Tematický plán a učivo predmetu - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov >

Tematický plán a učivo predmetu - Študijné stránky pre žiakov SOŠ Čaklov

Prejsť na obsah
TECHNOLÓGIA RASTLINNEJ VÝROBY
agromechanizátor, opravár > technológia rastl. výroby
TECHNOLÓGIA RASTLINNEJ VÝROBY



29. HYGIENA A BEZPEČNOSŤ PRÁCE
PRI ZBERE A POZBEROVEJ ÚPRAVE OBILNÍN, strukovín a špeciálnych plodín
30. VÝROBA, ZBER A POZBEROVÁ ÚPRAVA OKOPANÍN.
     OKOPANINY. Národohospodársky význam okopanín.
31. Biologická charakteristika okopanín.
32. Rastové a vývojové požiadavky na prostredie.
33. Zásady výroby jednotlivých druhov okopanín na základe biologických vlastností.
34. Osobitnosti agrotechniky jednotlivých druhov okopanín.
35. Zemiak (ľuľok zemiakový), biologická charakteristika.
36. Zemiaky – požiadavky na prostredie, hnojenie, príprava pôdy.
37. Zemiaky, príprava sadiva, ošetrovanie porastov, zber, pozberová úprava.
38. Technologické postupy pri zbere zemiakov. Uskladňovanie zemiakov.
39. Cukrová repa, kŕmna repa - biologická charakteristika.
Technológia výroby, príprava pôdy, hnojenie.
40. Sejba, ošetrovanie porastov cukrovej repy.
Technologické postupy pri ošetrovaní cukrovej repy
41. Zber, zrelosť, odhady, charakteristika zrelosti
42. Technologické postupy pri zbere cukrovej repy
43. Pozberová úprava cukrovej repy a kŕmnej repy
44. Technológia výroby ŠPECIÁLNYCH PLODÍN.
45. Hygiena a bezpečnosť práce pri zbere u pozberovej úprave okopanín
46. Praktické cvičenia. FOTO-KATALOG
     Poznávanie a pozorovanie porastov ozimnej pšenice, ozimného jačmeňa, ozimnej raže
47. Prakt. cv.: Posudzovanie kvality uskladnených plodín
48. Prakt. cv.: Posudzovanie kvality usklad. plodín
49. Prakt. cv.: Posudzovanie kvality usklad. plodín
50. Prakt. cv.: Posudzovanie kvality usklad. plodín.
51. Prakt. cv.: Poznávanie a posudzovanie porastov hlav. poľn. plodín
- jačmeň, strukoviny, j. pšenica FOTO-KATALOG
52. Prakt. cv.: Posudzovanie kvality usklad. plodín.
53. Prakt. cv.: Poznávanie a posudzovanie porastov.
54. Prakt. cv.: Poznávanie a posudzovanie porastov
55. Prakt. cv.: Pozorovanie a určovanie vhodnosti času zberu oz. miešaniek na zel. kŕmenie
56. Prakt. cv.: Zisťovanie strát po zbere oz.
57. Prakt. cv.: Zisťovanie strát po zbere oz.
58. Prakt. cv.: Poznávanie a posudzovanie porastov
59. Opakovanie. FOTO-KATALOG
60. Záverečný prehľad učiva.


TEMATICKÝ PLÁN -  3. ročník

1. Výroba, zber a pozberová úprava obilnín, strukovín a špeciálnych plodín.
2. OBILNINY. Národohospodársky význam.
3. Biologická charakteristika obilnín.
4. Rastové fázy obilnín. Vývojové fázy obilnín.
5. Technológia výroby obilnín. Pracovné operácie, ich technika a organizácia.
6. Zásady výroby jednotlivých druhov obilnín.
7. Pšenica letná,, význam, biologická charakteristika. Technológia výroby pšenice.
8. Raž siata,, význam, biologická charakteristika, technológia výroby.
9. Jačmeň siaty, význam, biologická charakteristika, technológia výroby.
10. Ovos siaty, význam, biologická charakteristika, technológia výroby.
11. Kukurica siata, význam, biologická charakteristika, technológia výroby.
12. Stupne zrelosti obilnín – charakteristika.
Technologické postupy pri zbere obilnín.
13. Pozberová úprava zrna. Zber slamy.
14. Ekonomika a perspektívne smery výroby obilnín.
15. Výroba osív.
16. STRUKOVINY. Význam a biologické vlastnosti.
Zásady výroby, jednotlivých druhov strukovín.
17. Hrach siaty, význam, charakteristika, technológia výroby.
18. Šošovica jedlá,Bôb obyčajný,Vika siata.
19. Fazuľa záhradná,sója fazuľová,význam, char., techn. výroby.
20. Agrotechnika strukovín.
21. Technologické postupy pri zbere strukovín.
22. Pozberová úprava strukovín.
23. Uskladnenie strukovín.
24. OLEJNINY: Význam a biol. vlastnosti olejnín.
25. Zásady výroby jednotlivých druhov olejnín.
Repka olejka,význam, charakteristika, technológia výroby.
26. Slnečnica ročná, význam, charakteristika, techn. výroby.
27. Mak siaty, význam, charakteristika, technológia výroby.
Agrotechnika olejnín a pozberová úprava olejnín.
28. ŠPECIÁLNE PLODINY. Význam ch., techn. výroby.
PRIADNE RASTLINY. Ľan siaty - agrotechnika.
Konopa siata, agrotechnika, zber, pozberaná úroda.
Chmeľ obyčajný, agrotechnika pestovania.
OBILNINY

Obr. Obilniny:
1, 2 - klasy pšenice, 3 - klas raže, 4 - dvojradový klas jačmeňa, 5 - viacradový klas jačmeňa, 6 - metlina ovsa,
7 - zrno pšenice, 8 - zrno raži, 9 - zrno jačmeňa, 10 - zrno ovsa,
11 - schéma klasu: a - klások, b - vreteno; 12 - schéma klasu pšenice: a - plievočka, b - tyčinka, c - piestik s bliznou,
d - lodikuly, e - plevica, f - pleva; 13 - schéma odnožovania obilnín: a - odnož prvého stupňa, b - odnože 2. stupňa,
h - hlavné steblo


Obilniny sú naše najdôležitejšie poľnohospodárske plodiny. Sú to základné potraviny prakticky na celom svete. Možno ich dlhodobo uskladňovať a prepravovať na neobmedzené vzdialenosti. Pšenica a raž sú naše chlebové obilniny; v iných častiach sveta je základná potravina kukurica (stredná a južná Amerika), ryža (južná a východná Ázia), prípadne iné obilniny. V ľudskej výžive kryjú okolo 30—65 % energetickej potreby. Obilniny, ktoré sa pestujú v našich veľkovýrobných podmienkach, sú vlastne kultúrne trávy z čeľade lipnicovitých. Najvýznamnejšie sú pšenica, raž, jačmeň, ovos, kukurica a čiastočne cirok.
















Obr. Klíčenie zŕn obilnín


 
Schéma klasu:  1 - vreteno, 2 - klások




Obr. Jazýček a ušká základných druhov obilnín:
1 jačmeň, 2 pšenica, 3 raž, 4 Ovos
Rozdelenie poľnohospodárskych plodín podľa hospodárskych vlastností:

Obilniny pšenica ozimná, raž siata, jačmeň jarný, ovos, kukurica siata, pohánka jedlá, proso obyčajné, ryža siata, cirok metlový, bar vlašský
Strukoviny šošovica jedlá, fazuľa záhradná, hrach siaty, sója fazuľová, bôb obyčajný, peluška, vika ozimná, vlčí bôb – lupina, cícer baraní
Olejniny repka olejná, ľan olejný, slnečnica ročná, mak siaty, horčica biela, ľaničník taricolistý, požlt farbiarsky, katran abesínsky
Priadne rastliny ľan priadny, konopa siata, abutilón, bavlník
Okopaniny - ľuľok zemiakový, cukrová repa, kŕmna repa, čakanka, kŕmny kel, kŕmny kaleráb, kŕmna mrkva, slnečnica hľuznatá – topinambur, repka olejná – kvaka, kapusta olejná – okrúhlica
Ďateľoviny ďatelina lúčna, ďatelina plazivá, lucerna siata, komonica biela, ľadenec rožkatý, bôľhoj lekársky, vičenec vikolistý
Trávy – lipnica lúčna, timotejka lúčna, mätonoh mnohokvetý, kostrava lúčna, ovsík obyčajný, trojštet žltkastý, hrebienka obyčajný, stoklas bezbranný, reznačka laločnatá, žitniak hrebenitý
Jednoročné krmoviny – kukurica siata, cirok cukrový, facélia vratičolistá, repica olejnatá, kŕmna repka, ozimná raž
Koreninové rastliny – bedrovník aníz, fenikel obyčajný, rasca obyčajná, koriander siaty, koreninová paprika
Aromatické plodiny – chmeľ obyčajný, tabak virgínsky
Liečivé rastliny – archangelika lekárska, bazalka pravá, benedikt lekársky, durman pravý, dúška tymiánová, rumanček pravý, horec žltý, jablčník obyčajný, valeriána lekárska, levanduľa lekárska, ligurček lekársky, medovka lekárska, mäta pieporná, nechtík lekársky, oman pravý, srdcovník lekársky, ibiš lekársky, repík lekársky, šalvia lekárska
Energetické rastliny – repka olejná, bar vlašský, amarant sp.

PREHĽAD  NAJVÝZNAMNEJŠÍCH  POĽNOHOSPODÁRSKYCH  PLODÍN

Bôb obyčajný (Faba vulgaris Moench.) – mladá rastlinka
BÔB OBYČAJNÝ (Faba vulgaris Moench.)
Hospodársky význam a využitie
Z hľadiska kŕmnej hodnoty sa môže radiť hneď za sóju. V semenách je 30 - 34 % NL, 6 - 7 % vlákniny, 47 - 51 % BNL, 3,3 - 3,7 % popolovín. Majú vysokú škrobovú hodnotu 70 - 71 %. Patrí medzi najrozšírenejšie kŕmne strukoviny u nás. Môžeme ho pestovať v čistej kultúre, ale aj v miešankách s obilninami a kukuricou. Je vhodný ako krycia plodina pre lucernu siatu. Obmedzené sú možnosti skrmovania v zelenom stave, obsahuje tanín, ktorý zhoršuje jeho chuťové vlastnosti. Dobytok je potrebné na jeho konzumáciu navyknúť. Pre vysoký obsah bielkovín nie je vhodný na silážovanie. Na zber v zelenom stave je vhodný v čase kvitnutia, tvorby strukov až zelenej zrelosti. V zelenom stave je bohatý na Ca a P.
Z agronomického hľadiska sa cení jeho predplodinová hodnota, zanecháva veľa pozberových zvyškov, veľa dusíka, má priaznivý vplyv na štruktúru pôdy, má hlbokú koreňovú sústavu. Vysoko sa hodnotí jeho melioračný účinok na pôdu, zároveň má fytosanitárne účinky. Zaraďujeme ho spravidla medzi dve obilniny.

