa. Semená ozimných druhov vysievame v jeseni (ozimné obilie, špenát, kôstkoviny), iné druhy sejeme na jar. Rastliny, ktoré klíčia pri nižšej teplote (mrkva, šalát), sejeme hneď po jarnej príprave pôdy (koniec marca). Rastliny, ktoré vyžadujú na klíčenie vyššie teploty alebo v skorých rastových fázach sú citlivé na nižšie teploty, sejeme až v máji, prípadne ich vysievame aj skôr na chránené stanovište a predpestujeme ich v skleníku (uhorky, rajčiaky).
Spôsob sejby. Do misiek a debničiek sejeme jemné semená kvetín, ale niekedy aj semená zelenín na skoré predpestovanie. Misky sú kameninové alebo bakelitové a majú rozmery 200X300X60 mm, drevené debničky majú rozmery 300X600X60 mm. Nádoby vymyjeme a dezinfikujeme, drevené debničky vypaľujeme.
Pre hydroponické pestovanie vysievame semená rastlín do nepriepustných debničiek naplnených pemzou alebo škvarou do hrúbky 2 až 3 mm. Substrát dezinfikujeme roztokom manganistanu draselného alebo kyseliny boritej (1 kg kyseliny boritej na 10 1 vody). Vysejeme semená a zalejeme živným roztokom do výšky 20—40 mm od dna. Roztok dopĺňame vodou, má mať 5,5—6,5 pH.
Menej náročné plodiny v neskoršom období (od marca) sejeme do pareniska, ktoré sa musí kvalitne pripraviť a prehriať. Výsevy pritlačíme, zalejeme, prisypeme zeminou (tenkou vrstvou) a označíme menovkou. Najjemnejšie semená neprisypávame (begónie, petúnie, majorán). Vysiate parenisko prikryjeme oknami a na noc slamenými alebo polystyrénovými rohožami. Semená niektorých zelenín sejeme priamo na pole. Sú to zeleniny, ktoré neznášajú presádzanie (koreňové zeleniny s výnimkou zeleru), alebo druhy, pri ktorých chceme ušetriť prácu spojenú s predpestovaním a vysádzaním (neskoré hlúboviny), ďalej špenát, cibuľa a uhorky.
Na výsevné záhony vysievame neskoré hlúboviny, dvojročné rastliny, semená ovocných a okrasných podpníkov.
Technika, hĺbka a vzdialenosť výsevov

Pripravené semená sejeme ručne alebo sejačkami. Rozlišujeme výsev rozhadzovaním, do riadkov, rozptylom, do štipiek a sejbu jednotlivých semien.
Výsev rozhadzovaním používame obyčajne pri predpestovaní rastlín v debničkách alebo miskách, pri výseve trávnikov a tiež pri predpestovaní sadiva v parenisku alebo na výsevnom záhone. Vo väčšine prípadov (s výnimkou výsevu trávnika) rátame s tým, že rastliny zostanú na stanovišti len krátky čas, t. j. do vývinu prvého pravého listu. Semená rozhadzujeme ručne, dbáme, aby výsev bol riedky a rovnomerný. Veľmi drobné semená rozhadzujeme zo zloženého papiera. Vysiate semená pritlačíme, opatrne zalejeme, prípadne podľa druhových nárokov prisypeme tenkou vrstvou preosiatej zeminy (preosievame cez sito nad debničkou alebo pareniskovým záhonom). Výsevy, ktoré nechávame na povrchu, prikryjeme papierom alebo tabuľkou skla.
Výsev do riadkov používame pri rastlinách, ktoré vysievame na trvalé stanovište a pri rastlinách, ktorým neprospieva presádzanie (koreňová zelenina, špenát, niektoré letničky, semená podpníkov ovocných a okrasných drevín). Pri ručnom výseve najprv šnúrou alebo značkovačom naznačíme riadky na vzdialenosť 0,20 m i viac podľa vysievaného druhu. Vyznačené riadky prehĺbime motyčkou na 50—70 mm, potom do nich rovnomerne a riedko rozhodíme semená. Nakoniec semená zahrabeme hrabľami, zalejeme a označíme menovkami. Na väčších plochách sejeme do riadkov ručnou jednoriadkovou alebo viacriadkovou sejačkou. HÍbka výsevu a výsevok (množstvo vysievaného semena) sa musí nastaviť a preskúšať.
Obdobou sejby do riadkov je
sejba rozptyľom. Pri tomto spôsobe nepadajú semená do úzkych riadkov, ale rozptýlia sa do pásu širokého 100 mm. Tým získajú väčší životný priestor, takže vzídené rastliny nemusíme jednotiť. Tento spôsob sejby je vhodný pre výsev špenátu a cibule sadzačky.
Do štipiek sejeme na poli ručne alebo štipkovacou sejačkou. Oproti riadkovej sejbe ušetríme semeno. Pri ručnom výseve motyčkou vyhĺbime na vyznačených miestach jamky, vhodíme do nich niekoľko semien a zahrnieme ich hrabľami (fazuľa, uhorky).
Pri tomto spôsobe sejby neodpadne pri jednotení toľko rastlín.
Výsev jednotlivých semien pripadá do úvahy v kvetinárstve pri niektorých väčších semenách (cyklámeny, klívie, asparágus). Do naplnených debničiek vyznačíme jamkovačom (doska so zatlčenými klincami) jamky, do každej vhodíme 1 semeno a zasypeme preosiatou zeminou. Rovnomernosť vzchádzania rastlín závisí od rovnomernej hĺbky sejby.
Hĺbka výsevu závisí od veľkosti semien a od pôdneho druhu. Semená prikrývame takou vrstvou zeminy, aby mali dostatok vlahy a tepla a aby vlastnou energiou stačili prerásť cez vrstvu krycej zeminy. Obyčajne je to vrstva zodpovedajúca dvojnásobku dlhšieho rozmeru semena. V suchších oblastiach a ľahších pôdach sejeme hlbšie, vo vlhkejších oblastiach a ťažších pôdach plytkejšie. Skoro na jar sejeme plytkejšie, v lete hlbšie. Vzdialenosti radov závisia od veľkosti rastlín a typu mechanizačných prostriedkov, ktoré použijeme pri kyprení a odburiňovaní porastov.
Organizácia práce pri výsevoch. Organizácia práce pri výsevoch pozostáva z prípravy stanovišťa, t. j. poľa, pareniska, skleníkových záhonov, debničiek alebo misiek, zabezpečenia kvalitného uznaného osiva, pripraveného na výsev (morenie, máčanie) a zabezpečenia kvalifikovaných pracovníkov. Ďalej je potebné pri výsevoch na pole zabezpečiť a nastaviť mechanizačné prostriedky na sejbu a pripraviť ošetrenie hotových výsevov (privalcovanie, zavlažovanie).
PRÍPRAVA STANOVIŠŤA A TERMÍN VYSÁDZANIA
Na pripravenú pôdu s dobre urovnaným povrchom vyznačíme spon pre výsadbu. Rozlišujeme štvorspon (štvorcový, obdĺžnikový) a trojspon. Štvorspon sa s výhodou používa na veľkých volných plochách, pretože umožňuje ošetrovanie porastu v riadkoch i priečne s použitím mechanizačných prostriedkov. Trojspon lepšie využíva priestor, ale použitie mechanizačných prostriedkov je v ňom zložitejšie, takže často musíme porast ošetrovať ručne. Trojspon sa využíva na zasklených plochách, kde potrebujeme maximálne využiť pestovateľskú plochu.
Pre štvorspon vyznačíme značkovačom alebo sejačkou štvorcovú, prípadne obdĺžnikovú sieť, pre trojspon vyznačujeme riadky, vzdialenosť v riadkoch odhadujeme. Pred vysádzaním na voľné plochy pripravujeme na pozemok závlahové zariadenie, aby sme vysadené rastliny mohli čo najskôr zaliať.
Spôsoby vysádzania. Na pole sadíme rastliny do štvorcového . alebo obdĺžnikového sponu jednotlivo alebo do hniezd (niekoľko rastlín pohromade). Posledný spôsob sa používa pri paprike. Sadivo zeleniny a kvetín vysádzame do parenísk obyčajne do trojsponu. V skleníku na záhony vysádzame najmä kvetiny na rezanie (chryzantémy, klinčeky). Vzdialenosť sa riadi veľkosťou rastlín a spôsobom ošetrovania. Pre niektoré kultivary hnojíme záhony maštaľným hnojom (klinčeky, ruže), gerberám sa darí na vyvýšených záhonoch, ktoré môžeme podľa potreby odspodu vyhrievať alebo rosiť.
Osobitným prípadom je vysádzanie drevín na trvalé stanovište. Vysádzaniu predchádza dôkladná príprava pôdy a výdatné hnojenie maštaľným hnojom. Potom nasleduje rozmeranie pozemku a vyhĺbenie jám. Do jám sa zatlčú dlhé oporné koly a k ním sa vysádzajú stromčeky. Ku koreňom dáme ornicu, ktorú sme si pri vyhlbovaní jám dali osobitne a zlepšili ju kompostom. Navrch dáme spodinu a prebytočnú zeminu navŕšime okolo stromčeka. Na jar kopček rozhrnieme a upravíme do tvaru misy. Väčšinu ovocných a okrasných stromov a krov sadíme v jeseni, ihličnany, marhule a broskyne na jar.
Technika vysádzania. Techniku vysádzania volíme podľa spôsobu predpestovania sadiva, veľkosti koreňového balu a stanovišťa, na ktorom budeme vysádzať predpestované rastliny. Sadivo s menším koreňovým balom vysádzame vysadzovacím kolíkom. Pripravíme si ho na platóny. Pozemok pripravíme podobne, ako na sejbu a vyznačíme spon. Pri vysádzaní kolíkom urobíme otvor, do neho vložíme korene sadiva po koreňový kŕčik, potom kolík zapichneme ešte raz šikmo trocha ďalej a po celej dĺžke koreňov pritlačíme zeminu k rastline. Vzniknutú jamku zahrabeme. Tak možno za hodinu vysadiť 400—450 rastlín. Sadivo s väčším koreňovým balom (črepníkovanú, balíčkovanú alebo zo zakoreňovačov) vysádzame vysadzovacou lopatkou. Vyhĺbime jamku, vložíme do nej koreňový bal rastliny, prihrnieme zeminu a pritlačíme. Podobne môžeme vysádzať sadivo do jamiek vyhĺbených motyčkou. Rastlinysveľkým koreňovým balom alebo podpníky pre dreviny vysádzame podľa šnúry za rýľom. Cibule a hľuzy, niekedy aj drevité odrezky vysádzame do vyoraných brázd. Na vytvorenie medziriadkov orieme dvakrát až trikrát bez sadenia. Na vysádzanie môžeme tiež použiť vysadzovače. Vysadzovacia jednotka uchopí medzi sklolaminátové kotúče rastlinu a posunie ju do brázdy vyhĺbenej radličkou. Tam sadivo uvolní a pritláčacie valčeky k nej pritlačia zeminu. Každú obsluhovaciu jednotku obsluhuje jeden pracovník. Tiež cibule a hľuzy môžeme vysádzať vysadzovačom. Sadivo obyčajne vysádzame po koreňový kŕčik, cibule a hľuzy prikryjeme vrstvou zeminy 2—3 razy väčšou, než je výška cibule alebo hľuzy. Vzdialenosť rastlín volíme podľa veľkosti, do akej v plnej dospelosti dorastú a typu mechanizačných prostriedkov, ktorými budeme porast ošetrovať za vegetácie.
Organizácia pri vysádzaní. Vysádzanie v záhradníctve sa podľa jednotlivých odvetví veľmi odlišuje. Inak postupujeme pri poľnom vysádzaní zeleniny, inak pri vysádzaní v rýchliarňach. V kvetinárskej výrobe je vysádzanie na pestovateľské záhony, alebo poľné vysádzanie cibuľovín či trvaliek odlišné od vysádzania zmiešaných okrasných záhonov v sadoch. Úplne odlišný je postup pri vysádzaní ovocných alebo okrasných krov. Vysádzanie je obyčajne veľký a zložitý úkon, pri ktorom musíme vopred zabezpečiť mnoho najrozličnejších podmienok. Začíname prípravou stanovišťa, zabezpečením kvalitného sadiva, pomôcok, mechanizačných prostriedkov na vysádzanie (vysadzovače, pluhy, traktory a prívesy na prepravu materiálov), závlahových súprav atď.
Ošetrovanie výsevov a výsadieb
Výsevy
potrebujú na klíčenie a vzchádzanie špecifické optimálne rastové podmienky, niektoré rastliny svetlo, iné tmu, rovnomernú vlhkosť, určitú teplotu. Tieto vegetačné činitele zabezpečujeme najmä náročným rastlinám, ktoré sejeme v skleníku alebo v parenisku.
Skleníky vykurujeme na určitú požadovanú teplotu. Mierne zníženie teploty v noci rastlinám vyhovuje. Zavlažovanie výsevov sa musí robiť opatrne, jemným rosením, pri niektorých rastlinách aj podmokom (výsevy begónií a siningií). Rastliny, ktoré pri vrchnom zavlažovaní inklinujú hubovým chorobám, zavlažujeme tak, že misky nakrátko namočíme vo vlažnej vode. Siať máme vždy do dezinfikovanej pôdy. Pri výsevoch musíme pri všetkých prácach dbať na označenie druhov a kultivarov, ktoré aj s dátumom sejby značíme na menovkách, prípadne priamo na očistenom a nabielenom okraji debničiek.
Výsevy v
parenisku ošetrujeme podobne ako výsevy v skleníku. Teplotu a vlhkosť vzduchu v parenisku zabezpečujeme zakladaním pareniska hnojom, využitím skleníkového efektu, vetraním cez deň a prikrývaním rohožami na noc. Pri slnečnom počasí musíme výsevy zatieniť, pretože mladé rastliny sa ľahko popália.
Rastliny vysiate priamo na
vonkajšie plochy sa obyčajne uspokoja s prirodzenými zrážkami a na výkyvy teplôt si postupne zvyknú. Len pri väčšom suchu potrebujú zavlažovanie. Pri priamych výsevoch zabezpečujeme rastlinám dostatok priestoru jednotením. Burinu v poľných výsevoch obyčajne likvidujeme vhodne volenými agrotechnickými zásahmi a ošetrením pozemku herbicídmi ešte pred začiatkom vegetácie.
Ošetrenie výsadieb sa zhoduje s ošetrením výsevov v tom, že zabezpečujeme pravidelné zavlažovanie. Pri niektorých rastlinách musíme zavlažovať počas celého vegetačného obdobia (kvetiny, plodovú zeleninu), iné stačí zavlažovať len v určitých obdobiach (hlúbové zeleniny v prvej tretine vegetácie, ovocné plantáže pri nasadzovaní a raste plodov). Ďalej priebežne zabezpečujeme kyprenie pôdy plečkovaním alebo okopávaním, čím zároveň likvidujeme klíčiacu burinu. Pri ošetrení porastov herbicídmi musí pôda zostať 3—4 týždne nenakyprená. Na ovocných plantážach sa skúša odburiňovanie výhradne pomocou herbicídov a bez kyprenia pôdy. Vysadeným rastlinám je potrebné dopĺňať živiny prihnojovaním.
Kontrolné otázky a úlohy
1. Uveďte príklady plodín, ktoré sa vysievajú v jeseni, plodín, ktoré sa vysievajú na jar a plodín, ktoré vyžadujú predpestovanie sadiva.
2. Kedy sa vysádza väčšina cibúľ okrasných rastlín?
3. Ako má vyzerať pôda pripravená na sejbu?
4. Kedy sa vysádza väčšina drevín?
5. Uveďte rozličné techniky sejby a príklady, pre ktoré rastliny sú jednotlivé techniky vhodné.
6. Prečo na ľahkých pôdach sejeme hlbšie a na ťažkých plytkejšie?
7. Podľa čoho určíme hĺbku sejby?
8. Čím sa riadi vzdialenosť rastlín pri výsadbách?
9. Aké techniky vysádzania poznáte s ohľadom na zvolené náradie?
10. Aké spôsoby vysádzania poznáte podľa zvoleného stanovišťa alebo sponu?
11. Ako sa určí výsevok?
12. Pozorujte vývin semenáčov a veďte o nich záznam. 13. Ako ošetrujeme výsevy v skleníku?
14. Ktoré výsevy jednotíme a prečo to robíme?