Botanické zaradenie
Je to jednoročná hlboko koreniaca plodina. Má jarné aj ozimné formy (u nás sa využívajú len jarné formy). Medzi poddruhmi je značná uniformita v morfologických znakoch. Hlavný rozdiel je v tvare a veľkosti semien a strukov. Je fakultatívne cudzoopelivý (8 - 42 %).
Stonka je vzpriamená, nepoliehavá, málo rozkonárujúca, vysoká 1 - 1,5 m, na priereze štvorhranná.
Listy sú perovito zložené, 1 - 4 jarmové, spravidla elipsovité.
Súkvetie je strapec s 3 - 11 kvetmi. Základná farba kvetu je biela. V priemere vytvára 1 - 2 struky na jednom poschodí strapca.
Struk je genotypove rôzne dlhý (30 - 200 mm), valcovitý, sploštený, rovný. V zrelosti je kožovitý, hnedý až čierny, hladký alebo zvrásnený a vo vnútri je plstnatý s 3 - 9 semenami. Struky sú postavené vzpriamene.
Semeno má sploštené alebo guľaté podľa poddruhu. Farba býva sivobiela, hnedá až čierna. Starnutím semeno matnie. HTS equina (konský) 420 - 550 g, vulgaris (pravý - záhradný) 1300 - 2400 g.

Nároky na pestovateľské prostredie
V porovnaní s ostatnými strukovinami má menšie požiadavky na teplo. Minimálna teplota pre klíčenie je 1 - 2 oC, trpí pri -2 až - 4 oC. Rastliny hynú pri poklese teplôt do -5 až -7 oC. Vo vyšších polohách je limitujúcim faktorom dĺžka vegetácie. Na vodu má vysoké nároky počas klíčenia, kvitnutia a zelenej zrelosti. Zo strukovín je to plodina najvhodnejšia do oblastí s vyššími zrážkami a vysokou vzdušnou vlhkosťou. Na nedostatok vody reaguje zastavením rastu. Veľmi citlivý je na prísušok v prvých rastových fázach a počas kvitnutia, na čo reaguje abortizáciou kvetov (opadom). Pôdy mu vyhovujú vododržné, hlboké, úrodné, ťažšie, ílovito- hlinité a hlinito-ílovité. Neznáša však pôdy zamokrené. Darí sa mu na neutrálnych pôdach, kde sú optimálne podmienky pre rozvoj hrčkotvorných baktérií. Poruchy v raste a vo výžive sa prejavujú na pôdach s pH pod 5,5.                                                                                         

ČAKANKA OBYČAJNÁ (Cichorium intybus L.)
V súčasnosti sa na Slovensku čakanka obyčajná pestuje za účelom produkcie koreňa, ktorý sa využíva v potravinárskom priemysle. Z prítomných tukov, živíc a olejov vznikajú látky, ktoré podmieňujú špecifické chuťové a čuchové vlastnosti praženej čakanky. Má výbornú farbiacu schopnosť, typickú horkastú chuť (laktucin, laktukopikrin) a vysoký obsah inulínu, ktorý sa pri pražení mení na karamel. Spracúva sa na bezkofeínovú kávu. Nezanedbateľné sú výhody čakanky obyčajnej z agrotechnického hľadiska. Ako okopanina zanecháva pôdu v optimálnej štruktúre a podieľa sa na ozdravení pôdy zamorenej háďatkom repným.
Botanicko - morfologická charakteristika
Z hľadiska hospodárskeho dvojročná rastlina. V prvom roku vytvára dužinatý koreň a prízemnú ružicu listov. V druhom roku vytvára kvetnú os.
Buľva sa skladá z hlavy, krku a koreňa. Podiel hlavy na dužinatom koreni vytvorenom v prvom roku vegetácie je 8 - 10 %. Krk je málo výrazný so 6 % podielom na buľve.
Koreň je zhrubnutý, mäsitý, kolovitý až repovitý. Hrubnutie koreňa prebieha činnosťou bikolaterárnych, nepravidelne prebiehajúcich cievnych zväzkov. Na priečnom priereze koreňa tvoria cievne zväzky obrazce nepravidelných tvarov. Vlastný koreň je kužeľovitý, prenikajúci do hĺbky 120 - 150 mm.
Stonka je priama, v hornej časti hranatá, vetviaca, na povrchu drsná, pokrytá drobnými chĺpkami. Čakanka obyčajná vytvára stonku v druhom roku.
Listy sú pretiahnutého až kopijovitého tvaru, prisadnuté na stonku tupou srdcovitou bázou.
Kvety sú modrej farby, zriedkavo ružové alebo biele, na spodnej strane prerastené chĺpkami. Na kvetnom lôžku je 12 - 20 obojakých kvetov usporiadaných v súkvetí (úbor). Kvet je cudzoopelivý hmyzom, zriedkavo dochádza k samoopeleniu.
Plodom je 3 - 5 hranná jednosemenná nažka opatrená na širšom konci kališným venčekom šupiniek. Hmotnosť 1000 nažiek je 0,88 - 1,97 g.
Agroekologické podmienky prostredia
Z hľadiska nárokov na podmienky prostredia je plodinou menej náročnou. Hlavnou pestovateľskou lokalitou je západná až juhozápadná časť Slovenskej republiky. Z technologického hľadiska jej najlepšie vyhovujú pôdy hlboké, ľahké až stredne ťažké, s neutrálnym až mierne alkalickým pH. Vhodné sú černozeme a hnedozeme. Vo všeobecnosti hovoríme o pôdach, ktoré sú vhodné pre pestovanie repy cukrovej.
Je skromnejšia plodina v nárokoch na potrebu vlahy. Optimálne vlhkostné podmienky pre rast čakanky sú na úrovni ročných zrážok 500 - 600 mm, pri ich rovnomernom rozložení v priebehu vegetačného obdobia. Na teplotu má totožné požiadavky ako repa cukrová. Vegetačná termická konštanta je 2 400 - 2 900 °C. Vegetačné obdobie čakanky je 160 - 180 dní.
Technológia pestovania, zaradenie do osevného postupu
Pri technológii pestovania čakanky obyčajnej sú známe dva hlavné spôsoby jej zaradenia do osevného postupu.
Klasický spôsob predpokladá využitie obilnín v osevnom postupe, ktoré zanechávajú pôdu v nezaburinenom stave. Aj napriek tomu, že čakanka obyčajná spôsobuje silné následné zaburinenie, prednosťou zaradenia obilnín pri jej pestovaní je zvládnutie technológie obrábania pôdy v optimálnom termíne, za vhodných vlhkostných podmienok. Intenzívne zaradenie v osevnom postupe predpokladá jej pestovanie po repe cukrovej.
Uvedený spôsob využíva organickú formu hnojenia predplodiny.
Príprava pôdy. Čakanka obyčajná vyžaduje hlbokú a kvalitnú prípravu pôdy. Technológia pestovania je založená na realizácii 3 orieb. Súčasná technológia pestovania s minimálnou potrebou ručnej práce vyžaduje kvalitne pripravené lôžko pre osivo s urovnaným povrchom pôdy.
Výživa a hnojenie. Čakanka obyčajná podstatnú časť živín (najmä N, Ca, Na) prijíma vo fáze rýchleho rastu. Úroda 1 t buliev a príslušného množstva nadzemnej hmoty odčerpá z pôdy 10 kg N, 1,3 kg P, 8,3 kg K, 3,1 kg Ca. Základným zdrojom organickej hmoty je maštaľný hnoj. Z dôvodu vytvorenia optimálnych podmienok pre jeho mineralizáciu zaoráva sa stredne hlbokou orbou, najneskôr do polovice septembra.
Založenie porastu: Súčasný systém pestovania čakanky obyčajnej predpokladá využitie predsejbovo technologicky upraveného osiva obaľovaním alebo inkrustáciou.
Agrotechnický termín sejby je limitovaný teplotou pôdy v hĺbke sejby, ktorá by mala byť dlhodobejšie prehriata na teplotu 8 °C. Termín sejby nadväzuje na obdobie sejby repy cukrovej, ešte pred sejbou kukurice siatej. V našich podmienkach pripadá do úvahy druhá polovica apríla. V severnejších oblastiach z dôvodu náchylnosti na tvorbu vybehlíc sa seje na konci II. dekády apríla a v južnejších v priebehu I. dekády.
Výsev je uskutočňovaný do utuženej pôdy, do hĺbky 10 - 15 mm. Medziriadková vzdialenosť z hľadiska využitia mechanizovaného zberu je štandardná 0,45 m.
Pri výseve prírodného osiva z hľadiska predpokladu pravidelne založeného porastu je vzdialenosť výsevu v riadku 60 - 80 mm.
Výsevok inkrustovaného osiva je v závislosti od vzdialenosti výsevu v riadku 350 - 750 g.ha-1. Výsevok sa udáva i počtom výsevných jednotiek na 1 ha. Optimálna organizácia porastu je na úrovni 150 000 - 180 000 jedincov.
Ošetrovanie v priebehu vegetačného obdobia: Spôsob ošetrovania porastu v priebehu vegetačného obdobia je v podstate totožný so spôsobom ošetrovania repy cukrovej. Vzhľadom na pomalší rast čakanky obyčajnej sa musia jednotlivé agrotechnické úkony urobiť včas a dôkladne. Po sejbe pred vzídením porastu sa za účelom rozrušenia pôdneho prísušku používajú ľahké valce.
Plečkovanie sa považuje za základný kultivačný zásah. Pri súčasnej úrovni pestovania sa odporúča vykonať 2 - 3 plečkovania a 2 - 3 okopávky.
Zber pozberová úprava: Na vytvorenie potrebného množstva fytomasy čakanka obyčajná vyžaduje v priemere 160 - 180 dní vegetačnej doby. Zberáme ju v období technologickej zrelosti (koniec septembra - október), kedy je zafarbenie starších listov žltozelené s červenými okrajmi. Technologickú zrelosť nepovažujeme za konečnú, nakoľko vplyvom dostatočného množstva živín listy zostávajú zelené i naďalej a hmotnosť buliev a obsah sušiny majú stúpajúcu tendenciu, až do príchodu prvých mrazov.
Zber je náročný, nakoľko korene sú krehké, lámavé a hlboko zakoreňujúce. V súčasnej dobe je nahradený zberom modernými, upravenými vyorávačmi repy cukrovej. Z dôvodu zvýšenia kvality koreňov a zníženia strát prepadom koreňov je potrebné realizovať komplex opatrení, ktoré súvisia s nastavením čistiaceho a preosievacieho ústrojenstva zberových strojov.
Cícer baraní (Cicer arietinum L.) – struky
CÍCER BARANÍ (Cicer arietinum L.)
Význam
Vo výžive je významný obsahom dôležitých minerálnych látok, vitamínov a bielkovín. Jednoročná bylina dorastá do výšky 60 - 70 cm a nepolieha. Listy sú zložené, nepárnoperovité. Pozostávajú z lístkov na krátkych stopkách so 4 - 8 jarmami. Zaujímavé kvety sú malé. Vyrastajú jednotlivo z pazúch listov. Koruna je biela až svetlofialová, ružová. Po odkvitnutí z kvetu narastie hrubý struk s dvomi až tromi semenami. Semeno je nepravidelného tvaru. Má zaoblené hrany s výstupkom pripomínajúcim baraniu hlavu. Z tohto bol odvodený aj jeho názov. V minulosti sa cícerové semená využívali na výrobu múky, kávovinových náhrad a cukrárenských výrobkov. Vhodný je aj do polievok a na prípravu kaše.
Požiadavky na prostredie
Cícer baraní je najvýznamnejšou strukovinou pre teplé a suché oblasti. Jeho vegetačná teplotná konštanta je 2200 – 2800 oC. Mimoriadne vysoké požiadavky na teplo má najmä v období kvitnutia a nasadzovania strukov. Minimálna teplota potrebná ku klíčeniu je 5 oC. Na jarné mrazíky je citlivejší a teplota - 4 oC už mladé rastlinky silno poškodzuje. Najvýznačnejším agronomickým znakom cícera baranieho je suchovzdornosť a celková nenáročnosť na vodu. Najvyššie nároky na vodu má pri klíčení a vzchádzaní. Neskôr, keď sa už vyvíja pomerne mohutná koreňová sústava sa uspokojí s minimom vlahy. Nadbytočné zrážky, najmä počas generatívnej fázy sú dokonca škodlivé. Cícer vtedy predlžuje kvitnutie, zle nasadzuje struky, oneskorene a nerovnomerne dozrieva, viac trpí hubovými chorobami, polieha a odspodu zahníva. Na pôdu je pomerne nenáročný. Žiada si pôdy skôr ľahšie, piesočnaté až hlinito-piesočnaté, vyhovujú mu aj suchšie vápenité a slieňovité pôdy. Nedarí sa mu na pôdach vlhkých, ťažkých, hlinitých a ílovitých, alebo bohatých na humus.
Cirok obyčajný (Sorghum vulgare L.) pred kvitnutím vrcholovej metliny
CIROK OBYČAJNÝ (Sorgum vulgare L.)
Hospodársky význam a využitie cirokov
Má niekoľko druhov. K hospodársky významným u nás patria:
Cirok metlový - Sorgum dochna technicum. Metlina má skrátenú hlavnú os a dlhé postranné konáre. Využíva sa na výrobu kartáčov, metiel. Zrno je vedľajší produkt - sa skrmuje.
Cirok cukrový - Sorgum dochna saccharatum. Využíva sa ako kŕmna plodina. V potravinárskom priemysle na výrobu zahustených sirupov, lekvárov.
Cirok dvojfarebný - Sorgum bicolor. Vhodný je na výrobu dobre stráviteľných krúp. Dáva väčšie úrody zrna. Je zároveň najvhodnejší na výrobu škrobu, obsahuje v priemere 70 - 80 % škrobu. V škrobárenskom priemysle sa využíva na výrobu dextrínov, lepidiel, sirupov. V potravinárskom priemysle na výrobu krúp. Z klíčkov sa vyrába olej, ktorý je podobný kukuričnému oleju. Ďalej sa využíva v pekárskom, pečivárskom a cestovinárskom priemysle. V niektorých krajinách sa využíva na výrobu rôznych alkoholických nápojov.
Cirok sudánsky - Sorgum sudanense. Vyznačuje sa silnou odnožovacou schopnosťou, tenkým steblom, bohatým olistením. Využíva sa na kŕmenie v zelenom stave, je možné ho i silážovať. HYSO je kríženec peľovosterilnej línie ciroka dvojfarebného a sudánskej trávy.
Botanické zaradenie
Botanickými a biologickými vlastnosťami sa podobá kukurici a prosu. S prosom je podobný v stavbe súkvetia. Ostatnými vlastnosťami sa podobá kukurici.
Porast ciroku zrnového (Sorghum vulgare L.), zrno je na vrchole rastliny v metline.
Koreňový systém: Pri klíčení vytvára jeden primárny korienok. Koreňový systém má mohutnejší. Vytvára veľké množstvo koreňových vláskov, čo zvyšuje schopnosť prijímať živiny aj vodu z väčších hĺbok.
Steblo: Je rôzne vysoké, 1 - 3 m v závislosti od typu ciroku. Steblo sa skladá z článkov, ktoré sú prerušované kolienkami. Počet kolienok súvisí s dĺžkou vegetačného obdobia. Steblo je vyplnené dreňou. Zrnové typy sú obyčajne nižšie ako cukrové. Vo fáze 6 - 8 listu sa na najnižších kolienkach tvoria odnože.
Listy: sú rôznej veľkosti 0,5 až 0,8 m a široké 50 - 100 mm. Pokryté sú voskovým povlakom, ktorý chráni rastlinu pred prílišným výparom. Stredná časť listu rastie pomalšie, ako okrajové preto je list zvlnený. Ušká nie sú vyvinuté, jazýček je malý. Dobrým rozlišovacím znakom je stredný nerv na liste.
Súkvetie: Je najlepší rozlišovací znak. Metlina podľa vzrastu môže byť vzpriamená, naklonená, ohnutá. Podľa hustoty voľná, stlačená, nakopená. Rozkvitá od vrchu k báze metliny. Klásky sú jednokveté, zoskupujú sa obyčajne po dvoch. Jeden je prisadnutý, plochý. Druhý je na dlhšej stopke a je sterilný. Ciroky patria medzi rastliny fakultatívne opelivé.
Zrno: je uložené v kvetných plevách úplne uzatvorené, alebo čiastočne obnažené. Po oplodnení sa zrno rýchlo vyvíja. HTZ je 20 - 30 g. Krátko po zbere má nízku klíčivosť. Obdobie nízkej klíčivosti - dormancie trvá 30 - 45 dní.
Metlina ciroku zrnového (Sorghum vulgare L.)
Nároky na pestovateľské prostredie
Pôda: Nemá vyhranené nároky, môže sa pestovať od ľahkých piesočnatých pôd až po ťažké hlinité pôdy. V suchších oblastiach sú vhodné ťažšie, vododržné pôdy. Pestuje sa i na pôdach s vyšším obsahom solí. Nevhodné sú pôdy studené, zamokrené s vyššou hladinou podzemnej vody.
Teplota: Všetky ciroky sú náročné na teplo. Cirok klíči pri teplote 10 - 12 oC. Pri poklese teplôt pod 10 oC prestáva rásť a žltne. Znáša vysoké teploty 38 - 40 oC.
Voda: Ciroky sú odolné voči suchu. Transpiračný koeficient je okolo 300. V kritickom období metania, kvitnutia a tvorby zrna dobre reaguje na závlahu.
Čumíza – vpredu a mohár taliansky (Setaria italica) - vzadu
MOHÁR TALIANSKY (Setaria italica)
Výskyt a význam: Mohár sivý je jednoročná jednoklíčnolistová teplomilná tráva so silnou rozmnožovacou schopnosťou. Používa sa ako krmivo pre okrasné vtáctvo
Darí sa mu na suchých, úrodných, piesočnatých a hlinitých pôdach v teplejších oblastiach. Mohár je jednoročná, jednoklíčnolistová teplomilná rastlina.
Klíčne listy: čiarkovito kopijovité, zvinuté, najširší blízko stredu dĺžky čepele, dlho končistý, jazýček a ušká chýbajú, na báze čepele sú riedko pokryté chĺpkami, klíči na jar v máji až júni, z hĺbky 10-20 mm,
Listy: listy ploché, hladké, na líci drsné, na báze a okraji pokryté chĺpkami.
Steblo: poliehavé alebo kolienkato vystúpavé, vysoké až 1,0 m, hladké pod metlinou slabo drsné, sivozelenej farby.
Kvet: paklas, priamy hustý, valcovitý, štetinky, červenohnedej farby, zhora nadol drsný. Klásky jednokveté, vajcovité, žltkasté alebo sivozelené.
Kvitnutie: v lete od júla do októbra. Produkcia semien: 400-800 semien.