ŠPECIÁLNE SPÔSOBY VYSÁDZANIA RASTLÍN V ZÁHRADNÍCKEJ VÝROBE
Z predchádzajúcich kapitol poznáme rozličné spôsoby vysádzania záhradníckych kultúr. Za špeciálny spôsob vysádzania môžeme považovať napr.vysádzanie do dvojriadkov. Pri takejto výsadbe rastliny lepšie využívajú pestovateľskú plochu, majú vzájomnú oporu a najmä táto výsadba umožňuje mechanizované ošetrovanie porastu. Ďalším špeciálnym vysádzaním je vysádzanie do hniezd. Jeho účel je podobný ako pri dvoj riadkoch.
Aby sa nemuselo čakať s vysádzaním nových sadovníckych úprav na obdobie vegetačného pokoja, pestuje sa sadovnícky sadivový materiál, najmä ihličnany v kontajneroch. Takto predpestované rastliny môžeme vysádzať kedykoľvek počas vegetačného obdobia.
Aby sa účinok výsadby dostavil čo najskôr, vysádzame niekedy odrastené stromy. Na vysádzanie ich pripravíme obkopaním koreňového balu a obsypaním rašelinou. Pri vyberaní koreňový bal spevníme debnením. Takto pripravené stromy vyberáme, prepravujeme a vysádzame pomocou ťažkých mechanizačných prostriedkov. Tento spôsob vysádzania sa uplatňuje aj pri dopĺňaní mestských uličných stromoradí.
Kontrolné otázky: Ktoré špeciálne spôsoby vysádzania poznáte? Aké špeciálne spôsoby vysádzania sa používajú v sadovníctve?
Záver kapitoly o osive a sadive. Od kvalitného osiva a sadiva závisí úspech pri pestovaní rastlín. Rozmnožovanie rastlín musí prebiehať starostlivo a správne. Musíme poznať viac spôsobov rozmnožovania rastlín a pre každý rastlinný druh vybrať taký spôsob rozmnožovania (generatívny alebo vegetatívny), ktorý sa pre danú rastlinu najlepšie hodí. Pri rozmnožovaní musíme vždy dbať, aby sme nepomiešali kultivary rastlín. Predpestované rastliny, cibule a hľuzy vysádzame vhodným spôsobom, v správnom obobí na dobre pripravený pozemok. Správnym vysádzaním dávame rastlinám predpoklad k ďalšiemu rozvoju a nakoniec aj k tomu, aby priniesli očakávanú úrodu.
OŠETROVANIE RASTLÍN ZA VEGETÁCIE. ZÁKLADNÉ OPERÁCIE PRI OŠETROVANÍ PORASTOV ZA VEGETÁCIE.
Úlohou ošetrovania rastlín za vegetácie je vytvoriť čo najvhodnejšie rastové podmienky, a tým podporiť rast a vývin rastlín tak, aby priniesli čo najväčšiu a najkvalitnejšiu úrodu. To znamená, že je potrebné pôdu udržiavať v štruktúrnom stave a bez burín, rozrušovať pôdny prísušok, hospodáriť s pôdnou vlahou, dbať na včasné a dostatočné zavlažovanie. Rastlinám musíme zabezpečiť dostatočný priestor jednotením a v prípade potreby im dodávame živiny.
K prácam, ktoré sa vykonávajú pri ošetrovaní rastlín za vegetácie, rátame bránenie, valcovanie, oborávanie, plečkovanie, okopávanie, jednotenie, zavlažovanie, prihnojovanie a ochranu pred škodlivými vplyvmi.
Bránenie a valcovanie. Hlavnou úlohou bránenia pri ošetrovaní porastov za vegetácie je ničiť rastúcu burinu a rozrušovať pôdny prísušok. Tým sa zabezpečuje dostatočná výmena vzduchu v pôde a prerušuje sa a obmedzuje pôdny výpar. Účinok bránenia závisí od druhu a stavu pôdy, hmotnosti brán, tvaru a postavenia klincov a pojazdnej rýchlosti. Bránenie sa uplatňuje najmä pri ošetrovaní trávnych porastov.
Valcovaním sa urovnáva a spevňuje vrchná vrstva ornice. Úlohou valcovania v ošetrovaní trávnych porastov na jar je spevnenie spojenia koreňovej sústavy rastlín s pôdou, obnovenie vzlínavosti pôdnej vody a usmernenie rozkladných procesov v pôde.
Valcovaním sa rozrušuje hrudkovitá štruktúra a zvyšuje sa vyparovanie pôdy a s tým straty vody z pôdy. Preto je potrebné skoro po valcovaní brániť.
Oborávanie a nahŕňame rastlín. Oborávaním sa pôda nahŕňa k rastlinám, kyprí sa, prevzdušňuje, zväčšuje sa jej povrch a ničí sa burina. V nahrnutých kopčekoch sa pôda lepšie prehrieva. Rastliny vytvárajú zo zahrnutého kŕčika ďalšie korene, ktoré sa zúčastňujú na prijímaní vlahy a živín. Zväčšenie pôdneho povrchu je účelné len vtedy, ak je zabezpečený dostatok vlahy (z väčšieho povrchu je väčšie odparovanie vody), preto za sucha oborávanie radšej vynecháme.
Účel oborávania je rozličný. K niektorým zeleninárskym plodinám prihŕňame pôdu preto, aby vytvorili viac koreňov (rajčiaky, paprika, karfiol) a tak mali väčší príjem živín. Pri týchto zeleninách nahŕňame pôdu do výšky 0,10 m a po troch týždňoch nahrnutie opakujeme. Pri póre, zelere stopkovom, kapuste čínskej a špargli oborávame a prihŕňame pôdu preto, aby spodná časť rastliny (pri špargle mladé výhonky) zostali krehké a vybielené. V škôlkárstve oborávame naškôlkované podpníky, aby dobre zakoreňovali a aby pôda menej vyschla. Kŕčiky šípov nahŕňame preto, aby zostali do obdobia očkovania vláčne. Naočkované šípy chránime nahrnutím proti vyschnutiu a očkokazovi (nabodáva a ničí naočkované očká). Stromčeky v škôlke, ovocné kry, vinič a ruže chránime nahŕňaním pôdy v jeseni proti vymrznutiu. Nahŕňanie tiež používame pri niektorých spôsoboch škôlkárskeho rozmnožovania (rozmnožovanie ovocných a okrasných drevín oddelkami, odtržkami alebo potápaním).
Plečkovanie a okopávanie. Plečkovaním sa kyprí pôda a ničí sa vzchádzajúca burina. Plečkovanie rozrušuje pôdny prísušok a porušuje vzlínavosť vody kapilárami až k povrchu pôdy. Tým sa obmedzuje vyparovanie, šetrí sa pôdna vlaha a ulahčuje sa prístup vody do pôdy. S plečkovaním začíname skoro po vzídení výsevov alebo po zakorenení výsadby a ešte niekoľkokrát ho opakujeme podľa výskytu buriny a tvorby pôdneho prísušku. Po vzídení rastlín plečkujeme do hĺbky 20—40 mm a okolo rastlín ponechávame ochranný pás široký 50—70 mm. Neskôr zväčšujeme hĺbku plečkovania na 60—80 mm a ochranný pás na 0,10—0,12 m. Pri plečkovaní dbáme, aby sa burinové rastliny dobre podrezali a aby sa pôda nadvihla, ale nemiesila. Podrezaná burina na riadku zaschne. Nakyprenie pôdy v ochrannom páse dokončujeme ručným okopávaním. Na malých plochách kypríme pôdu ručným pérovým kypričom, plecím rámčekom alebo ručnou plečkou (v medziriadkoch v škôlke, na cestičkách medzi záhonmi. Pri plečkovaní musíme dbať, aby sme nepresným vedením plečky nepoškodili rastliny v riadkoch. Tak isto musíme dodržiavať presne určenú hĺbku plečkovania. aby sme napríklad prílišným zahlbením nepoškodili korene plytšie sa zakoreňujúcich rastlín.
Okopávanie má rovnaké účinky ako plečkovanie. Porasty okopávame po predchádzajúcom plečkovaní, a to na ochranných pásoch alebo na malých plochách, kde sa nedá plečkovať (skleníky, parenisko, skalky a okrasné záhony). Okopávka je náročná na pracovné sily, a teda drahá. Okopávame, len čo vzíde burina, alebo sa tvorí prísušok.
Pletie a jednotenie. Pletie je ručné vytrhávanie burín. Pletím väčšinou dopĺňame okopávku, plečkovanie alebo jednotenie. Plejeme vo vonkajších výsevoch, v pareniskách, debničkách a kvetináčoch. Burinu vytrhávame aj s koreňmi a zeminu z nich oklepávame. Rastliny vysiate na trvalé stanovište do riadkov alebo do štipiek po vzídení jednotíme. V určitých pravidelných vzdialenostiach sa necháva len jedna najlepšie vyvinutá rastlina, všetky ostatné sa vytrhávajú. Rastliny ponechané na riadkoch majú potom dostatok miesta pre rast a riadny vývin. Obyčajne sa jednotia vo fáze 2—4 pravých lístkov. Oneskorené alebo vynechané jednotenie uberá rastlinám vlahu a živiny. Vzdialenosť jednotlivých rastlín pri jednotení je rozličná. Niektoré zeleniny nepretrhávame hneď na príslušnú vzdialenosť, ale nechávame ich hustejšie v riadkoch a v lete, keď sú rastliny na polovicu vyvinuté, vytrhávame prebytočné na letnú spotrebu (koreňové zeleniny a cibuľu). Tento spôsob nazývame postupné jednotenie.
Zavlažovanie. Zavlažovanie je jedným z podstatných intenzifikačných opatrení, významne zvyšujúcich záhradnícku produkciu v poľných podmienkach i v skleníkoch. Zavlažovaním dodávame záhradníckym plodinám vodu v potrebnom množstve, kvalite a časovom období nevyhnutnom pre ich optimálny rast a vývin. Zavlažovanie priaznivo pôsobí na pôdu a plodiny z biologického hľadiska, pretože dodáva vodu, nepostrádateľnú pre výživu rastlín, dopravu živín a produktov fotosyntézy, stavbu rastlinnej hmoty a činnosť pôdnych mikroorganizmov. Podporuje tiež výmenu pôdneho vzduchu. Obohacuje ju kyslíkom a odvádza škodlivé plynné látky z pôdy. Tiež pôsobí na vylúhovanie škodlivých minerálnych solí z pôdy. Nadmerné zavlažovanie však môže vylúhovať z pôdy i minerálne živiny.
Na zavlažovanie najčastejšie používame vodu z riek, potokov, rybníkov a vodných nádrží. Táto voda je prekysličená a dostatočne teplá. Musíme zistiť, či táto voda nie je chemicky alebo biologicky závadná. Podzemná voda je na zavlažovanie menej vhodná, je studená a má vyšší obsah solí. Na zavlažovanie môžeme použiť mestské odpadové vody bohaté na živiny. Je potrebné stále kontrolovať obsah škodlivých primiešanín.
Vlahová potreba, závlahové množstvo, dávky vody. Vlahová potreba je množstvo vody, ktoré plodina potrebuje za vegetačné obdobie na dosiahnutie určitej úrody. Je to voda, ktorú rastliny spotrebujú na stavbu tela a vyparovanie listov a ktorá sa vyparí z pôdy. Vlahová potreba závisí od druhu a kultivaru, pôdnych a klimatických podmienok a od agrotechniky. Závlahové množstvo je množstvo vody, ktoré je potrebné dodať závlahu pestovanej plodine vo vegetačnom období. Zisťuje sa výpočtom. Závisí od vlahovej potreby záhradníckych plodín, množstva a využiteľnosti zrážok, využiteľnej zásoby vody v pôde a využiteľnosti vzlínajúcej vody. Jednou z podstatných úloh závlahovej prevádzky je určenie termínov závlahových dávok. V záhradníckej praxi používame každodennú závlahu pri pestovaní plodín v skleníku. Niekoľko dávok počas vegetácie používame väčšinou v zeleninárskej výrobe a v niektorých prípadoch použijeme len jednu intenzívnu dávku za vegetáciu, napr. v ovocinárstve.
Spôsoby zavlažovania. Podľa technického a prevádzkového usporiadania rozdeľujeme závlahy na: závlahu postrekom (zadažďovanie, zahmlovanie), keď sa voda pod tlakom rozstrekuje a účinne sa vsakuje do pôdy, spodnú závlahu (drenážnu), pôda sa zavlažuje pod zemou vodou rozvádzanou drénmi, povrchovú závlahu (podmok, preron, zátopa), voda sa privádza na pozemok a nechá sa vsakovať.
Závlaha postrekom. Táto závlaha je najdokonalejším spôsobom zavlažovania, pretože je napodobením prirodzeného dažďa. Na zalievanie sadovníckych úprav sa požívajú hadice napojené na mestskú vodovodnú sieť a automobilové cisterny. Z hľadiska technicko-organizačného riešenia sa závlaha delí na závlahu mobilnú, stabilnú a polostabilnú.
Mobilná závlaha sa vyznačuje tým, že sa transport vody od zdroja na pozemok a jej rozdelenie na ploche zabezpečuje mobilným čerpacím agregátom, prenosným potrubím a postrekovačmi.
Stabilná závlaha postrekom má rozvedenú vodu z centrálnej čerpacej stanice podzemným tlakovým potrubím. Na povrchu pozemku alebo v stavbách sú odberné hydranty, na ktoré sa nasadzujú prenosné postrekovače. V stavbách sú na ne napojené postrekovacie zariadenia.
Polostabilná závlaha postrekom má stabilnú čerpaciu stanicu a podzemný rozvod, postrekovacie súpravy sú prenosné.
Spodná závlaha. Je fyziologicky výhodná a neprekáža obrábaniu pôdy. V rýchliarňach zeleniny sa používa drenážna závlaha. Skladá sa z nádrže, rozvodného potrubia s armatúrou a drenážneho potrubia.
Povrchová závlaha. Je výhodná pre malé nadobúdacie a prevádzkové náklady. Možno ju použiť pri pestovaní niektorej zeleniny, napr. uhoriek, rajčiakov a papriky. Voda sa privádza na pozemok kanálmi a ďalej sa rozvádza po pozemku zavlažovacím systémom podlá typu povrchovej závlahy, napr. brázdami a nechá sa voľne vsakovať do pôdy. Pri brázdovom podmoku sa voda rozvádza po pozemku zavlažovačkami. Pri zavlažovaní zátopou sa pozemok zaplaví vodou v súvislej vrstve 150 mm. Voda sa nechá vsiaknuť. Tento spôsob zavlažovania má mnoho nevýhod, preto sa málo používa.
Kontrolné otázky:
1. Ktoré rastliny oborávame, akým náradím a prečo? 2. Uveďte za akých okolností sa plečkuje a čo týmto zásahom dosiahneme? 3. Kedy a prečo okopávame?
4. Kde a prečo plejeme? 5. Ktoré porasty jednotíme? Prečo jednotíme? 6. Z ktorých zdrojov berieme najvhodnejšiu vodu na zavlažovanie? 7. Vysvetlite rozdiel medzi vlahovou potrebou a závlahovým množstvom. 8. Ktoré spôsoby zavlažovania možno použiť v záhradníckej výrobe? 9. Vysvetlite rozdiel medzi mobilnou a stabilnou závlahou. 10. Posúďte vhodnosť povrchovej závlahy.
Kontrola kvality práce. Pri plečkovaní nesmia byť podrezané alebo vytrhané kultúrne rastliny. Vyžadujeme rovnomerné prekyprenie pôdy. Pôda sa nesmie premiestňovať. Buriny majú byť dokonale podrezané. Pri správne vykonanej oborávke je pôda navŕšená až k rastlinám, nie je v brázdach utlačená a podbrázdie zostáva kypré. Ďalej sa sleduje hĺbka, šírka rozhrnutej zeminy, účinnosť v prekyprení a odstraňovaní burín.
ŠPECIÁLNE SPÔSOBY OŠETROVANIA RASTLÍN ZA VEGETÁCIE
Zaštipovanie.
Zaštipovaním sa odstraňujú vrcholky bylinných výhonkov. Rastlina sa po tomto zákroku rozkonári, je kompaktná a nízkaZaštipovanie sa používa v kvetinárstve pri rozličných rastlinách, napr. pri drobnokvetých chryzantémach, pelargóniách, klinčekoch, azalkách, fuchsiách. Z rastlín okrasných listom sa zaštipuje rod Hedera, Philodendron, Raphidophora, Peperomia. Z kobercoviek sa zaštipuje Iresine, Alternathera, Santolisca. V škôlkárstve sa zaštipujú bylinné výhonky odrezkovancov pri pestovaní ovocných i okrasných krov a bočný posilujúci obrast pri pestovaní kmienikov ovocných stromov.
Do kvetinárskej výroby sa v poslednom období zavádza
chemické zaštipovanie. Ide o likvidáciu vegetačných vrcholkov v určitej rastovej fáze chemickým spôsobom. Podmienkou je, aby spodné listy zostali nepoškodené. Nízky vzrast rastlín a skoré nasadenie kvetov môžeme dosiahnuť použitím regulátorov rastu (inhibítorov, ako je Retacel alebo Cycocel). Tieto látky sa používajú pri pestovaní azaliek, ibiškov, chryzantém, vianočných hviezd a ďalších rastlín.
Vyštipovanie. Je to odstránenie celého bočného obrastu alebo bočných prútikov. Tento úkon pgužiVame v kvetinárstve, ak chceme dosiahnuť jednoduchý výhonok zakončený jedným veľkým a dobre vyfarbeným kvetom alebo súkvetím (veľkokveté a dekoratívne chryzantémy, klinčeky^ ruže). V zeleninárstve odstraňujeme bočné výhonky pri rajčiakochj nerodiace výhonky pri skleníkových uhorkách (rodiace výhonky zaštipujeme za 2.—3. plodom). Obdobou vyštipovania je vyrezávanie posilujúceho obrastu na kmieniku ovocných stromov a okrasných drevín. Odstraňujeme zdrevnatené výhonky, preto ich odrezávame nožom v konárovom krúžku. Bylinné výhonky a bočné púčiky odstraňujeme rukou.
Nastielanie. Nastielame na povrch pôdy 20—30 mm vrstvou organického materiálu. Môže sa použiť drobný zotletý maštaľný hnoj, lístie, tráva, rašelina... Nástielka zabraňuje zhytočnémn odparovaniu vody, netvorí sa pod ňou pôdny prísušok, nerastie burina. Pri ovocných drevinách je nevýhodou, že dlhodobá nástielka podporuje tvorbu vlasových koreňov pri povrchu pôdy. Ovocný strom má mať vlasové korienky v hlbších vrstvách pôdy, kde je viac vlahy. Nástielku nechávame len 3—4 mesiace, neskôr ju odstraňujeme. Podobné účinky ako nastielanie má položenie polyetylénovej fólie na povrchu pôdy. Pod fóliou sa drží viac vlahy, pôda sa lepšie prehrieva a nerastie burina.
Kontrolné otázky a úlohy: 1. Čo je zaštipovanie a aké má účinky? 2. Ktoré rastliny zaštipujeme? 3. Opíšte chemické zaštipovanie. 4. Vysvetlite a zdôvodnite vyštipovanie. 5. Ktoré časti rastlín vyštipujeme? 6. Čím a ako nastielame povrch pôdy? 7. Vysvetlite účinky nastielania. 8. Pri ktorých rastlinách s úspechom pokrývame povrch pôdy fóliou?
Záver kapitoly o ošetrovaní rastlín za vegetácie. Bez pravidelnej starostlivosti by sa rastliny na stanovišti nevyvíjali tak, ako to očakávame. Je potrebné pravidelne sa starať o optimálny stav pôdy, jej vlhkosť, zásobenie živinami, nakyprenie, správne fyzikálne a chemické vlastnosti. Priebežne likvidujeme burinu, aby pozemky boli počas celého vegetačného obdobia čisté. Aj rastliny samotné upravujeme špeciálnymi úkonmi tak, aby sa vyvíjali podľa našich predstáv. Všetky úkony vykonávame správnym spôsobom a v agrotechnických termínoch. Len tak dosiahneme veľmi dobré pestovateľské výsledky. Ochrana rastlín je nedeliteľnou súčasťou nových technologických postupov v rastlinnej výrobe. Jej úlohou je udržiavať čo najnižšie straty na pestovaných plodinách spôsobené chorobami, škodcami a burinou. Podľa úradných štatistík v celosvetovom meradle škody spôsobené na poliach škodlivými činiteľmi sa každoročne odhadujú asi na 35 % z možnej úrody plodín, pričom asi 14 % svetovej úrody zničia živočíšni škodcovia, 12 % choroboplodné mikroorganizmy a 9 % konkurencia burín. V našich podmienkach sa tieto straty pohybujú v priemere 10—20 % z celkovej produkcie rastlinnej výroby. V ochrane rastlín môžeme nájsť ukryté rezervy dosiahnutia sebestačnosti vo výrobe potravín.