Plantáž rýchlorastúcej dreviny – topoľ
PLANTÁŽE DREVÍN NA ENERGETICKÉ VYUŽITIE
Energetické porasty rýchlorastúcich drevín tvoria perspektívny zdroj palivovej fytomasy. Energetické porasty možno zakladať na plochách nevhodných pre tradičnú poľnohospodársku a lesnícku výrobu, na pôdach dočasne vylúčených z poľnohospodárskej výroby, pôdach kontaminovaných, ktoré sú vhodné len na produkciu pre nepotravinárske účely a tiež na zdevastovaných plochách v priemyselných aglomeráciách.
Podstatný rozdiel pestovania energetických drevín na plantážach, v porovnaní s bežným spôsobom, je v termíne medzi sadením stromov a ťažbou dreva, ktorá je u energetických plantáží kratšia. Zakladanie plantáží predpokladá primeranosť agroekologických podmienok (mierne podnebie, minimálna hĺbka ornice 300 mm, pH min. 5,5, hladina podzemnej vody nesmie poklesnúť pod 2 m, využiteľnosť pozemku dostupnou mechanizáciou), nakoľko v horších podmienkach nie je zaručená ekonomika a dostatočná produkcia. Z hľadiska dĺžky obmeny rýchlorastúcich drevín diferencujeme tri spôsoby ich pestovania:
- minirotácia: dĺžka obmeny zberového cyklu je do 5 rokov. Pri hrúbke konárov 80 - 100 mm sa dosiahne priemerná ročná úroda 10 - 20 t . ha-1 sušiny. Počet odrezkov v závislosti od druhu, klone a období medzi zbermi je 3000 - 30 000 na 1 ha. Pne alebo hlavy sa po zbere nechajú obrásť a cyklus sa opakuje 3 - 4 krát.
- midirotácia: pri uvedenom spôsobe sa použije v priemere ako 5 000 odrezkov alebo sadeníc. Hrúbka materiálu pri zbere je 120 mm a priemerný prírastok sušiny fytomasy za rok je 8 - 14 t . ha-1. Porast sa zberá po 10 rokoch a nechá sa obrastať.
- maxirotácia: vysádza sa 4 000 sadeníc, zber nasleduje po 20 rokoch. Kmene zberaných drevín dosahujú hrúbku 200 - 300 mm s priemernou úrodou sušiny 8 - 12 t . ha-1. Drevina sa nechá obrastať.
Výhody pestovania rýchlo rastúcich drevín nespočívajú len vo sfére ekonomiky, ale taktiež na úseku ekologickej funkcie krajinného priestoru. V našich podmienkach možno rýchlo rastúce dreviny pestovať od nížin až po podhorské, resp. horské oblasti. V štádiu experimentov je vŕba košikárska. Z ostatných drevín predpoklady najväčšieho uplatnenia majú topoľ čierny (Populus nigra L.), topoľ balzamový (Populus balsamifera L.) a kríženci medzi topoľom čiernym a bavlníkovým. V suchých a teplých oblastiach prichádza do úvahy využívanie agátu bieleho (Robinia pseudoacacia L.), ktorý patrí medzi dreviny s najväčšou adaptačnou schopnosťou voči klimatickým zmenám na nížinách. Vo vyšších polohách a extrémnejších agroekologických podmienkach možno rátať s extenzívnym využívaním jelší (Alnus ssp.), topoľa osikového (Populus tremula L.), prípadne briez (Betula ssp).
Význam a funkcie rýchlorastúcich drevín sú mnohostranné. Okrem produkcie fytomasy na energetické účely, je potrebné dôkladne hodnotiť i niektoré iné funkcie:
- biologické, vznik biokoridorov, zvýšenie biodiverzity, úkryt i potrava pre zver a vtáctvo,
- melioračné, znižovanie veternej erózie a škôd na poľnohospodárskych plodinách, zlepšenie pôdnych pomerov, biologizácia pôdy,                                                                                                                                Rýchlorastúce dreviny – detail jednoročných letorastov vŕby na energetické využitie

- izolačné, zníženie prašnosti, hlučnosti, koreňové clony na ochranu vodných zdrojov
- asanačné, ochrana brehov proti vodnej erózii, vegetačná úprava výsypiek, intravilány dedín, produkcia fytoncidov (1 ha topoľa = 2,5 kg fytoncidov), zlepšenie teplotného režimu mikroklimatu, recyklácia vody v krajine, protipovodňové hrádze, filtrácia zrážkovej a povrchovej vody, zvýšenie vlhkosti pôdy, dekontaminácia ťažkých kovov,
- kultúrne, sprievodné príslušenstvo líniových stavieb,
- estetické, líniové hranice, rozčleňovanie krajiny, solitéry v krajine,
- náučné, intravilány dedín, brehy vodných tokov,
- produkčné včelárske porasty vŕb, zvýšenie úživnosti poľovníckych revírov.
Cielené pestovanie energetických rastlín bude mať v budúcnosti zásadný význam, čo predpokladá cielený výber plodín pestovaných v podmienkach mierneho pásma. Hlavným kritériom výberu vhodných plodín je produkcia využiteľnej biomasy z 1 ha. Z hospodárskeho hľadiska sú najdôležitejšie náklady na pestovanie a zber konkrétnej plodiny. Z hľadiska ďalšieho získavania energie sa za dôležité považujú požiadavky spracovateľského priemyslu.
Ozdobnica čínska (Miscanthus sinensis Anderss.)
ENERGETICKÉ PLODINY A RASTLINY
Kultúrne rastliny, ale i divorastúce druhy rastlín, produkujú značné množstvo fytomasy. Z uvedeného dôvodu ich z hľadiska fytoenergetického považuje za perspektívne rastliny.
Medzi kultúrne plodiny perspektívne využívané pre energetické účely, zaraďujeme obilniny, olejniny a krmoviny. Krmoviny v zelenom stave (pri vysokom obsahu dusíka) sa môžu využívať k výrobe bioplynu, v suchom stave môžu byť za určitých podmienok (obsah N < 1,5 %) využiteľné pre priame spaľovanie.
Dôležitým kritériom kvaliy fytomasy je obsah dusíka, ktorého hodnoty z dôvodu emisných limitov, by nemali byť väčšie ako 1,5 %, čo značne vplýva na obmedzený výber vhodných plodín. V prípade spracovania fytomasy na bioplyn je vysoký obsah vody a dusíkatých látok v rastlinách žiadúci, preto je sortiment rastlín vhodných pre anaeróbnu fermentáciu mnohonásobne väčší v porovnaní s priamym spaľovaním. Okrem N rozhodujúcimi horľavinami sú uhlík (44 % sušiny) a vodík (6 % sušiny), ktoré sú čiastočne okysličené kyslíkom, nakoľko rastliny v nadzemnej časti obsahujú asi 36 % kyslíka. Uvedený stav je základom výhrevnosti fytomasy v porovnaní s fosílnymi palivami. Stebelnaté rastliny majú vyšší obsah popolovín (8 %) v porovnaní s drevinami (1 %).
Kultúrne plodiny ako energetické rastliny zo skupiny jednoročných majú dostatočne prepracovanú agrotechniku a rovnako ochrana proti chorobám a škodcom je dostatočne pestovateľskej verejnosti známa.