VÝZNAM A ÚLOHY OCHRANY RASTLÍN
Hospodárskym významom ochrany rastlín je plniť niekoľko dôležitých funkcií: a) znižovať straty na úrodách poľnohospodárskych plodín obmedzením, prípadne likvidovaním škodlivých činiteľov; zlepšovať kvalitu rastlinných výrobkov. Kvalita rozhoduje o hodnote úrody; napr. jadrové ovocie napadnuté chrastavitosťou je menej hodnotné a počas uskladňovania sa ešte viac znehodnocuje; šetriť ľudskou prácou - Zavádzaním herbicídov do porastov zeleniny a iných záhradných rastlín sa obmedzuje alebo odstraňuje ručné pletie, významne sa znižuje potrebný počet okopávok a iných kultivačných zásahov. Umožniť lepšie využitie prostriedkov pri kultivačných a zberových prácach. V odburinených porastoch sa dosahujú až o 30 % vyššie výkony kultivačných a zberových strojov. Zhodnotiť základné výrobné náklady. Náklady vynaložené na .hnojivá,,,asivá a pod. sa môžu ľahko znehodnotiť rozšírením chorôb alebo škodcov, a to.počas, vegetácie i v priebehu uskladňovania. Ochranu rastlín nie je možné posudzovať len z momentálnych ekonomických hľadísk, ale tiež z hľadiska ochrany životného prostredia.
Stav a perspektívy ochrany rastlín. Dnešná ochrana rastlín je zameraná predovšetkým na používanie chemických prípravkov, ktoré vykazujú rýchly účinok a sú pomerne lacné. Avšak v dôsledku stáleho používania pesticídov sa stávajú pôvodcovia chorôb a poškodenia rezistentnými proti týmto prípravkom, ničia sa tým tiež prirodzení nepriatelia a konkurenti škodlivých činiteľov a v životnom prostredí sa hromadia pesticídy.
Ostatné metódy ochrany rastlín v oblasti biologickej ochrany rastlín zatiaľ nemôžu nahradiť chemickú ochranu rastlín. Preto sa chemická ochrana musí účelne spojiť (integrovať) s ostatnými metódami, to znamená, že sa musí využiť
komplex opatrení, ktorými sa obmedzuje výskyt škodlivých činiteľov na hospodársky neškodnú mieru.
Integrovaná ochrana rastlín je postup používajúci všetky ekonomicky, ekologicky a toxikologický prijateľné spôsoby udržiavania škodlivého činiteľa pod mierou hospodárskej škodlivosti s prednostne zámerným využitím agrotechnických opatrení.
Vplyv prostredia na ochorenie rastlín. Zdravý a normálny rast a vývin rastlín závisí od vonkajšieho prostredia, v ktorom rastlina rastie. Tieto činitele ovplyvňujú životné procesy (rast a vývin) rastlinného organizmu. Odchýlenia podmienok prostredia od optima môže spôsobiť vážne poruchy v živote rastlín alebo dokonca aj ich uhynutie, a to preto, že vytvára predpoklady pre vznik choroby a ovplyvňuje jej intenzitu. Napr. na rastlinách sa nepriaznivo prejavuje nedostatok svetla (menšia asimilácia, plody neskôr dozrievajú) a tepla (pri nízkych teplotách vyzimovanie rastlín), vietor zoslabuje rastliny, láme konáre stromov, strháva listy, narušuje opeľovanie a prenáša výtrusy húb, nedostatok živín spôsobuje poruchy rastu, znižujú sa úrody, priemyselné škodliviny znižujú asimiláciu, listy žitnú a odumierajú, zoslabené rastliny najčastejšie napádajú škodcovia; napr. vo vlhkých rokoch sú slimáky najrozšírenejšie a tiež najškodlivejšie, za suchého a teplého počasia sa intenzívne rozmnožujú vošky.
Kontrolné otázky a úlohy: Aký význam má ochrana rastlín pre rastlinnú výrobu? 2. Zistite vo vašej obci, aké opatrenia na ochranu rastlín (okrem chemických) používajú ľudia vo svojich záhradkách? 3. Prečo sa musí hľadať výhodnejší spôsob ochrany rastlín, než je chemická ochrana? 4. Ktoré činitele pôsobia na ochranu rastlín? Uveďte príklady získané v odbornom výcviku na zlepšenie kvality záhradníckych výrobkov vplyvom ochranných zásahov. Pri ktorých ochranných opatreniach ušetril váš cvičný majetok náklady na ľudskú prácu a v akej výške?
SPÔSOBY OCHRANY RASTLÍN
Spôsoby ochrany rastlín sú všetky opatrenia, ktorými sa má zabrániť výskytu chorôb a škodcov na pestovaných rastlinách. Poznáme spôsoby:
Nepriame —preventívne, ktorými sa predchádza výskytu škodlivých činiteľov. K týmto opatreniam zaraďujeme: Výber vhodného prostredia pre rastliny alebo jeho úpravu tak, aby čo najlepšie vyhovovalo požiadavkám pestovania rastlín. Všetky agrotechnické zásahy, ktoré podporujú zdravý rast a vývin rastlín. Všetky hygienické opatrenia,jktoré zabezpečujú čistotu prostredia opadané listy zo stromov, choré rastliny možnosti rozširovania chorôb. Zabezpečenie zdravého rozmnožovacieho materiálu a pestovanie odolných kultivarov.
Priame — pri ktorých sa škodlivé činitele ničia priamo na rastlinách (v poraste alebo v sklade). Počítame k nim aj fyzikálne, chemické a biologické spôsoby, i keď sa tieto spôsoby môžu využívať na preventívnu ochranu.
Agrotechnické opatrenia v ochrane rastlín. Pod pojmom agrotechnické opatrenia rozumieme súhrn všetkých pestovateľských opatrení, ktoré majú vytvárať vhodné podmienky pre úspešný rast a vývin rastlín. Patria k nim:
Osevný postup. Opakovaným pestovaním rovnakej plodiny na tom istom pozemku sa pôda zamorí parazitmi špecifickými pre túto plodinu. Ako príklad môžeme uviesť nádorovitosť hlúbovín, zamorenie pôdy háďatkami a i. Správny osevný postup podporuje rozvoj určitej mikroflóry, ktorá pôsobí antibiotický (napr. potláča zárodky fuzariózy).
Výber kultivarov. Z rajónovaných kultivarov vyberáme také, ktorým najlepšie vyhovujú podmienky v oblasti, kde ich chceme pestovať.
Osivo a sadivo. Osivo a sadivo vyberáme z porastov, ktoré sa počas vegetácie vyznačovali dobrým zdravotným stavom, rastom a vývinom a ktoré úspešne prešli uznávacím pokračovaním. Semená musia byť dobre vyvinuté, zdravé a klíčivé. Vrúble, očká, odrezky a ostatné časti rastlín používame len z vybraných (selektovaných) a zdravých jedincov.
Ošetrovanie rastlín. Kultivačné práce majú vplyv na život škodcov a ich rozmnožovanie. Veľký význam má zavlažovanie, najmä v skleníkoch a pareniskách, pretože sucho podporuje rozvoj roztočov a vošiek. Ošetrovaním sa odstraňujú buriny z porastov. Niektoré buriny sú hostiteľmi chorôb a škodcov (napr. kapsička pastierska je hostiteľom peronospóry kapustovej a pod.)
Zber. Skorý zber je často rozhodujúci najmä pre kvalitu plodín. Neskoro zobrané semená alebo plody ovocných drevín i zeleniny viac napádajú choroby i škodcovia, alebo sú výpestky prerastené a na konzum už nevhodné (vybiehanie do kvetu pri zeleri, mrkve, kalerábe, šaláte, špenáte, karfioli a i.).
Šľachtiteľské opatrenia. Jedným zo šľachtiteľských cieľov je zvýšenie rezistencie rastlín proti škodlivým činiteľom. Sústavným a cieľavedomým šľachtením niektorých plodín sme získali kultivary, ktoré choroby a škodcovia nenapádajú, alebo ich napádajú len veľmi málo.
Okrem odolnosti proti hubovým chorobám sa venuje veľká pozornosť odolnosti proti virózam a nezabúda sa ani na bakteriózy.
Karanténa v ochrane rastlín. Pojmom karanténa v ochrane rastlín označujeme všetky opatrenia, ktorými sa zabraňuje prenosu nebezpečných chorôb a škodcov na nové nezamorené územie.
Karanténu delíme na
vonkajšiu (v medzinárodnom styku), ktorá zabraňuje zavlečenie škodlivých činiteľov na územie nášho štátu pri dovoze alebo prenose rastlinného materiálu, a na vnútornú (vnútroštátnu), ktorej opatrenia zabraňujú rozširovanie niektorých chorôb a škodcov zo zamorených obcí alebo oblastí v ČSFR na nezamorené územia. Zabezpečenie karantény rastlín zabezpečuje ÚKSÚP a ustanovuje sa zákonom č. 61/64 Zb. o rozvoji rastlinnej výroby, vykonávacími nariadeniami č. 62 a 63/1984 Zb. a príslušnou ČSN a vyhláškou FMZVž. V týchto vyhláškach sa uvádzajú zoznamy karanténnych škodlivých činiteľov vonkajšej a vnútornej karantény. Každý občan štátu je povinný hlásiť výskyt alebo podozrenie z výskytu karanténneho škodlivéhočiniteľa. Hlásenie sa podáva na MNV, ktorý bezprostredne informuje ONV, OZS a príslušného inšpektora karantény a ochrany rastlín ÚKSÚP.
Fyzikálne metódy ochrany rastlín.
Fyzikálne spôsoby ochrany sú také, pri ktorých sa na ničenie škodcov využívajú fyzikálne deje. Pritom sa škodcovia ničia buď priamo, alebo sa zhoršujú podmienky pre ich vývin a menia sa ich životné podmienky. Na tento účel sa využívajú mechanické zásahy, teplotné zmeny, elektrický prúd, infračervené žiarenie, rentgenové žiarenie, zvukové poplašné zariadenie proti vtáctvu, ultrazvuk a laser.
Mechanické zásahy sú také, pri ktorých priamo odstraňujeme choré rastliny, napr. zhrabávame a pálime lístie v ovocných sadoch, čím sa zamedzuje výskytu niektorých chorôb (chrastavitosť jablone a hrušky, škvrnitosť kôstkoví n), ďalej odstraňujeme mumifikované plody napadnuté moniliózou, odrezávame suché konáre, odstrihujeme letorasty napadnuté múčnatkou a pod. Ďalej odchytávame škodcov — napr. zbierame hmyz, do pascí chytáme myši a hraboše, odrezávame hniezda húseníc (mníška zlatorítka, spriadač americký). Upevňujeme lepiace pásy na kmene stromov proti piadivkám, chytáme nočný hmyz na svetelné a čuchové návnady. Z používaných mechanických spôsobov likvidácie chorôb sú dôležité negatívne výbery, ktorými sa z porastov odstraňujú napadnuté rastliny (najmä virózne), aby sa zabránilo rozširovaniu nákazy.
Využívanie tepla. Teplo sa využíva najmä na dezinfekciu pôdy, rastlinných výpestkov, sadiva, uskladňovacích priestorov, parenísk a skleníkov. Pri tomto spôsobe ide vždy o využívanie vyšších teplôt. Proti jarným mrazom sa zadažďuje, zadymováva a priamo sa vyhrievajú ovocné sady, pričom sa teplo rozháňa silnými ventilátormi.
Elektrický prúd. Na dezinfekciu pôdy používame elektrický prúd, ktorý sa zavádza do pôdy kovovými elektródami. Za 10—15 minút sa pôda zahreje až na teplotu 80 °C.
Žiarenie a laser. Vysokofrekvenčné rentgenové žiarenie a gama žiarenie sa využíva na dezinfekciu skladov. Ultrafialové žiarenie sa využíva na ničenie skladištných škodcov. Laser sa používa na biostimuláciu osiva a na ničenie niektorých chorôb v porastoch.
Kontrolné otázky a úlohy: Ktorými opatreniami sa zabezpečuje dobrý zdravotný stav rastlín? Aký význam má produkcia zdravého osiva a sadiva ako zdravotného opatrenia? 3. Ako pôsobia karanténne opatrenia na ochranu proti chorobám a škodcom? Vyhľadajte príklady na nepriame a priame spôsoby ochrany rastlín. Prečo sa robia v porastoch negatívne výbery? Zopakujte si stať o zabezpečovaní zdravotného stavu a vysvetlite význam negatívnych výberov z hľadiska prenosu chorôb.
Chemické spôsoby ochrany rastlín
Používanie chemických prípravkov je v súčasnom období najrozšírenejším a najúčinnejším spôsobom ochrany rastlín. Predpokladá sa, že keby sa prestali pesticídy používať, znamenalo by to straty asi 50 % a zvýšenie cien potravín na štvornásobok až päťnásobok. Výhodou chemických opatrení v ochrane rastlín je to, že v krátkom čase môžeme modernými strojmi ošetriť veľké plochy, čo umožňuje vykonať potrebné zákroky včas. Prednosťou chemických metód je tiež to, že sú väčšinou jednoduché a pomerne lacné. Prax však potvrdzuje, že chemický spôsob ochrany je úsporný len vtedy, keď sa vhodne dopĺňa s ostatnými spôsobmi ochrany.
Požiadavky na pesticídy.
Základná požadovaná vlastnosť pesticídov je dobrá účinnosť, od ktorej závisia aplikačné dávky a ekonomika použitia. Ďalšou žiadúcou vlastnosťou je rýchlosť účinku, väčšinou sa vyžaduje rýchly počiatočný účinok a dlhá reziduálna (zvyšková) účinnosť, ktorá však nie je vždy podmienkou. Dôležitým meradlom pri posudzovaní pesticídov je bezpečnosť pre ľudí, úžitkové zvieratá, užitočný hmyz, najmä včely a pre niektoré ďalšie živočíchy a ošetrované rastliny. Pesticídy sú veľmi nebezpečné látky. Len málo z nich je takých, ktoré účinkujú špecificky len na jedného patogéna. Sú to skôr zlúčeniny so širokým rozsahom použitia, ktoré majú vplyv aj na užitočné živočíchy i na človeka. Nadmerným použítím pesticídov sa narušuje biologická rovnováha v prírode, napr. ničenie prirodzených nepriateľov a konkurentov škodcov.
Rozdelenie chemických prípravkov na ochranu rastlín. Pesticídne prípravky rozdeľujeme podľa rozličných hľadísk. Pre praktickú potrebu je dôležitá forma použitia, spôsob pôsobenia účinnej látky v súvislosti s chemickým zložením — pôsobenie proti najrozličnejším škodlivým činiteľom. Podľa spôsobu použitia sa pesticídne látky rozdeľujú na: tuhé — práškové, granulované prípravky, návnady, kvapalné — pravé roztoky, suspenzie, emulzie, koloidné rozto-
ky,
plynné — plyny, výpary prchavých látok, aerosóly — hmly, dym, studený aerosól.
Podľa škodlivých činiteľov a biologickej účinnosti rozdeľujeme chemické prípravky, ktoré sa používajú v ochrane rastlín, označované ako pesticídy alebo tiež liečivá rastlín, do troch veľkých skupín:

  • zoocídy — prípravky proti živočíšnym škodcom;
  • insekticídy — prípravky určené na ničenie škodlivého hmyzu,
  • akaricídy — prípravky na ničenie roztočov,
  • nematocídy — prípravky proti háďatkám,
  • moluskocídy — prípravky na ničenie mekýšov,
  • rodenticídy — prípravky na ničenie hlodavcov.
  • fungicídy — prípravky proti choroboplodným hubám.
  • herbicídy — prípravky proti burinám.

Insekticídy. Sú to chemické prípravky určené na ničenie škodlivého hmyzu. Podľa toho, na ktoré vývinové štádiá hmyzu účinkujú, rozdeľujeme ich na:
prípravky na ničenie vajíčok, prípravky na ničenie lariev,ípravky na ničenie dospelého hmyzu. Z chemického hľadiska ich delíme na zlúčeniny anorganického a organického pôvodu.
Anorganické insekticídy. Používanie anorganických insekticídov sa obmedzuje. Dnes sa ešte používa síra a jej zlúčeniny proti roztočom a červcom, aj keď síra pôsobí najmä fungicídne. Organické insekticídy. Organické insekticídy sú organofosforové, organochlórové a karbamátové zlúčeniny. Ďalej do tejto skupiny patria insekticídy rastlinného pôvodu, napr. nikotín, pyretrum, retenon a i. Namiesto týchto sa zavádzajú syntetické látky veľmi podobného zloženia, napr. pyretroidy. Chlórované uhľovodíky, i keď majú veľký insekticídny účinok, sa prestali u nás aj inde vo svete používať, pretože majú dlhé reziduálne
účinky a prechádzali cez rastliny až do ľudského organizmu.
Organické zlúčeniny fosforu (organofosfáty) pôsobia ako nervové jedy. Delíme ich na tri veľké skupiny: Organofosfáty s dotykovým a hĺbkovým účinkom, ktoré pôsobia proti cicavému a žravému hmyzu, sú pre včely jedovaté a pre teplokrvné živočíchy veľmi nebezpečné jedy. Do tejto skupiny patria účinné látky, ako paration, metylparation, fenyltrotion, bromfos a i. Organofosfáty so systémovým a hĺbkovým účinkom — rastlina ich vstrebáva a rozvádza systémom cievnych zväzkov (z toho majú tiež svoje pomenovanie). Rastlinné šťavy sa tak na určitý čas stávajú toxickými pre cicavý hmyz (vošky, strapky a pod.). Tieto látky sa po určitom čase v rastline menia na nejedovaté látky. Väčšina organofosfátov je pre človeka a domáce zvieratá prudko jedovatá. Pri práci s nimi je preto potrebné dodržiavať hygienické a bezpečnostné opatrenia podľa príslušných vyhlášok.
Medzi organofosfáty so systémovým účinkom patria látky fisalon, tiometon, fosfamidon, mevinfos a i. Organofosfáty s fumigačným účinkom pôsobia na hmyz predovšetkým ako dýchacie jedy, i keď môžu pôsobiť aj ako dotykové a žalúdočné jedy. Sú to väčšinou povrchné látky, ktoré majú už pri normálnej teplote rýchly počiatočný účinok. Tieto prípravky je výhodné používať v uzatvorených priestoroch — skleníkoch, obydliach i v objektoch živočíšnej výroby. Patrí sem dichlórvos a tetrachlórvinfos.
Insekticídy na báze karbamátov. Ich biologický účinok je podobný ako pri organofosfátoch. Pre teplokrvné živočíchy sú silnými jedmi. Patrí k nim: merkaptodimetur, kartap, metomyl a i.
Ďalšie účinné látky na báze syntetických zlúčenín sú súčiastkami prípravkov, ktoré sa používajú na určenie vajíčok a lariev hmyzu v období vegetačného pokoja na ovocných drevinách. Organické farbivá sa používajú na ničenie prezimujúcich škodcov (larvy puklice slivkovej, méry jabloňovej, rozličných druhov vošiek a i.). Majú tiež fungicídne účinky. U nás sa na tento účel vyrába DNOK — účinná látka prípravkov Nitrosan 50 a Arborol M. Do tejto skupiny patrí tiež dinokap.
Prípravky na ničenie ostatných skupín živočíšnych škodcov.
Akaricídy sú prípravky, ktoré ničia pavúkovitých škodcov rastlín (roztoče a ich vajíčka). Do tejto skupiny patrí väčšina organofosfátových insekticídov, všetky sírnaté fungicídy (Tedion 18 a i.).
Nematocídy sú chemické prípravky proti háďatkám. U nás sa používa Nematín, ktorý sa aplikuje do pôdy zálievkou.
Moluskocídy (limacidy) sú prípravky na ničenie slimákov a modráčikov. Prípravok Limacid je návnadou s 5 % obsahom metylaldehydu. Účinný je vtedy, keď nie je navlhčený.
Rodenticídy (muricídy) sú prípravky na ničenie hlodavcov (hraboš poľný, myš domáca, potkan, krysa).
Fungicídy. Sú to chemické prípravky, ktoré sa používajú na ničenie cudzopasných húb alebo na zamedzenie ich vývinu. Väčšinou sa používajú preventívne. Fungicídy účinkujú tak, že rozrušujú podhubie (mycélium) parazitických húb alebo zabraňujú vyklíčeniu ich výtrusov. Podľa účinnej látky sa fungicídy delia na:
anorganické — meďnaté, sírne, ortutnaté.
organické — dikarbamidany, tiuramdisulfidy, zlúčeniny odvodené od talamidu, zlúčeniny dinitrofenolu, ostatné syntetické organické látky.
systémové,
antibiotika.
Anorganické fungicídy. Sú to pomerne zložité anorganické zlúčeniny ťažkých kovov (ortuti, medi, cínu a i.), zlúčeniny síry, prípadne elementárna síra.
Meďnaté fungicídy sa najčastejšie vyrábajú na báze oxychloridu meďnatého (Kuprikol — 50, Coprantol a i.). Meďnaté fungicídy sú Účinné takmer proti všetkým hubám okrem múčnatky. Ich nepriaznivou vlastnosťou je toxicita pre niektoré kultivary jabloní, hrušiek, egrešov a prakticky pre všetky kultivary broskýň. Fytotoxicitu meďnatých prípravkov zvyšuje chladné a vlhké počasie.
Sírnaté fungicídy sú buď zlúčeniny síry, alebo je to elementárna síra. Pôsobia na skupinu múčnatiek, ale používajú sa aj proti iným hubovým chorobám (kučeravosť broskyňových listov). Niektoré druhy a kultivary plodín sú citlivé na sírne prípravky. Pre ľudí a zvieratá sú tieto prípravky neškodné. Aby sme dosiahli dobrý účinok sírnatých prípravkov, musíme rastliny ošetrovať pri teplote minimálne 14 °C, pretože pri nižšej teplote sa účinok síry na huby stráca, pri vysokých teplotách (nad 25 až 26 °C) pôsobí síra na rastliny toxicky.
Fungicídy na báze ortutnatých zlúčenín a ostatných ťažkých kovov sa používajú len na morenie osiva, dezinfekciu pôdy a impregnáciu dreva. Sú to prípravky veľmi jedovaté pre ľudí i teplokrvné živočíchy.
Organické fungicídy. Sú to veľmi rozmanité organické zlúčeniny, ktoré sú zložené z viac účinných látok. Možno ich vzájomne miešať s insekticídmi. Tieto fungicídy majú tú výhodu, že sú málo jedovaté, teda relatívne bezpečné pre človeka, hospodárske zvieratá, včely i ryby. Do tejto skupiny patria: ditiokarbamáty s účinnými látkami ako zineb, maneb, mankozeb, tiuramdisulfidy s účinnými látkami tiram a metiram, ďalej sú to kaptan a jemu príbuzné zlúčeniny s účinnými látkami kaptan, folpet a zlúčeniny dinitrofenolu s účinnými látkami dinokap a quintozen. Nakoniec sú to ostatné organické fungicídy s účinnými látkami dichloran a ditianon.
Systémové fungicídy. Pod označením „systémový fungicíd" rozumieme organickú zlúčeninu, ktorá sa v rastline premiestňuje a pôsobí vo vnútri rastlinných pletív. Tým priamo alebo nepriamo chráni rastlinu pred patogénmi. Väčšina týchto prípravkov nielen chráni rastlinu pred infekciou, ale pôsobí tiež chemoterapeuticky, takže lieči rastlinu. Tieto látky sú účinné len vtedy, ak ich môže rastlina prijať a premiestňovať tak, aby sa dostali do celého rastlinného organizmu. Do tejto skupiny zaraďujeme dnes predovšetkým deriváty benzimidazolu (benomyl, tiabendazol a i.).
Herbicídy. Sú to chemické prípravky na ničenie nežiadúcej vegetácie. Podlá účinku sa herbicídy delia na:
Selektívne (výberové), ktoré pri vhodnom použití ničia burinu a nepoškodzujú kultúrne rastliny.
Neselektívne (totálne) ničia všetky rastliny. Podľa chemického zloženia sa delia na anorganické a organické.
Anorganické herbicídy sú neselektívne herbicídy určené na odburiňovanie poľnohospodárskej pôdy, ihrísk a iných plôch. Z tejto skupiny sa ešte dnes používa chlorečnan sodný (Travex).
Organické herbicídy. V posledných rokoch sa počet organických látok používaných ako herbicídy veľmi rozšíril a tento rozvoj stále pokračuje. Ich výhodou je, že sú málo jedovaté a teda relatívne bezpečné pre človeka, hospodárske zvieratá, včely a ryby. Organické herbicídy delíme na tieto hlavné skupiny:
deriváty fenolov a herbicídnych olejov, napr. Dinoseb — acetát, deriváty fenoxymastných kyselín, napr. prípravky na báze McPA (kyselina 2 — metyl — 4 — chlórfenoxyoctová), deriváty triazínu, napr. zimazín, atrazín, propazín, prometrín a ďalšie, deriváty močoviny, napr. fluormeturon, bromuron a i., karbamáty a tiokarbamáty, napr. chlorprofam, barbom, fenmedifan a i. chlorované mastné kyseliny, napr. chlóralhydrát, dalapon a metachlórfenprof, deriváty kyseliny benzoovej, napr. Dikamba, substituované benzonitrily a amidy, napr. dichlórbenzil a alachlór, deriváty diazínov, lenacil, kvartérne amóniové soli, napr. paraguat, ostatné organické herbicídy, napr. nitrofem.
Uskladňovanie pesticídov. Pesticídy sa majú uskladňovať tak, aby sa počas uskladňovania neznížila ich biologická účinnosť pod predpísanú hodnotu. Na uskladňovanie prípravkov sa musí zabezpečiť osobitný uzavierateľný a vetrateľný priestor (skladisko), za ktoré zodpovedá určená osoba (skladník). Tento priestor sa nesmie používať na iné účely. Jednotlivé prípravky sa majú uskladňovať prehľadne a oddelene. Prípravky v drobnom balení sa musia uložiť v regáloch alebo na policiach, väčšie sa majú uložiť na zemi. Osobitnú pozornosť treba venovať oddelenému uskladňovaniu herbicídov od ostatných pesticídov. Prípravky balené v papierových vreciach sa musia uložiť na drevenej podložke izolovanej od podlahy. Ukladajú sa vo vrstvách, ktoré nie sú vyššie než 2 m.
Keď sa pri doprave do skladu alebo pri uskladňovaní pôvodný obal poškodí, hneď sa nahradí vhodným obalom, ktorý sa zreteľne a trvalé označí. Je zakázané uskladňovať prípravky v neoznačených, zle a nedostatočne označených alebo poškodených obaloch.
Poprachové a práškové prípravky je potrebné uskladňovať tak, aby nenavlhli. Tekuté a pastovité prípravky sa musia dostatočne zabezpečiť pred zmrznutím. Herbicídy, najmä na báze rastových látok, sa majú uskladňovať tak, aby sa vylúčil ich styk s inými prípravkami (rozprášením alebo postriekaním). V sklade musia byť k dispozícii asanačné prostriedky, prostriedky prvej pomoci a ochranné pomôcky. Podrobnosti o uskladňovaní prípravkov uvádza ČSN 46 5891.
Hygiena a bezpečnosť pri práci s pesticídmi. Pri nesprávnom zachádzaní s chemickými prípravkami na ochranu rastlín zvyšuje sa nebezpečenstvo ohrozenia zdravia ľudí, prípadne zvierat. Tomuto ohrozeniu možno predchádzať dodržiavaním termínov použitia, ochranných lehôt, používaním len povolených prípravkov, dodržiavaním správnej koncentrácie a ostatných zásad správneho použitia.
Zásady bezpečnej práce s chemickými prípravkami na ochranu rastlín možno zhrnúť do týchto pravidiel:
Pokyny pre bezpečnú prácu sú vždy uvedené na etikete pri-' pravku a každý je povinný pred začatím práce sa s nimi oboznámiť. Pracovať s chemickými prípravkami môžu len osoby telesne a duševne spôsobilé, ktoré sú podrobne poučené o povahe, účinkoch a spôsoboch použitia prípravkov.ípravky sa majú používať len v predpísaných dávkach a koncentráciách a majú sa pripravovať len v takom množstve, ktoré sa spotrebuje za jeden deň. Zvyšky pesticídov sa majú asanovať alebo zničiť. Jedovaté prípravky sa majú používať len vtedy, keď nemáme rovnaký alebo lepší nejedovatý prípravok. Medzi posledným použitím chemického prípravku na ochranu rastlín a zberom (prípadne spásaním) ošetreného porastu sa musí dodržať predpísaná ochranná lehota. Zvyšky postrekových tekutín a prípravkov sa nesmú vylievať v blízkosti vodných tokov, nádrží a studní.čas práce s chemickými prípravkami nie je dovolené jesť, piť ani fajčiť.
Osobné ochranné prostriedky sa majú odmoriť rovnako ako stroje, a to 3% roztokom sódy, umyť, osušiť a uložiť. Veľmi nebezpečné jedy sa nesmia vydávať osobám mladším než 18 rokov a ostatné jedy osobám mladším než 15 rokov.
Dodržiavanie dávok. Prípravky je potrebné riediť len v predpísaných koncentráciách a v množstve, ktoré sa spotrebuje ešte v ten istý deň. Je nesprávna domnienka, že vyššie koncentrácie sú účinnejšie. Môžu totiž ohroziť človeka a poškodiť ošetrenú plodinu. Okrem toho zvyšujú náklady na použitie. Koncentráty sa nesmia riediť v uzatvorených miestnostiach. Na tento účel sú najvhodnejšie voľné priestranstvá a priestranstvá len zastrešené. Nádoby na riedenie sa musia používať len na tento účel. Počas riedenia a po ňom je potrebné zamedziť k nim voľný prístup. Platí to tiež pre náradie použité pri postreku a pre prázdne obaly.
Ochranná lehota pri používaní pesticídov. Ochranná lehota je obdobie medzi posledným ošetrením porastu pesticídmi a termínom, keď už môžeme zberať a konzumovať úrodu bez nebezpečenstva vzniku otráv. Počas tohto obdobia nastáva rozklad pesticídov. Dodržiavaním tejto lehoty sa sleduje, aby v ošetrených produktoch zostalo len minimálne množstvo pesticídov alebo ich splodín. Súčasná integrovaná ochrana rastlín dovoľuje len minimálne zhoršenie životného prostredia zásahmi ochrany rasltín.
Špeciálne prípravky na ochranu rastlín. Do tejto skupiny sú zaradené prípravky používané v ochrane rastlín, ktoré sa nemôžu zaradiť do žiadnej z predchádzajúcich skupín. Sú to:
Lepy, používané na ošetrovanie ovocných stromov, ktoré sa pravidelne neošetrujú chemickými prípravkami; u nás proti húseniciam sa používa lep Cirine.
Štepárske vosky sa používajú na natieranie rán pri reze drevín, napr. ovocných stromov.
Odpudidlá (repelenty) sa používajú proti ohryzávaniu listnatých a ihličnatých drevín zverou v období vegetačného pokoja. Z našich repelentov sú známe Karnofer, Orkus, Morsuvin.
Prípravky na odstraňovanie nedostatku mikroelementov. Nedostatok mikroelementov môže vyvolať vážne poruchy vo výžive rastlín
napr. pri nedostatku bóru môže vzniknúť srdiečková hniloba repy liečime ju prihnojovaním bóraxom.
Regulátory rastu (morforegulátory) pozitívne alebo negatívne ovplyvňujú rast rastlín. V praxi sa uplatňuje chlórcholín chlorid (CCC), ktorý brzdí rast (napr. skracuje stonky).
Látky ovplyvňujúce chovanie hmyzu. K nim patria látky odpudzujúce hmyz od rastlín, látky spomaľujúce príjem potravy, látky brzdiace príjem potravy, párenie, kladenie vajíčok a pod. Osobitnú skupinu tvoria tzv. feromony — prchavé látky, ktoré ovplyvňujú chovanie jedinca toho istého druhu.
Iné látky pôsobiace na fyziológiu hmyzu. Sú to látky, ktoré pôsobia na fyziologické procesy a vývin hmyzu, ale hmyz priamo neničia.
Ostatné špeciálne prípravky.