Obilniny sú vo fytoenergetike v súčasnej dobe známe predovšetkým vo využití slamy, ako vedľajšieho produktu pri výrobe zrna. Z pohľadu dosahovaných priemerných úrod obilnín vyplýva, že najvyšší prínos zo spaľovania fytomasy by poskytla kukurica siata, pšenica letná, tritikale, jačmeň ozimný a raž ozimná. Rešpektovaním základných intenzifikačných postupov, stability úrod, pestovateľských plôch, predplodinového efektu na účely fytoenergetiky možno v podstate uvažovať so spaľovaním fytomasy tritikale, raži ozimnej, popr. slamy pšenice letnej, ktorá dlhodobo vykazuje najväčšie pestovateľské plochy.
Kolekcia obilnín vo vzorkovnici energetických plodín katedry rastlinnej výroby
Energetické obilniny je možné z hľadiska rajonizácie lokalizovať do menej úrodných a vyššie položených oblastí, nakoľko ich nároky na základné agroekologické podmienky prostredia nie sú veľké. Pestovanie energetických obilnín má nesporné výhody v tom, že technológia ich pestovania je pestovateľskej praxi veľmi dobre známa, s použitím bežne používanej mechanizácie. V technológii zberu sa nadzemná časť poseká na riadky a po dosiahnutí potrebnej sušiny sa celý objem hmoty pozberá a zlisuje do balíkov.
Slama obilnín má mimoriadne široké poľnohospodárske i nepoľnohospodárske využitie. Považujeme ju síce za vedľajší poľnohospodársky produkt, ale slama nie je odpadom a perspektívne nachádza stále väčšie uplatnenie. Je doplnkovým krmivom, pre hospodárske zvieratá, výborným stelivom, nasávacím substrátom pri kompostovaní, stavebným, tepelným a zvukovo izolujúcim materiálom, priemyselnou surovinou a v súčasnosti dôležitým energetickým zdrojom. Výhrevnosť slamy je len o málo nižšia ako výhrevnosť hnedého uhlia (12 - 16 MJ . kg-1).
V 4 kg slamy je akumulovaná energia ekvivalentná 1 l vykurovacieho oleja. Charakter vedľajšieho produktu, náklady na výrobu, ľahká manipulácia i dobré skladovanie robia z nej spolu s technickým spôsobom spaľovania už dnes perspektívneho konkurenta fosílnym palivám.
Agronomický pohľad však musí rešpektovať pravidelný návrat organickej hmoty slamou do pôdy pre udržanie jej úrodnosti !
Aby sa slama mohla stať kvalitným palivom, musí spĺňať základné požiadavky týkajúce sa spôsobu dopravy, skladovania, spracovania a samotného spaľovania. Menšie problémy spôsobuje druh slamy, stupeň zrelosti a podmienky zberu. Najvýznamnejším faktorom je obsah vody, ktorý by nemal byť väčší ako 20 % (optimum 16 %). Vyšší obsah vody v balíkoch úmerne neznižuje výhrevnosť, ale v dôsledku nerovnomerného rozloženia vody vzniká nebezpečenstvo ich poškodenia plesňami. Najväčším problémom v prípade vlhkej slamy je jej pomerne obtiažna manipulácia pred spaľovaním. Určitým paradoxom je, že čím je slama vylúhovanejšia, tým je, pokiaľ je dostatočne suchá, energeticky cennejšia, nakoľko dochádza k zníženiu obsahu popolovín a tým sa zvyšuje jej výhrevnosť. Charakteristickým znakom energeticky dobrej slamy (pšeničná) je zmena farby zo žltej na šedú.
Slama alebo niektoré iné energetické stebloviny majú ostať po zbere niekoľko dní ležať na pozemku, kde dosychajú. Zber slamy je možné riešiť zberacími vozmi s rezacím ústrojenstvom, zberacími rezačkami, zberacími lismi, zvinovacími kompaktormi. Rozhodujúce pri uvedených spôsoboch zberu zostávajú hmotnostne väčšie balíky, ktoré je možné alternatívne spaľovať v celku alebo v menších častiach.
Pre energetické účely je možné s úspechom využívať i slamu kukurice pestovanej na zrno. Zber sa realizuje v plnej zrelosti, v období, keď je rastlina optimálne preschnutá. Slamu kukurice siatej rozrezanú na rezanku je možné spaľovať priamo, rovnako ako drevné štiepky. Rovnakým spôsobom je možné zužitkovať vymlátené vretená, ktoré je možné rozdrviť na menšie časti.
V súčasnosti sa vo fytoenergetike odporúča okrem obilnín využívať i niektoré iné druhy plodín a rastlín, ktoré sú v podmienkach Slovenskej republiky považované buď viac alebo menej tradičné. K uvedeným plodinám zaraďujeme ciroky (Sorghum Adams), chrastnicu trsťovitú (Phalaris arundinacea L), konopu siatu (Canabis sativa L), ozdobnicu (Miscanthus), požlť farbiarsky (Carthamus tinctorius L.), topinambur (Helianhus tuberosus L.), stoklas bezosťový (Bromus inermis L), ovsík vyvýšený (Arrhenatherum elatius), psinček obrovský (Agrostis gigantea Roth), kostravu rákosovitú (Festuca arundinacea L.), láskavce (Amaranthhus), štiavec Uteuša (Rumex patentia L. x Rumex tianschanicus A) a iné.
Facélia vratičolistá (Phacelia tanacetifolia L.) porast na zelené hnojenie
FACÉLIA VRATIČOLISTÁ (Phacelia tanacetifolia L.)
Biologická charakteristika
Facélia je jednoročná rastlina, stredne vysoká (0,7 - 0,8 m). Má dlhú dobu kvitnutia a meduje aj pri nízkych teplotách. Má rýchly rast a vývoj, kvitne v máji až júni. Má dobrú nutričnú hodnotu. Fialové zvončekovité kvety sú uložené vo výrazných závinoch. Listy sú jednoducho alebo dvojito nepárno perovito zložené, lístky pílkovité, čnelka kvetu hlboko dvojdielna. Plodom je jednopuzdrová tobolka uzavretá v kalichu. Semeno je 3,5 mm dlhé, drsné, šedé až hnedé s typickými priečne usporiadanými výrastkami. HTS je 1,8 - 2,4 g. Ako krmovina je menej kvalitná pretože je silne ochlpená a pri zavädnutí horkne. Je však vhodná ako medziplodina na zeleno, zelené hnojenie a pre technické účely, ako je napr. protierózna ochrana (cez zimu sa ponechá na poli a na jar sa do nej vysievajú zrniny alebo kukurica na siláž). Vysieva sa aj ako paša pre včely pretože je silne medonosná. Taktiež je vhodná ako komponent do miešaniek. Skrmuje sa výhradne v čerstvom stave a to do začiatku kvitnutia. Pre výrobu sena nie je vhodná. Facélia veľmi dobre potláča buriny a netrpí žiadnymi chorobami ani škodcami. Je nenáročná a má nízke náklady na pestovanie.
Nároky na pestovateľské prostredie
Facélia je nenáročná plodina na pôdne a klimatické podmienky. Vhodné sú však ľahšie pôdy, bez sklonu k zamokreniu. Na predplodinu je nenáročná. Vhodná je i pre extrémne stanovištia a pre suchšie plochy. Je odolná voči nízkym teplotám a krátkodobo znesie až -9 °C. Úspešne sa pestuje aj na piesčitých a štrkovitých pôdach dobre zásobenými Ca. Minimálne pH by malo byť 6,0. Facélia vyžaduje čisté pozemky, nezaburinené mrlíkom, peniažtekom roľným, stavikrvom vtáčim a štiavmi.
Hospodársky význam a využitie
Prednosti pestovania facélie:
▪ facélia je vynikajúca plodina na zelené hnojenie,
▪ je nezastupiteľný prerušovač v osevných sledoch k ozdraveniu pôdy,
▪ jednoročná rastlina s rýchlym rastom a vývojom, dobre olistená, má veľmi krehké stonky a listy, ktoré ani v neskoršom rastovom štádiu nedrevnatejú, ľahko sa lámu a tým uľahčujú dobré zapracovanie do pôdy,
▪ uplatnenie má predovšetkým ako medziplodina, na zelené hnojenie alebo ako protierózna plodina,
▪ je výborná medonosná plodina s dobrou produkciou peľu, kvitne nepretržite od 35. - 40. dňa po sejbe. Na pôdne a klimatické podmienky nie je náročná.
Význam facélie na zelené hnojenie:
▪ dôležitý zdroj organickej hmoty do pôdy,
▪ pôsobí ako „konzerva živín“, v medziporastnom období zabraňuje ich vyplavovaniu - tieto živiny sú potom mineralizáciou uvoľňované pre následné plodiny,
▪ zabraňuje pôdnej erózii a obmedzuje šírenie burín,
▪ zabraňuje presychaniu povrchovej vrstvy pôdy a zlepšuje podmienky pre činnosť pôdnych mikroorganizmov,                                                                                                                                                                     Facélia vratičolistá (Phacelia tanacetifolia L.) porast pri kvitnutí
▪ najnovšie poznatky dokazujú, že facélia prostredníctvom koreňových výlučkov potláča rast a množenie škodlivých pôdnych mikroorganizmov (napr. pôdne háďatká),
▪ vysoká produkcia hmoty, zlepšuje výnosy následných plodín, zlepšuje pôdnu štruktúru,
▪ dobre zatieňuje pôdu a zabraňuje tým výparu, potláča buriny, nezaburiňuje pôdu,
▪ krátka vegetačná doba 50 - 60 dní (do zaorania), zelená hmota starne pomalšie ako iné medziplodiny.
Fazuľa záhradná (Phaseolus vulgaris L.) – struky
FAZUĽA ZÁHRADNÁ (Phaseolus vulgaris L.)
Hospodársky význam a využitie
Fazuľu zaraďujeme medzi jedlé strukoviny, len odpad pri čistení a triedení semien sa využíva ako komponent do kŕmnych zmesí. Pestuje sa pre produkciu suchých semien a ako zelenina sa pestujú pre zelené struky odrody, ktoré majú menší podiel vlákien a pergamenovej vrstvy. V semenách fazule je 26 – 29 % N – látok, 4 – 7 % cukrov, vitamíny hlavne so skupiny B, ale i C a E.
Botanické zaradenie
Phaseolus vulgaris L. subsp. vulgaris var. nanus - fazuľa záhradná pravá kríčková sa u nás pestuje prevažne v poľných podmienkach. Má plytký kolovitý rozkonárený koreň.
Stonka je na priereze okrúhla a dosahuje výšku 0,25 – 0,45 m.
Listy sú trojpočetné. Súkvetie je usporiadané do strapca s 2 – 15 kvetmi, ktoré vyrastajú v pazuchách listov.
Kvety sú jednofarebné (biele, ružové, fialové, červené) prevažne samoopelivé zriedkavo cudzoopelivé.
Struky sú šabľovito zahnuté na povrchu drsné.
Semená sú najčastejšie obličkovité s veľkou variabilitou farieb (biele, žlté, hnedé, čierne alebo mramorované) s HTS 150 až 260 g.
Phaseolus vulgaris L. subsp. vulgaris var. vulgaris - fazuľa záhradná pravá tyčová je pestovaná skôr ako záhradná plodina. Má ovíjavú stonku, väčšie struky, v ktorých sú vyvinuté pestrofarebné semená, s vyššou HTS (300 – 320 g).

Nároky na pestovateľské prostredie
Fazuľa záhradná patrí medzi strukoviny s najväčšími nárokmi na teplo. S úspechom ju možno pestovať tam, kde sú vhodné podmienky pre pestovanie viniča hroznorodého. Hlavná oblasť jej pestovania je v kukuričnej výrobnej oblasti, uspokojivé úrody dáva i v teplejšej repnej výrobnej oblasti.
Pôdy vyžaduje biologicky činné s dostatkom humusu a prístupných živín. Vhodné sú ľahšie piesočnato-hlinité a hlinito-piesočnaté pôdy s dostatkom vápnika. Pôdna reakcia má byť neutrálna až slabo zásaditá. Neznáša pôdy ťažké, zamokrené a zaburinené najmä vytrvalými burinami.
Minimálna teplota pre klíčenie je 8 – 10 oC. Optimálna teplota pre vzchádzanie je 18 – 22 oC. Vzídené rastliny trpia pri poklese teploty na +1 oC až 0 a hynú aj po krátkodobom poklese pod –1 oC. Okrem teploty významným faktorom pestovania je i voda. Najlepšie jej vyhovujú ročníky s rovnomerným rozdelením zrážok a priemernými teplotami. Významným intenzifikačným faktorom sú závlahy. V období dozrievania fazuli vyhovuje skôr suchšie počasie, veľa vody napomáha šíreniu hubových chorôb.

Fazuľa záhradná (Phaseolus vulgaris L.) - struky
Hadomor španielsky (Scorzonera hispanica L.) - čierny koreň – listy
HADOMOR ŠPANIELSKY – Čierny koreň (Scorzonera hispanica L.)
Charakteristika
Hadomor španielsky je trváca bylina vysoká 40 - 110 cm. Má hrubý, dužinatý koreň .Listy na rozkonárenej byli sú podlhovasto elipsovité, až čiarkovité, sediace a zvyčajne riedko zubaté. Súkvetím sú žlté úbory s okrajovými jazykovými kvetmi s korunnými lupienkami dva razy dlhšími, ako sú listene zákrovu. Plody sú valcovité, asi 1,5 cm dlhé nažky. Druh rastie na trávnatých svahoch, vo svetlých lesoch, na suchších a aj vlhkých lúkach - s obľubou na vápencovom substráte od pahorkatín do podhorského stupňa.
Význam. Potravinársky je čierny koreň vhodný hlavne pri diéte pri poruchách enzymatických funkcií a pri ťažkých zápaloch slinivky. Sušený koreň je močopudný a pomáha pri poruchách látkovej výmeny, pri poruchách pečeňových funkcií, pri ekzémoch a lupienke, pri zníženej tvorbe moču a pod.
List je možné aplikovať formou kašovitého obkladu pri kĺbových bolestiach, hlavne na veľké kĺby (koleno, rameno, lakeť). Používa sa buď čerstvý, drvený alebo suchý zaparený list. Rastlina je tiež obľúbenou zeleninou milovníkov rastlinných pokrmov, známou pod názvom čierny koreň.
Podobnú zeleninu môže poskytnúť stredomorský tzv. ovosný koreň - kozobrada pórolistá (Tragopogon porrifolius L.), najmä jeho zušľachtený poddruh (subsp. porrifolius), ktorý nie je u nás veľmi známy.
Podobné využitie majú aj iné rastliny, najmä ich korene, ako je čakanka obyčajná a ďalšie.
Horčica biela (Sinapis alba L.) zasiata vo vzorkovnici ako vymŕzajúca medziplodina
HORČICA BIELA (Sinapis alba L.)
Horčica biela vytvára kolovitý koreň, ktorý sa bohato rozkonáruje. Na začiatku rastie pomaly, ale neskôr vytvára hustú koreňovú sieť. V porovnaní s jarnou repkou má mohutnejší koreňový systém.
Stonka je 0,6 – 1,4 m vysoká, na začiatku kvitnutia začína drevnatieť preto sú rastliny odolné proti poliehaniu. Listy má hlboko vykrajované aj v hornej časti rastliny. Stonka a listy sú pokryté tuhými chĺpkami. Súkvetie je dlhý strapec. Farba korunných lupienkov je sýtožltá, kališné lístky od koruny výrazne odstávajú. Plod je krátka hrubá šešuľa s plachým a dlhým zobákom. Šešuľa prisadá k stonke takmer kolmo a je celá štetinatá. Semeno je bledožlté s pálivom chuťou spôsobenou sinalbínom, vo vode slizovatie. HTS sa pohybuje od 3 do 6,8g s veľkosťou 2 – 4mm.
Horčica patrí medzi rastliny dlhého dňa. Skracovaním dĺžky dňa sa jej vegetačné obdobie (v našich podmienkach 120 – 130 dní) predlžuje a znižuje sa obsah oleja v semene. Je prevažne cudzoopelivá. Kvitnutie trvá niekedy mesiac. Púčiky kvitnú od spodu nahor.
Požiadavky na prostredie
Pestujeme ju hlavne v kukuričnej a repárskej výrobnej oblasti. Najvhodnejšie sú hlinité hnedozeme a černozeme s pH 6. Vhodná je do nadmorskej výšky 200 – 450 m.
Semeno klíči pri teplote 1 – 2 °C, neskôr je odolná proti mrazíkom, znáša zníženie teploty až na -7 °C. Vzchádza za 5 – 8 dní.
Horčica biela sa s úspechom využíva ako medziplodina na zelené hnojenie aj ako vymŕzajúca medziplodina na stabilizáciu pôdy pred eróziou a pútanie ľahko rozpustného dusíka v mimovegetačnom období. Na jar sa potom do mrazom zničeného porastu horčice priamo vysieva hlavná plodina.
Hrachor siaty (Lathyrus annuus L.)
HRACHOR SIATY (Lathyrus annuus L.)