Spôsoby aplikácie pesticídov.
Úspech chemickej ochrany proti chorobám a škodcom závisí vo veľkej miere od vhodnej aplikačnej formy. Pri voľbe aplikačnej formy rozhoduje tiež druh a vývinové štádium škodlivého činiteľa. Jednotlivé aplikačné formy majú svoje výhody a nevýhody. Preto veľmi záleží na konečnej úprave pesticídnej látky alebo prípravku, pretože ovplyvňuje jeho fyzikálne a chemické vlastnosti a biologickú účinnosť. Napr. poprašky sú výhodné preto, že sa ľahko aplikujú. Ich nevýhodou však je, že sa zle prichytávajú na orgánoch rastlín. Pri poprašku väčšinou nehrozí ošetrovanej plodine nebezpečenstvo fytotoxicity. Granulované prípravky majú tú výhodu, že sa môžu kombinovať s hnojivami (NPK + pesticídy proti pôdnym škodcom — pandravám, drôtovcom a pod.).
Podmienkou dobrej biologickej účinnosti je čo najrovnomernejšie rozptýlenie pesticídov na rastline a dosiahnutie ich maximálnej priľnavosti. Od toho závisí trvanie účinku prípravku.
Kontrolné otázky a úlohy: Od ktorých činiteľov závisí úspech chemickej ochrany? 2. V čom spočíva výhoda používania chemických prípravkov v ochrane rastlín?
3. Proti ktorým chorobám a škodcom sa používajú sírnaté prípravky? Aké prednosti majú systémové fungicídy pred ostatnými druhmi fungicídov?
Zistite na cvičnom majetku, koľko druhov pesticídov použili v danom roku na ochranu rastlín a aké percento z nich boli insekticídy, fungicídy, herbicídy a pod.
POŽIADAVKY NA MECHANIZAČNÉ PROSTRIEDKY POUŽÍVANÉ V OCHRANE RASTLÍN
Všetky mechanizačné prostriedky na ochranu rastlín sa majú dať správne nastaviť, aby sa dosiahlo rovnomerné dávkovanie postrekovej tekutiny alebo popraškového prípravku a aerosólu na každom m ošetrovanej plochy. Pri strojoch na morenie osív sa vyžaduje okrem dosiahnutia rovnomerného dávkovania moridiel alebo prípravkov na preparovanie osív na 1 t osiva (pri menších semenách a množstvo osív na 1 kg, prípadne na 1 g osiva) tiež rovnomerné rozdelenie použitých prípravkov po celom povrchu semena. Dôležité však je dbať na správnu činnosť strojov aj z dôvodov minimálneho ohrozenia životného prostredia.
BIOLOGICKÉ SPÔSOBY OCHRANY RASTLÍN
Biologické spôsoby ochrany rastlín využívajú živé organizmy prirodzených nepriateľov na ničenie škodcov, prípadne na obmedzenie ich rozmnožovania.
Moderná rastlinná výroba a niektoré problémy i obmedzené možnosti iných spôsobov ochrany rastlín, najmä používanie pesticídov, si vynucujú zavádzanie omnoho účinnejších spôsobov biologickej ochrany, ktoré sú založené na dokonalých poznatkoch ekologických pomerov v rozličných oblastiach a na rozličných stanovištiach.
Na biologickú ochranu sa môžu využiť vírusy, baktérie, huby, parazitické alebo dravé druhy hmyzu, z vyšších živočíchov hmyzožravé vtáctvo (i hydina), ryby i savce. Do biologických spôsobov sa tiež ráta využitie umele sterilizovaného hmyzu, využitie antibiotík i pestovania rastlín s nepriaznivými účinkami proti niektorým škodcom, napr. niektoré bôbovité rastliny, uhorky, cibuľa a i., vyprovokujú háďatká k liahnutiu, ale nie sú pre ne potravou, takže háďatká hynú. Pre potreby biologickej ochrany sú najcennejší cudzopasníci, ktorí usmrcujú hostiteľov vo veľmi skorých vývinových štádiách, napr. v štádiu vajíčka alebo mladej larvy. Škodca usmrtený v tomto vývinovom štádiu nestihne spôsobiť škody. V boji proti štítničke nebezpečnej sa využíva drobná osička chalcidka.
Stavovcov tiež možno použiť na zníženie stavu škodcov poľnohospodárskych plodín. Populáciu hmyzu redukujú najmä spevaví vtáci a jarabice. Úlohou biologickej ochrany rastlín aj do budúcnosti bude ochrana prirodzených nepriateľov škodlivých činiteľov rastlín a zlepšovanie podmienok pre existenciu a činnosť užitočných živočíchov, najmä predátorov.
INTEGROVANÁ OCHRANA RASTLÍN
Pod pojmom integrovaná ochrana rastlín rozumieme takú ochranu, ktorá integruje (zlučuje) ochranné opatrenia, ktorými sa obmedzuje výskyt škodlivých činiteľov na neškodnú mieru a podporuje rozvoj užitočnej biocenózy. Cieľom regulácie je ovládanie populácie škodlivých činiteľov na neškodnú mieru a ich udržiavanie pod kritickým číslom. Hlavnou zásadou integrovanej ochrany rastlín je zameranie sa na ekologické hľadisko, tzn., že všetky zásahy je potrebné voliť tak, aby pokiaľ možno nedochádzalo k porušovaniu biologickej rovnováhy poľnohospodárskych porastov, aby ochrana bola efektívna, bezpečná pre ľudí i pre životné prostredie.
ORGANIZÁCIA OCHRANY RASTLÍN. riadenie ochrany rastlín, služby v ochrane rastlín, kontrolne skúšobná činnosť, karanténa a signalizácia, distribúcia chemických prípravkov a strojov, veda a výskum.
Riadenie ochrany rastlín zabezpečujú národné ministerstvá poľnohospodárstva a výživy. Tie usmerňuje FMZVž. Ministerstvám pomáha pri navrhovaní najdôležitejších úloh a odporúčaní nových metód ochrany rastlín Komisia ochrany rastlín pri ČSAV (Česko-slovenská akadémia vied), ČAV (Česká akadémia vied) a SAV (Slovenská akadémia vied). Táto komisia pracuje ako metodické stredisko pri posudzovaní úrovne ochrany jednotlivých plodín a zabezpečuje vedecko-výskumnú činnosť podľa svojej špecializácie.
Priamu ochranu riadia krajské a okresné poľnohospodárske správy, agrochemické podniky podľa metodických pokynov OPS a hospodárske organizácie.
Krajská poľnohospodárska správa (KPS) plánuje a rozdeľuje prípravky na ochranu rastlín, metodicky riadi činnosť rastlinolekárov OPS, koordinuje činnosť organizácie poľnohospodárskych služieb a poľnohospodársku leteckú činnosť v kraji.
Okresná poľnohospodárska správa (OPS) vykonáva rastlinolekársku starostlivosť pre všetkých užívateľov pôdy v okrese a zodpovedá za celkovú úroveň a rozvoj ochrany rastlín v okrese. Plánuje a rozdeľuje prípravky na ochranu rastlín, metodicky riadi činnosť agrochemickej služby na ochranu rastlín a agrochemických podnikov i agronómov-špecialistov na ochranu rastlín jednotlivých poľnohospodárskych podnikov, koordinuje činnosť organizácií poľnohospodárskych služieb a poľnohospodársku leteckú činnosť v okrese.
Agrochemický podnik (ACHP) poskytuje členským poľnohospodárskym podnikom agrochemické služby, zabezpečuje systematický prieskum výskytu škodlivých činiteľov v porastoch a skladoch, na vrhuje potrebné ochranné opatrenia a kontroluje ich realizáciu, zisťuje podklady pre prognózu a signalizáciu výskytu škodlivých činiteľov dbá na vylúčenie nežiadúcich účinkov chemizácie, zabezpečuje úloh} na úseku vnútornej karantény, vypracúva podklady pre poskytovanie finančných prostriedkov v rámci štátnej ochranárskej sekcie. Činnosť agrochemických podnikov musí vychádzať z požiadaviek a potrieb pri zabezpečovaní komplexnej ochrany poľnohospodárskych plodín pred škodcami, chorobami a burinou.
Poľnohospodárske organizácie. Pracovník zodpovedný za vykonanie ochrany rastlín v poľnohospodárskych organizáciách (vo väčších poľnohospodárskych podnikoch agronóm — špecialista pre ochranu rastlín) zabezpečuje spracovanie plánov ochrany rastlín a potreby pesticídov, mechanizačných prostriedkov, pripravuje podklady na uzatváranie zmlúv na práce pri uskutočňovaní ochrany rastlín.
Karanténnu zložku ochrany rastlín riadi inšpektor karantény a ochrany rastlín, ktorý sleduje dodržiavanie predpisov vonkajšej a vnútornej karantény, ďalej zdravotné prehliadky dovážaného a vyvážaného materiálu, kontroluje zdravotný stav škôlok a všestranne kontroluje rastlinolekársku službu.
Veda a výskum plní v ochrane rastlín dôležité poslanie. V súčasnosti má ochrana rastlín národohospodársky dôležité úlohy a vedeckí či výskumní pracovníci sa intenzívne zaoberajú jednotlivými problémami v ochrane rastlín.
STAROSTLIVOSŤ O ŽIVOTNÉ PROSTREDIE Z HĽADISKA OCHRANY RASTLÍN
Rastúce používanie pesticídov veľmi ohrozuje životné prostredie. Niektoré pesticídy sú nebezpečné najmä preto, že ich biologické odbúravame nie je ľahké, sú nevýrazné, špecifické a ľahko sa akumulujú. K tomu pristupuje toxicita pesticídov a ich splodín. Pesticídy môžu v určitých prípadoch kontaminovať (znečisťovať) pôdu, vodné toky, zdroje vody a ovzdušie. Medzi preventívne opatrenia, ktoré majú zabrániť vzniku otráv pesticídmi, patrí tiež dodržiavanie predpísaných ochranných lehôt pre rozličné plodiny, najmä ovocie a zeleninu. Ochranná lehota je obdobie medzi posledným ošetrením porastu pesticídnymi prípravkami a termínom, keď už môžeme zberať a konzumovať úrodu bez nebezpečenstva vzniku otráv. Počas tohto obdobia dochádza k rozkladu pesticídov. Pre jednotlivé pesticídy je ochranná lehota 3—60 dní a závisí od stability účinnej látky a od druhu ošetrovanej plodiny. Dodržiavaním tejto lehoty sa sleduje, aby v ošetrených produktoch zostalo len minimálne množstvo pesticídov alebo ich splodín. Súčasná integrovaná ochrana rastlín dovoľuje len minimálne zhoršenie životného prostredia ochranárskymi zásahmi. Y podstate vplyv ochrany rastlín na životné prostredie je skôr pozitívny než negatívny.
OSOBNÉ OCHRANNÉ PRACOVNÉ PROSTRIEDKY POUŽÍVANÉ PRI CHEMICKEJ OCHRANE RASTLÍN PROTI ŠKODLIVÝM ČINITEĽOM
Ochranné odevy a pomôcky je potrebné podľa predpisu pri jednotlivých prípravkoch nielen nosiť, ale tiež sa starať o ich čistotu a neporušenosť. Gumové súčasti osobných ochranných pomôcok sa majú po práci odmoriť, umyť, usušiť a správne uložiť. Používané pomôcky treba denne kontrolovať a zlé vyradiť. Predrané a inak poškodené alebo zamorené (nevyčistené) rukavice, odevy a ostatné pomôcky sú príčinou otráv. Je to najmä pri látkach, ktoré prenikajú pokožkou (napr. organofosfáty) a pri dráždivých látkach. Pri čistení a uskladňovaní postriekaných okuliarov je potrebné postupovať opatrne.
Kontrolné otázky a úlohy: Aké požiadavky sa kladú na mechanizačné prostriedky používané v ochrane rastlín? Prečo sa doteraz pomerne málo využíva biologická ochrana rastlín? 3. Aké zásady bezpečnosti pri práci s chemickými prípravkami na ochranu rastlín treba dodržiavať, aby nedošlo k poškodeniu zdravia a k znehodnocovaniu životného? Aký význam má Komisia ochrany rastlín SPA? Aké požiadavky kladieme na správne uskladňovanie chemických prípravkov? Aké zásady sa majú dodržiavať pri správnom ošetrovaní ochranných odevov?

Ochrana rastlín

Ochrana proti chorobám, škodcom a burinám je jeden z významných rozhodujúcich faktorov v rastlinnej výrobe. V poslednom období sa venuje zvýšená pozornosť integrovanej ochrane, ktorá využíva všetky metódy ochrany (agrotechnické, odolné odrody, biologické, fyzikálne a chemické) smerujúce k zníženiu rizika pre ekosystémy (biocenózy), zdravia ľudí a zvierat.

Biologické spôsoby ochrany: ochranné opatrenia, pri ktorých sa používa jeden živý organizmus proti druhému, pričom užitočný organizmus použitý na ochranu má schopnosť ďalej sa rozmnožovať (biopreparáty – víry, baktérie, huby a bioagens –
členovci).
Fyzikálne spôsoby ochrany: sú to spôsoby ochrany, ktoré na ničenie škodcov využívajú fyzikálne deje. Škodcovia sa ničia buď priamo, alebo sa zhoršujú podmienky pre ich vývin a menia sa ich životné podmienky (mechanické zásahy, tepelné zmeny,
elektrický prúd, infračervené žiarenie).
Chemické spôsoby ochrany: ochrana pomocou chemických prípravkov (pesticídov). Doposiaľ sa táto metóda javí ako najúčinnejšia na reguláciu škodlivých činiteľov, čo naznačuje aj jej dominantný charakter v budúcnosti.

Chemická ochrana
Názory na chemickú ochranu sú protichodné najmä v laickej verejnosti, ktorá často všetku agrochémiu považuje za škodlivú. Na druhej strane nie je pravdou, že všetko prírodné a prirodzené je dobré a zdravotne nezávadné. Práve v prírode sa vyskytuje veľa zdraviu škodlivých zlúčenín, ktoré majú priamu súvislosť s chorobami a škodcami rastlín.
V súčasnej dobe a pri dnešnej úrovni výživy ľudskej populácie nikto v odborných kruhoch nepochybuje o opodstatnenosti a efektivite chemickej ochrany. Vo väčšine krajín sveta by práve bez nej nebolo možne dosiahnuť strategickú potravinovú sebestačnosť Chemizácia životného prostredia je však aktuálnym problémom, do ktorého spadá aj použitie pesticídov v poľnohospodárstve, keďže chemická ochrana sa stala organickou súčasťou každej modernej poľnohospodárskej výroby. Ročne pribúda do zoznamu chemických látok mnoho zlúčenín, z ktorých niektoré nájdu uplatnenie práve v poľnohospodárstve. V používaní pesticídov sú na tieto nové účinné látky kladené stále väčšie nároky, najmä na ich vysokú účinnosť, rýchly rozklad, šetrnosť k životnému prostrediu a čo najnižšiu škodlivosť pre zdravie človeka. Postupne sa upúšťa od používania pesticídov
s fytotoxickým a zootoxickým účinkom, obmedzuje sa požívanie preparátov nebezpečných pre životné prostredie. Prednosť sa dáva pesticídom tolerantným k životnému prostrediu a užitočným organizmom.
V Českej republike sú povolené na ošetrenie jačmeňa používať vybrané chemické prostriedky. Pri ich výbere sa musí pestovateľ sladovníckeho jačmeňa riadiť pokynmi v publikácii „ Seznam registrovaných prostředků na ochranu rostlin“ platnom v danom roku.
Každé balenie povoleného prípravku v Českej republike musí obsahovať český návod, v jeho závere uvedené registraččíslo, v ktorom je daný prípravok vo vyššie zmienenej publikácii uvedený. Používanie nepovolených pesticídov bez českého návodu a teda aj bez registračného čísla je v Českej republike nezákonné. Preto pivovary od
svojich dodávateľov sladu vyžadujú prehlásenie, že ich výrobok splňuje zákonom dané limity na obsah rezíduí pesticídov.

Pesticídy
Všeobecná charakteristika
Pesticídy sú jednoduché alebo kombinované prípravky určené proti škodlivým organizmom kultúrnych rastlín. Je to taktiež súhrnné označenie pre výrobky používané na ochranu úžitkových organizmov, materiálov i potravín pred organizmami, ktoré sa premnožili alebo sa vyskytujú v miestach, kde nám škodia. Pesticídy našli mnohostranné využitie v poľnohospodárstve, lesníctve, sladovníctve, zdravotníctve (komunálna hygiena) a v rozličných priemyselných odvetviach. Ich používanie má za cieľ kvantitatívne a kvalitatívne zlepšiť kvalitu potravín, krmivá, priemyselné výrobky a ich ochranu pred škodcami a chorobami v čase uskladňovania. Ochranou pred škodlivými činiteľmi sa sleduje predovšetkým stabilizácia úrod, znižovanie podielu ručnej práce a zvýšenie kvality finálnej produkcie. Pri pestovaní jačmeňa prispievajú veľkou mierou k získaniu kvalitného zrna.
Pesticídy sú látky a prípravky, ktoré ovplyvňujú základné procesy v živých organizmoch. Sú to zlúčeniny chemických látok syntetického alebo prírodného pôvodu, určených na potláčanie rastu a ničenie škodcov, nežiaducich rastlinných kultúr a živočíchov, prenášačov chorôb a na ničenie hmyzu obťažujúceho človeka a zvieratá. Ťažisko spotreby pesticídov je v poľnohospodárstve, ale uplatňujú sa aj v lesnom hospodárstve, v humánnej a veterinárnej hygiene, pri ochrane dreva a plastov. Pesticídy sa vyskytujú nielen v pôde, v mieste priameho použitia, ale v celej biosfére – v ovzduší, zrážkovej vode, rastlinách, potravinách, živočíchoch a inde.
Znalosť účinkov, ako i dôsledok vedľajšieho pôsobenia pesticídov je nevyhnutná preto, aby sa zabránilo aplikovanie nevhodných pesticídov do praxe, alebo aby sa obmedzil rozsah ich použitia. Táto znalosť tiež umožňuje stanoviť prístupné tolerancie pesticídov a praktické reziduálne limity najmä v potravinách.
Iná definícia: Pesticídy sú chemické látky syntetického aj prirodzeného pôvodu, určené na boj proti škodcom, prenášačom chorôb a nežiaducim rastlinám v poľnohospodárstve, lesnom, vodnom a rybnom hospodárstve, v skladoch a priemyselných objektoch. Patria sem aj chemické látky, určené na odlisťovanie (defolianty) a vysušovanie (desikanty) poľnohospodárskych kultúr.
Pesticídy sú pre človeka a zvieratá vo väčšine prípadov toxické látky. Do organizmu môžu pesticídy prenikať dýchacími cestami, tráviacim ústrojenstvom, môžu sa resorbovať cez pokožku buď priamym poliatím, alebo v styku s kontaminovanými predmetmi (napr. so znečisteným odevom). Preto je z tohto dôvodu hygiena pri práci s pesticídmi základom ochranných opatrení. Veľmi nebezpečným je vdychovanie aerosólu pesticídu pri samotnej aplikácii. Človek je vystavený pôsobeniu pesticídov počas celého života, prakticky už od vývoja plodu, ktorý môže byť týmito látkami poškodený. Pesticídy prechádzajú do organizmu človeka rovnakým spôsobom ako pri zvieratách, najmä cez tráviacu a dýchaciu sústavu a cez pokožku.
Zoznam povolených prípravkov vydáva každoročne Štátna rastlinolekárska správa
, pričom tento zoznam obsahuje obchodný názov, účinnú látku, jej obsah v prípravku, dávkovanie a ochrannú lehotu. V Slovenskej republike môžeme používať na ochranu rastlín výhradne prípravky zaregistrované Ústredným kontrolným a skúšobným ústavom poľnohospodárskym.

Výskyt a vývoj pesticídov
V priebehu rozvoja metód anorganickej i organickej chémie bolo syntetizovaných a otestovaných ohromné množstvo zlúčenín, ktorých počet neustále narastá. Vždy však priemerne len jedna látka na 7-10 tis. zlúčenín prechádza screeningom ako využiteľná v praktickej ochrane rastlín. A tak v priebehu chemických modifikácií a syntéz boli získané určité typy potenciálnych chemických pesticídov. Od všetkých typov pesticídov sa vyvíjajú ďalšie deriváty v snahe zachovať alebo zlepšiť účinok a významne obmedziť vedľajšie negatívne účinky. Najzávažnejšia fáza vo výskume pesticídov nastáva pri hodnotení účinnosti a vedľajších
účinkov účinnej látky. Tieto úlohy sú jednoznačne spojené s ekológiou a zabraňujú, aby sa do praxe dostali látky, síce aktívne, ale pre svoje vedľajšie účinky škodlivé pre ekosystém. Jedná sa o pomerne dlhodobý vzájomne previazaný systém laboratórnych testov, ktoré s konečnou platnosťou uzatvárajú poľné overovacie pokusy.