Význam a využitie
Hrachor patrí medzi staré kultúrne rastliny. V našich podmienkach bolo a je jeho pestovanie orientované skôr do teplejších a suchších oblastí Slovenska. Je zaraďovaný medzi suchovzdorné druhy plodín. Otepľovanie atmosféry a v dôsledku toho aj predpokladané problémy s vodou radia hrachor medzi perspektívne plodiny, aj keď sa jeho plochy pravdepodobne nerozšíria na úroveň plôch hrachu, fazule, či šošovice.

Botanická a biologická charakteristika
Hrachor je jednoročná samoopelivá rastlina s možnosťou cudzoopelenia. Má mohutný kolovitý koreň, čo prispieva k jeho suchovzdornosti. Stonka je poliehavá, rozkonárujúca sa, na priereze štvorhranná. Listy sú jednojarmové, párnoperovité, ukončené rozkonárenou úponkou. Kvety vyrastajú v pazuchách listov, spravidla po jednom, ojedinele po dvoch. Struky sú nepukavé alebo len málo pukavé, typické tým, že na bočnej strane struku vytvárajú golierikovitý útvar. V struku sa vytvára 2 – 5 semien. Semeno býva rôzne sfarbené, prevažne krémovej farby s odtieňmi do biela, zelena, siva a pod. Pri rozpoznávaní semien sa často zamieňa s lupinou bielou. Pre hrachor je typické, že jedna bočná strana semena je ostro zahrotená, ale lupina biela má obidve bočné strany oblé. HTS veľkosemenných odrôd má 200 – 350 g, ojedinele i viac. V semenách je približne 24,5 % bielkovín, 2,1 % tukov a 4,3 % popolovín.


Požiadavky na prostredie
Na teplo je hrachor náročný počas celého vegetačného obdobia. Zvýšené nároky má počas kvitnutia a dozrievania. Pri poklese teplôt pod 16 °C spomaľuje rast. V období dozrievania mu vyhovujú teploty 20 – 22 °C. Vlhké počasie počas zrenia napomáha šíreniu hubovitých chorôb a znehodnocovaniu semien.
Aj keď je hrachor považovaný za suchovzdornú rastlinu, zvýšené požadavky na vodu má najmä počas vzchádzania. Vysievame koncom prvej etapy jarných prác, pri predsejbovej príprave pôdy vyžaduje šetrenie zimnou vlahou. K zvýšeným požiadavkám na vlahu prispieva aj pomerne veľké semeno. Ďalšie kritické obdobie je počas kvitnutia a nasadzovania strukov, kedy sa nedostatok vlahy prejavuje abortizáciou (opadom) kvetov a strukov. Nadbytok vody a nedostatok tepla spôsobuje predlžovanie kvitnutia, nerovnomerné dozrievanie, šírenie hubovitých chorôb, s konečným dopadom na výšku a kvalitu produkcie.
Na pôdu nemá vyhranené nároky. Vyhovujú mu pôdy s dostatkom Ca v starej pôdnej sile, pôdy hlinito-piesočnaté.

Hrachor siaty (Lathyrus annuus L.) - kvet


JAČMEŇ SIATY – Hordeum sativum L.
Z hľadiska svetovej produkcie obilnín sa jačmeň zaraďuje na štvrté miesto za pšenicu, ryžu a kukuricu. Patrí medzi najstaršie obilniny. V minulosti sa využíval prevažne k výžive ľudí. V minulom storočí podiel jačmennej stravy bol pomerne veľký. Pre svoje protizápalové a antiseptické účinky sa považoval za liečivú rastlinu. V zastúpení obilnín na Slovensku patrí jačmeňu druhé miesto za pšenicou. Okrem využitia zrna na kŕmne účely, kde sa zhodnocuje v živočíšnych výrobkoch, ktorých konzumáciou končí vo výžive ľudí, má najvýznamnejšie postavenie ako surovina na výrobu sladu pre výrobu piva.
Jačmeň siaty - Hordeum sativum L.
Botanická a biologická charakteristika
Rod Hordeum L. – jačmeň, patrí do čeľade lipnicovitých – Poacea. Všetky kultúrne druhy jačmeňov patria pod jeden kultúrny diploidný (n=14) druh Hordeum vulgare L. - jačmeň siaty. Jačmeň je samoopelivý. Jačmeň môže byť jarný a ozimný so zrnom plevnatým alebo nahým.

Požiadavky na agroekologické podmienky
Jačmeň jarný má pomerne vysoké nároky na podmienky prostredia a vegetačné faktory. Veľmi citlivo reaguje na výkyvy počasia. Najvhodnejším typom pôd sú černozeme, hnedozeme, luvizeme a fluvizeme. Z pôdnych druhov sú to pôdy stredne ťažké, hlinité až piesočnatohlinité, dobre prevzdušnené. Nevhodné sú pôdy ťažké, ílovité, zlievavé a kamenisté. Najlepšie sa mu darí na pôdach s pH 6,0 - 7,1. Najvhodnejšia oblasť pre pestovanie jačmeňa jarného je repárska, prípadne obilninárska.
Technológia pestovania
Pri technológii pestovania treba zohľadňovať spôsob využitia jačmeňa, ktorý môže byť na kŕmne, sladovnícke alebo potravinárske účely. Väčšiu pozornosť musíme venovať jačmeňu využívanému na výrobu sladu.
Zaradenie v osevnom postupe
Najlepšími predplodinami pre jačmeň jarný sú okopaniny hnojené maštaľným hnojom (repa cukrová, ľuľok zemiakový, kukurica na siláž, prípadne skoro pozberaná kukurica na zrno, kapusta repková pravá). V repárskej výrobnej oblasti dosahuje dobré úrody aj po pšenici. Po obilninách, ale aj po zaorávaní repných listov je riziko zvýšenia obsahu N-látok v zrne jačmeňa sladovníckeho. Jačmeň jarný sa môže využívať ako krycia plodina pre podsev viacročných krmovín.
Základná a predsejbová príprava pôdy
Základná príprava pôdy je závislá od predplodiny. Po zbere plodín, zberaných na jeseň, sa odporúča orba do hĺbky 0,18 - 0,24 m najneskôr do polovice novembra. Jarná príprava pôdy spočíva v urovnaní a prekyprení povrchu pôdy do hĺbky 0,04 až 0,06 m. Pri klasickom postupe sa používali smyky s bránami. V súčasnom období sa používajú rôzne kombinované kypriče, ktorými je možné pripraviť pôdu pri obmedzenom počte prejazdov po poli.
Výživa a hnojenie
Jačmeň jarný je plodina, ktorá za krátke vegetačné obdobie vytvára veľké množstvo organickej hmoty a preto potrebuje dostatok živín v prístupnej forme s vyváženým pomerom. Pri hnojení je potrebné vychádzať z agrochemických rozborov pôdy. Normatív potreby živín na 1 tonu zrna a príslušného množstva slamy je: N - 24 kg, P - 5,0 kg, K - 20,0 kg. Fosforečné a draselné hnojivá je vhodné zapracovávať do pôdy na jeseň orbou. Hnojenie dusíkom sa odporúča na jar pri predsejbovej príprave pôdy.
Založenie porastu
Základným predpokladom úspešného pestovania jačmeňa jarného je správny výber odrody pre danú lokalitu a pre účel pestovania. Prvým predpokladom pre dosiahnutie dobrej úrody, je použitie uznaného osiva. Jačmeň jarný klíči pri teplote pôdy 1 – 3°C. Sejeme ho čo najskôr na jar, zásadne do dobre pripravenej, vyzretej pôdy, pretože je veľmi citlivý na tzv. „zamazanie“ zrna. Pri extrémne skorej sejbe jačmeň klíči pomaly a hrozí riziko napadnutia pôdnymi mikroorganizmami, poškodenie z nedostatku vzduchu, čím dochádza k horšej vzchádzavosti a nedostatočného vývinu porastu. Optimálna hĺbka sejby pre jačmeň jarný je 30 – 40 mm. Odporúčaný výsevok pre pestovanie v dobrých podmienkach je 3,5 – 4,0 mil. klíč. zŕn na ha, v horších podmienkach a pri neskorej sejbe sa zvyšuje na 4,5 mil. klíč. zŕn na ha.
Jačmeň siaty - dvojradový
Ošetrovanie porastu počas vegetácie
Orientujeme sa na ničenie škodlivých činiteľov ako sú choroby, buriny a škodcovia. Využívame povolené chemické prípravky podľa príslušnej Metodiky ochrany rastlín a Zoznamu povolených prípravkov. V prípade vytvorenia pôdneho prísušku, môžeme porasty brániť od fázy vytvorenia 4. listu, keď sú rastliny primerane zakorenené.
Zber, pozberová úprava a skladovanie
Jačmeň zberáme najskôr po dosiahnutí žltej zrelosti zrna, keď sú zrná tvrdé a najhornejšie kolienka sú pri 75 % rastlín zaschnuté. Množiteľské porasty a jačmeň na sladovnícke účely zberáme v plnej zrelosti. Predčasným zberom dochádza k znižovaniu úrody a kvality zrna. Pri oneskorenom zbere dochádza k väčším stratám vplyvom lámavosti stebla pod klasom. K najmenšiemu poškodeniu zrna dochádza pri zberovej vlhkosti 16 – 18 %. Pri manipulácii so zrnom je potrebné predchádzať mechanickému a biologickému poškodeniu. Po zbere jačmeň predčisťujeme, čistíme, prípadne dosúšame. Maximálna vlhkosť pre skladovanie osiva je 15 % za aktívneho prevetrávania.