Biopesticídy
Hľadanie a výskum nových pesticídov nie je len na báze syntetických organických preparátov, ale taktiež na čisto prírodných (rastlinných, mikrobiálnych) látok a agens. Biopesticídy (vrátane biopreparátov) obsahujú parazitický organizmus (poprípade jeho toxíny) napadajúce škodcov alebo sú svojim zložením analogické s prirodzenými ochrannými látkami rastlín, popr. zabraňujú ďalšiemu vývoju škodcov. Prirodzene cieľom je, aby pesticídy boli dostatočne účinné.
Účinnou zložkou biopreparátov je parazitický organizmus.
Biopesticíd môže byť toxická látka z prírodného zdroju – napr. prírodný pyretroid. Skutočnosťou zostáva, že získavanie a výroba týchto prírodných látok je komplikovanejšia než u syntetických látok a tým teda aj finančne náročnejšia. Často je preto snaha nahradiť a zlacniť spôsoby výroby látok získavaných z prírodného materiálu totálnou syntézou, kedy sa získa syntetická zlúčenina s rovnakým spôsobom účinku.
Výhodou väčšiny prírodných pesticídov je ich zvýšená selektivita účinku, ktorá zabraňuje poškodeniu užitočných druhov hmyzu či kultúrnych rastlín. Biologický účinok týchto prírodných preparátov nedosahuje aktivity špeciálnych syntetických preparátov, a preto sa tieto látky modifikujú v snahe zaistiť lepší účinok.

Rozdelenie pesticídov
Pesticídne prípravky rozdeľujeme podľa rozličných hľadísk. Pre praktickú potrebu je dôležitá forma aplikácie, spôsob pôsobenia účinnej látky v súvislosti s chemickým zložením – pôsobenie proti rozmanitým škodlivým organizmom.
Podľa účelu použitia rozdeľujeme pesticídy do rôznych skupín.

Rozdelenie podľa konzistencie:
tuhé – práškové, granulované prípravky, návnady
kvapalné – pravé roztoky, suspenzie, emulzie, koloidné roztoky
plynné – plyny, výpary prchavých látok
aerosóly – hmly, dym, studený aerosól

Rozdelenie podľa účinnosti na škodlivé organizmy:
1. zoocídy – prípravky proti živočíšnym škodcom
insekticídy - prípravky proti škodlivému hmyzu,
akaricídy - prípravky proti škodcom,
nematocídy - pripravky proti háďatkám,
moluskocídy - prípravky proti slizniakom a ostatným mäkkýšom,
rodenticídy - prípravky proti hlodavcom,
aphicídy - prípravky s výrazným účinkom na vošky,
ovicídy - prípravky s výrazným účinkom na vajíčka hmyzu,
larvicídy - prípravky s výrazným účinkom na larválne štádium hmyzu,
imagocídy - prípravky s výrazným účinkom na dospelý hmyz,
repelenty - prípravky na odpudzovanie živočíšnych škodcov
atraktanty – prípravky, ktoré lákajú hmyz

2. fungicídy – prípravky proti fytopatogénnym hubám
a) anorganické; b) organické; c) antibiotiká
Niektoré fungicídy majú aj bakteriálne účinky proti bakteriózam. Delíme ich na:
moridlá - na morenie semien a sadivového materiálu,
dezinfekčné prípravky - na dezinfekciu pôdy,
prípravky na ochranu nadzemných častí raslín.

3. herbicídy – prípravky proti burine
Rozdelenie podľa spôsobu účinku:
kontaktné; hĺbkové a translaminárne; systémové; kombinované.
Rozdelenie podľa pôvodu: prírodné látky; syntetické látky; biopreparáty.
Ďalšie spôsoby rozdelenia: - rozdelenie podľa formulácie - rozdelenie podľa toxicity - rozdelenie podľa stupňa toxicity...
Priraďujeme k nim aj dofolianty na urýchlenie odpadávania listov a desikanty na vysušenie rastlín na koreni.

Rozdelenie prípravkov podľa spôsobu účinku na škodlivé činitele

Zoocídy:

Dotykové (kontaktné) - na živočíšneho škodcu pôsobia pri dotyku s jeho telom, prenášajú sa do ústrednej nrvovej sústavy alebo môžu pôsobiť aj leptaním pokožky škodcu pri styku s povrchom jeho tela.
Dýchacie - nazávame ich tiež fumiganty a pôsobia nepriznivo tým, že zamedzujú hmyzu príjem kyslíka a spôsobujú smrť udusenim. Mnohé insekticídy majú popri hlavnej forme účinku aj fumigačný účinok ako vedľajší a to tým, že sa na voľnom vzduchu odparujú.
Žalúdočné (požerové) - pesticíd so žalúdočným účinkom sa má dostať na tie časti rastlín, ktorými sa škodca najviac živí. Do tela škodcu sa dostáva cez ústne ústrojenstvo, narušuje žalúdočnú výstelku, dochádza k zastaveniu zažívacich procesov, otráveniu živočícha, prípadne rozkladu vnútorností.
Hĺbkové a systémové - prípravky, ktoré pôsobia proti živočíšnym skodcom priamo a tiež prostredníctvom rastliny. Hĺbkový pesticíd má schopnosť prenikať do rastlinných pletív, t.j. list rastliny ošetrený hĺbkovým insekticídom na lícnej strane je toxický aj na rube listu (proti bodavo-cicavému hmyzu - roztoče, vošky).
Pesticídy so systémovým účinkom prenikajú po ošetrení do pletív rastliny a pomocov vodivých zväzkov sa rozvádzajú po rastline, ktorá sa počas účinnosti pesticídu stáva pre živočíšneho škodcu toxická. Prednosťou systémových pesticídov je, že neškodia užitočnému hmyzu, pretože s nim neprichádzajú do styku. Systémové pesticídy sa aplikujú vo forme postreku, zálievkou ku koreňom rastlín, alebo ako granulované sa zapracujú do pôdy. Systémové prípravky sú účinnejšie v období intenzívneho pohybu rastlinných štiav (v prvej polovici vegetačného obdobia).
Viaceré insekticídy sú známe kombinovaným účinkom, napr. dotykovo-požerovým, dotykovo-dýchacím a pod.
V minulosti sa uprednostňovali insekticídy so širokým spektrom účinnosti proti mnohým druhom živočíšnych škodcov vrátane užitočného hmyzu. Dnes sa uprednostňujú v súlade so zásadami integrovanej ochrany rastlín insekticídy so špecifickými účinkami proti jednotlivým, alebo niekoľkým druhom škodcov (aphicídy, akaricídy), ktoré neničia užitočný hmyz.
Do skupiny zoocídov zaraďujeme aj látky, ktoré sa vyznačujú nepriamym účinkom na živočíšnych škodcov. Patria medzi ne repelenty - látky vábiace škodlivý hmyz, metamorfózne hormóny - látky narúšajúce zákonitú premenu hmyzu, brzdiace jeho rozmnožovanie a antifeedanty - látky s protipožerovým účinkom, spôsobujúce poruchy vo výžive hmyzu.

Fungicídy
Fungicídy sú skupinou pesticídov, ktoré likvidujú alebo obmedzujú vývoj húb poškodzujúcich rastliny, drevo, kožu, papier a iné organické látky. Väčšinou sa používajú preventívne. V prípade obmedzovania rastu húb hovoríme o fungistatickom účinku, v prípade likvidácie o fungicídnom účinku. Niektoré sa dokonca vyznačujú i bakteriostatickým účinkom, takže za určitých okolností spomaľujú vývoj baktérií. Fungicídy pôsobia na huby tak, že bránia klíčeniu spór, alebo likvidujú, poprípade obmedzujú vývoj mycélia. Fungicídy rozdeľujeme:
1. Dotykové (kontaktné) - pôsobia pri styku s rozmnožovacími orgánmi húb a narúšajú enzymatický pochod v ich organizme.
2. Systémové - do rastlín vnikajú listami alebo koreňmi (pri zálievke) a premiestňujú sa do celého rastlinného organizmu. Škodlivého činiteľa ničia priamo, alebo prostredníctvom látok vznikajúcich pri ich metabolizme. Pri opakovanom používaní systémových fungicídov je nebezpečenstvo vzniku rezistentných (odolných) kmeňov huby a preto je potrebné striedanie používaných systémových fungicídov s fungicídmy dotakovými.
Podľa účinnej látky fungicídy rozdeľujeme na:
1. anorganické - a) meďnaté; b) sírnaté; c) ortutnaté (dlhodobo nepoužívané – zakázané); d) cín (dlhodobo nepoužívané – zakázané)
2. organické - a) dithiokarbamáty; b) MBC fungicídy; c) CAA fungicídy; d) SBI fungicídy, najmä DMI fungicídy; e) ftalimidy; f) ostatné syntetické organické látky
3. antibiotiká (nie sú povolené)

Insekticídy
Chemické prípravky určené na ničenie škodlivého hmyzu v jeho rôznych vývojových stupňoch. Insekticídy sa používajú v poľnohospodárstve, k ochrane zásob i v oblasti hygieny. Sú to látky, ktoré zasahujú najmä nervový systém hmyzu, a to dýchacími orgánmi, pri požití a taktiež kontaktom s telom hmyzu.
Rozdelenie podľa účinku na vývinové štádia hmyzu, ktoré ničia: a)
ovicídy (ničia vajíčka); b) larvicídy (ničia larvy); c) imagocídy (usmrcujú dospelý hmyz).
Rozdelenie podľa fyziologického účinku na organizmus hmyzu:
plazmatické jedy; leptavé jedy; nervové jedy; dýchacie jedy; hormonálne prípravky.

Herbicídy:
Herbicídy sú chemické prípravky určené na ničenie nežiaducich rastlín. Rozdelenie podľa ich účinku:
a) selektívne (výberové) - pri vhodnom použití ničia niektoré buriny, pričom nepoškodia pestované rastliny;
b) neselektívne (totálne) - ničia všetky rastliny.
Rozdelenie podľa spôsobu, akým na rastlinu účinkujú:
- dotykové (kontaktné) - ničia len zasiahnuté časti rastlín
- systémové (translokačné) - cievnymi zväzkami sa rozvádzajú do celého organizmu rastliny, t.j. do tých častí, ktoré neboli priamo zasiahnuté postrekovou látkou
- pôdne - pôsobia cez pôdu (predovšetkým koreňmi), spravidla pri klíčení a vchádzaní burín

Rozdelenie podľa chemického zloženia: a)
anorganické; b) organické
Anorganické herbicídy - neselektívne herbicídy určené na odburiňovanie nepoľnohospodárskej pôdy a iných plôch. Postupne ich vytláčajú moderné organické herbicídy. Organické herbicídy - v posledných rokoch sa počet organických látok používaných ako herbicídy výrazne zvýšil a tento rozvoj stále pokračuje.

Selektívne (výberové) - používajú sa pred sejbou, po sejbe, po vzídení alebo po zbere plodiny. Ich selektívne pôsobenie umožňujú najmä kvalitatívne rozdiely medzi kultúrnou rastlinou a burinami (odlišný tvar a postavenie listov, ochlpenie listov, pokrytie voskovou vrstvičkou, uloženie vegetačného vrcholu). Pri novších herbicídoch ide o druhovú odolnosť alebo citlivosť skupiny rastlín na danú chemickú zlúčeninu podmienenú fyziologickými vlastnosťami. Pri koreňových herbicídoch je významné tiež rozdielne uloženie koreňového systému kultúrnej rastliny a buriny. Pri všetkých druhoch selektívnych herbicídov je potrebné dodržiavať požadovaný čas aplikácie z hľadiska rastovej fázy kultúrnych rastlín a burín, rešpektovať požadované poveternostné podmienky, správnosť dávkovania a spôsob aplikácie prípravku.
Podľa účinku na buriny delíme
selektívne herbicídy na:
Kontaktné (dotykové) - pôsobia iba na vzídené buriny a to len na tie časti, ktoré boli zasiahnuté a nie sú rozvádzané po rastline
Systémové - do rastliny prenikajú nadzemnými aj podzemnými časťami a rozvádzajú sa po rastline. Zasiahnuté citlivé rastliny majú porušenú látkovú výmenu, spomaľujú rast nadzemných aj podzemných časťí rastliny a deformujú sa.
Koreňové - rastliny ich intezívne príjmajú prostredníctvom koreňového systému. Aplikujú sa spravidla pred vzídením. Koreňové herbicídy zortvávajú určitý čas v pôde a účinne pôsobia na kličiace semená burín. Niektoré ničia aj vegetatívne orgány viacročných burín v pôde (pýr, púpava lekárska, pupenec roľný, pichliač roľný). Pri ich používaní je potrebné rešpektovať možnosť dlhodobého zotrvania v pôde a prípadné nebezpečenstvo poškodenia nasledujúcej plodiny.
Neselektívne (totálne) - využívame ich pri ničení burín v porastoch, pričom nesmieme zasiahnuť kultúrnu rastlinu, prípadne na nepoľnohospodárskych plochách (chodníky, okolie plotov).
Pri voľbe totálneho herbicídu dbáme na druhové zloženie burín, ich rastovú fázu a na susedné kultúry (možnosť ich poškodenia).
Podľa spôsobu účinku ich delíme na:
Kontaktné - v pôde zanechávajú rezíduá dlhší čas a majú herbicídny účinok.
Systémové - sú všestranne použiteľné, rýchlo sú rastlinami príjmané a rozvádzané zelenými časťami rastlín. Nevýhodou je krátky čas herbicídneho účinku. V pôde nezanechávajú retíduá.


Aktualizované


Zpäť na obsah | Zpäť na hlavné menu