JAKON (Yakon) - Polymnia sonchifolia
Domovom Yakonu sú východné svahy Ánd od Kolumbie až po severnú Argentínu. Je veľmi dobre prispôsobená sezónnym cyklom sucha alebo zimy. Vyskytuje sa vo výškach od 900 - 2700 m n. m (Andy). Bylinná stonka je ale citlivá na mráz.
Jakon je jednoročná alebo viacročná okopanina. Dosahuje výšky 2 m,
Stonky sú na priereze štvorhranné fialovej farby bohato olistené. Listy sú pokryté chĺpkami, kvety sú malé, nenápadné, žltej farby. Semená sú malé nažky, ktoré sa v našich podmienkach nevytvárajú.
Jakon vytvára podzemné a koreňové hľuzy vretnovitého tvaru. Bývajú usporiadané v trse až do 20 kusov o hmotnosti okolo 0,5 kg, pokryté sú fialovou šupkou. Dužnina obsahuje veľké množstvo vody, je slabo žltá a veľmi krehká, má živicovú príchuť.
Obsahové látky: Hľuzy obsahujú polysacharid inulín, ktorý sa počas skladovania enzymaticky štiepi na fruktózu a glukózu. Významný je aj obsah polyfenolov, vitamínov a minerálnych látok. Hľuzy obsahujú aj vápník, horčík, draslík, fosfor, železo, sodík, vitamíny B1, B2, C. Oligosacharidy a fruktany aktivujú bifidobakterie a potláčajú hnilobné procesy v črevách. Pre vysoký obsah vápnika je vhodným doplnkovým prostriedkom pri liečbe ochorení kĺbov a osteoporózy.
Jakon sa používa ako výborný doplnok stravy pri rôznych redukčných diétach, je vhodný aj ako súčasť zeleninových šalátov. Má tiež výrazné imunoregulačné vlastnosti (reguluje obranyschopnosť organizmu).
Kapusta repková pravá (Brasssica napus L.) súkvetím je strapec na vrchole rastliny
KAPUSTA REPKOVÁ PRAVÁ (repka olejka) - Brassica napus L. var.napus
Botanická a biologická charakteristika
Kapusta repková pravá (Brasssica napus L. var. napus) patrí do čeľade kapustovitých – Brasssicaceae. Je jednoročná. Má ozimnú aj jarnú formu.
Repka vytvára mohutný kolovitý koreň, ktorý môže prenikať až do hĺbky 3 m.
Stonka dorastá najčastejšie do výšky 1,4 – 1,6 m. Vytvára 6 – 8 konárov prvého rádu, ktoré sa ďalej rozkonárujú. Rast stonky končí s obdobím plného kvetu. Typickým znakom na listoch a stonke je jemný voskový sivozelený až sivofialový povlak. Súkvetie je strapcovité.
Kvet je štvorpočetný s kvetnými lupienkami najčastejšie sýtožltej farby. Kvitne koncom apríla až začiatkom mája. Repka je z 2/3 samoopelivá, ale cudzoopelenie má pozitívny vplyv na úrodu semien. Kvety v súkvetí kvitnú zospodu smerom hore. Jedna rastlina odkvitne asi za 30 – 40 dní, čo spôsobuje nerovnomerné dozrievanie plodov.
Plodom je šešuľa, ktorá obsahuje drobné guľaté modročierne semená. Dvojradová šešuľa obsahuje 15 – 20 semien. V štvorradovej šešuli sa nachádza 40 – 50 semien. HTS je najčastejšie 4,5 – 5,5 g.
Požiadavky na agroekologické podmienky
Pestovateľský areál repky je veľmi široký. Najvhodnejšie sú oblasti s nadmorskou výšky 400 – 600 m, s priemernou ročnou teplotou 6,8 – 8,1 0C a s ročným úhrnom zrážok 590– 670 mm. Pôdy vyžaduje ľahké až stredné, hlinitopiesočnaté až hlinité s dostatkom živín. Neznáša pôdy zamokrené, ťažké, s rezíduami herbicídov, lokality s holomrazmi pod –15 až –20 0C a lokality s dĺžkou snehovej prikrývky nad 2 mesiace.
Zaradenie do osevného postupu
Repka sa pestuje po skoro zberaných predplodinách. Najlepšími predplodinami sú skoré zemiaky, skorá zelenina, ozimné a jarné miešanky, hrach a krmoviny pozberané do konca júla. Vhodnými predplodinami sú obilniny, najmä ozimné. Jačmeň jarný je menej vhodný, pretože zanecháva pôdu neštruktúrnu a jeho pozberový výmr je mimoriadne agresívny voči porastu následnej plodiny. Po sebe sa repka odporúča pestovať s odstupom 4 – 5 rokov z dôvodu výskytu chorôb a škodcov. Repka je veľmi dobrou predplodinou pre obilniny a považuje sa za dobrého prerušovača v obilninových osevných postupoch.
Základná a predsejbová príprava pôdy
Príprava pôdy závisí od predplodiny, vlahových podmienok, dĺžky časového úseku do sejby, zaburinenosti pôdy, pestovateľského systému a pod. So základnou prípravou pôdy je potrebné začať aspoň 3 – 4 týždne pred sejbou. Maštaľný hnoj je vhodnejšie použiť k predplodine, ak časový odstup medzi jeho zaoraním a agrotechnickým termínom sejby je kratší ako 5 týždňov. V súčasnej dobe sa uplatňujú rôzne technológie obrábania pôdy. Klasická príprava pôdy pozostáva z ošetrenej podmietky a strednej orby. Využívať sa môžu minimalizačné, bezorbové a pôdoochranné technológie. Na prípravu lôžka pre osivo sú vhodné stroje s aktívnymi alebo pasívnymi pracovnými orgánmi.
Výživa a hnojenie
Repka má mohutný koreňový systém a preto si ľahko osvojuje z pôdy živiny. Je najnáročnejšou plodinou na výživu, ale po zbere väčšinu živín zanecháva v pôde. Zlepšuje bilanciu organickej hmoty v pôde. Normatív potreby živín na 1 tonu semena je: N - 55 kg, P - 11,5 kg, K - 57,0 kg. Dávky minerálnych hnojív je potrebné aplikovať na základe rozboru pôdy. Na jeseň sa dusík používa iba na chudobných pôdach v dávke 20 – 40 kg.ha-1.
Založenie porastu
Na základe dlhodobých pozorovaní, kapusta repková pravá by mala byť, v podmienkach Slovenska, vysiata najneskoršie do konca augusta v závislosti na výrobnej oblasti. Agrotechnický termín je od 10. do 30. augusta. V prípade priaznivých podmienok môžeme siať aj začiatkom septembra, aby dĺžka vegetačného obdobia na jeseň bola 80 – 90 dní. Výsevok upravujeme podľa termínu sejby a výrobnej oblasti. Vysievame približne 2,5 – 4,0 kg čo je 60 – 90 semien na m2, aby po prezimovaní zostalo 30 – 80 rastlín na m2 (optimum je 40 – 60).Najpoužívanejšia medziriadková vzdialenosť je 125 mm, prípadne 210 – 250 mm.
Ošetrovanie porastu počas vegetácie
Z mechanického ošetrovania sa odporúča v prípade sucha pri sejbe a po nej, valcovanie, najlepšie kotúčovými valcami, aby sme predišli tvorbe prísušku. Bránenie porastov na jeseň ani na jar sa neodporúča z dôvodov zvýšeného nebezpečenstva výskytu hubových ochorení pri poškodení rastlín. V prípade rizika prerastania porastov na jeseň, odporúča sa ošetrenie rastovými regulátormi.
Zber, pozberová úprava a skladovanie
Na zber repky sa najčastejšie používajú kombajny na zber obilnín, na ktorých sa upravuje žací stôl, aby nedochádzalo k vypadávaniu semien na pôdu.
Repka nerovnomerne kvitne a tým aj nerovnomerne dozrieva. Zberové straty sa pohybujú v rozpätí 7 – 22 %. Preto sa často využíva desikácia porastov. Nevyhnutnou súčasťou moderných kombajnov sú drviče slamy, ktoré umožňujú jej zaoranie po zbere.
Semená najskôr čistíme (2 – 3 krát) a potom sušíme na požadovanú vlhkosť. Pre dodávky do skladov je prípustný obsah nečistôt do 5 % a vlhkosť do 12 %, pre dodávky tukovému priemyslu sú konečné hodnoty čistoty 3 % a vlhkosti 8 %. Maximálna teplota pri sušení nesmie prekročiť 50 0C, pričom sa riadime zásadou, čím vlhší materiál, tým nižšia vstupná teplota a dlhšia expozícia.
Kukurica siata (Zea mays L.) klas
KUKURICA SIATA (Zea mays L.)
Hospodársky význam a využitie kukurice
Kukurica je prastará kultúrna plodina pôvodom z Ameriky. Z celkovej svetovej produkcie kukurice zhruba 70 % sa využíva na kŕmenie, 20 % na konzum, 5 % na priemyselné spracovanie a 5 % na osivo.
Kukurica poskytuje energeticky vysoko koncentrované glycidové krmivo, ktoré je vhodné na kŕmenie všetkých druhov domácich zvierat, najmä výkrmových. Prevažná časť zrna sa využíva ako jadrové krmivo, je hlavným komponentom do kŕmnych zmesí pre ošípané a hydinu.
Na potravinárske účely sa najčastejšie používa kukuričná múka a krupica. Značné množstvo sa spracúva na kukuričný škrob, olej, alkohol, pivo a iné produkty.
Veľmi cenný vo výžive ľudí je olej získaný z klíčkov kukurice, ktorý obsahuje viac ako 50 % kyseliny linolovej. Kukuričné zrno vo fyziologickej zrelosti obsahuje 71 % škrobu, 3,0 % cukru, 12 % bielkovín a 1,7 % celulózy. To umožňuje vyrábať z neho výrobky ako: glukózový a fruktózový sirup, modifikované škroby, sorbit, klíčkový olej atď.
Kukurica sa spracúva najmä v škrobárenskom, tukovom, liehovarskom, chemickom a mlynárenskom priemysle a používa sa aj na výrobu liečiv - antibiotík. Veľmi cenným výrobkom je kukuričný škrob, ktorý sa dáva do pudingových krémov.

Botanická zaradenie kukurice
Kukurica siata patrí do čeľade Poaceae a do rodu Zea. Je jednoročná, jednodomá rastlina, ktorá v pazuchách listov vytvára mnohoradové súkvetie šúľok.
Kukurica má veľa convariet, ktoré sa od seba líšia najmä tvarom zŕn, ale aj veľkosťou šúľkov a výškou rastliny. Z pestovateľského hľadiska pre nás majú význam convariety: conv. amylacea - kukurica škrobová, conv. dentiformis - kukurica zubovitá, conv. mikrosperma - kukurica pukancová, conv. saccharata - kukurica cukrová, conv. vulgaris - kukurica sklovitá.
Morfologická charakteristika kukurice
Koreňová sústava kukurice pozostáva z primárneho klíčneho koreňa, bočných klíčnych koreňov, sekundárnych podzemných koreňov a nadzemných (vzdušných) koreňov. Jednotlivé korene prenikajú podľa stanovištných podmienok do hĺbky 1,5 - 3,0 m a viac. Hlavná hmota koreňov sa nachádza asi v hĺbke 0,4 m.
Steblo je vzpriamené, holé najčastejšie 1,5 až 2,5 m vysoké a 20 až 70 mm hrubé, valcovitého tvaru. Počet nadzemných článkov a kolienok sa pohybuje cca od 8 do 20. Články stebla sú vyplnené dreňou, ktorá zvyšuje ich pevnosť.
List. Z každého nadzemného uzla vyrastá list s paralelnými žilami. Úplne vyvinutý list má listovú čepeľ, ktorá vychádza z listovej pošvy, je plytko zvlnená, má vystupujúcu hlavnú žilu. Listová pošva je pomerne hrubá a pevná.
Metlina je samčím súkvetím kukurice a jej vytvorením sa končí vývin stebla. Šúľok je samičie súkvetie. Pozostáva zo zhrubnutej hlavnej osi, na ktorej sú párovite usporiadané dvojkveté klásky. Pravidelne iba jeden kvietok je plodný. Plevy sú len slabo vyvinuté, lodikuly chýbajú. Čnelky vyvinutých kvetov sú veľmi dlhé, vychádzajú z listeňov. Zrná na vretene sú usporiadané v párnych radoch, ktorých býva väčšinou 8 až 18. Šúľok je obalený listeňmi (sú to modifikované listové pošvy).
Zrno kukurice má rovnakú stavbu ako zrno iných obilnín, len je väčšie a podiel jednotlivých častí je rozdielny. Podiel endospermu je asi 85 %, zárodku 10 % a oplodia s osemením 5 %.
Nároky kukurice na pestovateľské prostredie
Nároky kukurice na pôdu: kukuricu možno pestovať takmer na všetkých pôdach, ktoré majú správny vodný a vzdušný režim, sú dosť hlboké, neutrálnej až slabokyslej reakcie (pH 6,5 - 7,0), dobre zásobené humusom a živinami, činné, nezaburinené.
Nedarí sa jej na plytkých a stredne ílovitých pôdach s vysokou hladinou podzemnej vody. V suchších podmienkach sú pre ňu vhodnejšie hlboké, humózne, hlinité pôdy so schopnosťou udržania pôdnej vlahy.
Nároky kukurice na teplotu: kukurica je teplomilná rastlina. Minimálna teplota pre klíčenie je 8 – 10 °C. Môže sa pestovať v oblastiach s priemernou ročnou teplotou 9 – 10 °C a sumou teplôt 1700 - 3120 °C. Priemerná teplota má byť pri pestovaní kukurice na zrno v mesiacoch máj - september 15 °C, pri silážnej kukurici 13 °C.
Nároky kukurice na vodu: v porovnaní s obilninami mierneho pásma kukurica potrebuje na vytvorenie jednotky sušiny menej vlahy. Jej transpiračný koeficient sa pohybuje od 179 do 350. Zvýšené nároky na vlahu sú medzi vzchádzavosťou a fázou 5.listu. Najväčšie nároky na vlahu má v období 10 dní pred a 25 dní po vymetaní. V období metania sa silne zvyšuje potreba vody za mesiac 100 - 120 mm (pri dostatku vody sa dosiahne plné opelenie a ozrnenie šúľkov).V žltej zrelosti potrebuje 40 – 60 mm. Kritickým obdobím na vodu (65 dní) je medzi rastovou fázou metania až začiatku voskovej zrelosti t. j. v mesiacoch júl - august.
Zaradenie kukurice v osevnom postupe:
V suchších oblastiach ako vhodná predplodina je intenzívne hnojená plodina, ktorá neodčerpáva nadmerné množstvo vlahy. Pri opakovanom pestovaní kukurice na zrno v suchých podmienkach z hľadiska kvality pozberových zvyškov má význam striedanie kukurice na zrno a na siláž, nakoľko organická hmota kukurice na zrno býva horšie rozložiteľná a striedaním sa zabráni hromadeniu ťažko rozložiteľnej hmoty.
Vhodnými predplodinami, nezávisle od poveternostných podmienok sú: obilniny, strukoviny a ďalšie intenzívne hnojené plodiny.
Základná a predsejbová príprava pôdy
Príprava pôdy závisí od predplodiny a pri kukurici sa uplatňuje dvoj resp. trojorbový systém. Po obilninách robíme podmietku do hĺbky 0,08-0,12 m, ktorú ošetríme bránami alebo ľahkými valcami. Po vyklíčení burín rozhodíme priemyselné hnojivá a maštaľný hnoj v dávke 35-40 t.ha-1 a zapracujeme do pôdy so stredne hlbokou orbou, do hĺbky 0,18 – 0,22 m. Stredne hlbokú orbu máme urobiť do konca septembra a po nej má nasledovať hlboká orba, do hĺbky 0,24-0,35 m. Táto má byť urobená do konca októbra, najneskôr do 15. novembra. Po orbe je vhodné povrch pôdy nahrubo urovnať.
Príprava lôžka pre osivo:
Lôžko pre osivo sa má vytvoriť čo najmenším množstvom pracovných operácií, aby bolo možné uložiť kukuričné zrno do dostatočnej hĺbky na pevné a dostatočne vlhké podložie.
Pri ďalšom obrábaní pôdy sa použijú len agregáty s vhodnou kombináciou náradia a pôda sa skyprí do hĺbky sejby. Okrem konvenčnej prípravy pôdy sa pri kukurici môžu využiť aj redukované a pôdoochranné technológie prípravy pôdy.
Výživa a hnojenie kukurice
Výživa a hnojenie kukurice vychádza z priemernej spotreby živín na jednu tonu zrna a príslušného množstva kukuričnej slamy v rozpätí: 25-30 kg N, 4,5-7 kg P, 23-29 kg K, 4,5-7,5 kg Ca a 3,5-6,0 kg Mg.
Parametre sejby kukurice
Pri výbere osiva je potrebné uprednostniť hybrid vhodný pre dané prírodné podmienky. Osivo má mať vysokú klíčivosť (95 v I. triede a 88% v II. triede) a priaznivé výsledky chladového testu (min 94%), čistota má byť 99 resp. 98%.Osivo musí byť namorené, kalibrované (triedené do veľkostných skupín s maximálnym rozpätím každej skupiny 2,5 mm).
Termín sejby. Limitujúcim faktorom pre určenie vhodného termínu sejby je minimálna teplota pôdy, ktorá má dosiahnuť 8-10 °C (10-12 °C).
Hĺbka sejby závisí od veľkosti zrna a druhu pôdy a riadi sa aj termínom sejby, kde sa berie do úvahy vlhkosť a teplota pôdy. Pre drobnozrnné osivo je odporúčaná hĺbka sejby 50 mm a pre veľkozrnné 60-80 mm (horná hranica platí pre ľahšie pôdy, dolná pre ťažšie pôdy).
Hustota porastu. Pri veľmi skorých a skorých hybridoch sa pohybuje v rozpätí od 80-90 000, stredne skorých až stredne neskorých hybridoch od 70 do 80 000 a pri neskorých hybridoch od 60 do 70 000 jedincov na ha.
Šírka riadkov, závisí od účelu pestovania. Pri pestovaní kukurice na zrno, DZK (delený zber kukurice) a LKZ (Liesch Kolben Schrot = zber a šrotovanie neodlistených šúľkov) medziriadková vzdialenosť je 0,70 resp. 0,76 m, pri kukurici na siláž 0,50 - 0,60 m.
Výsevok kukurice na zrno sa pohybuje okolo 20 kg na ha. Osivo je dnes balené po výsevných jednotkách, v nadväznosti na skorosť hybrida resp. FAO skupiny.
Ošetrovanie kukurice po sejbe a počas vegetácie:
Valcovanie je aktuálne v suchších podmienkach a prispieva k rovnomernejšiemu a rýchlejšiemu vzchádzaniu kukurice. Vo vlhších oblastiach kukuricu po sejbe valcujeme len na ľahkých pôdach, na ťažších pôdach sa zvyšuje riziko vytvorenia prísušku.
Bránením po sejbe, resp. 3-5 dní po valcovaní (ale najneskôr 5-7 dní po sejbe), ničia sa vzchádzajúce buriny (až 75%) a plytko do pôdy sa zapracujú herbicídy aplikované od sejby do vzídenia.V období vzchádzania kukurice sa porast nesmie brániť. Buriny pri bránení by mali byť vo fáze klíčnych listov a kukurica by mala mať štyri listy. Bránime kolmo na smer riadkov ľahkými alebo prútovými bránami.
Plečkovanie (medziriadková kultivácia) robíme ho v prípade vyššieho výskytu burín, alebo keď sa neaplikovali herbicídy resp. boli málo účinné. Prvé plečkovanie musí byť plytké, maximálne na hĺbku sejby. V prípade druhého plečkovania je nutné ponechať širšie ochranné pásy okolo riadkov.
Zber a pozberová úprava kukurice
Zber kukurice na zrno sa uskutočňuje prevažne upravenými obilnými kombajnami. Kukuricu zberáme vo fyziologickej zrelosti, keď sú už steblá suché. Porast má byť nezaburinený, vlhkosť zrna do 30%.
Pozberová úprava kukurice na zrno
Kukuričné zrno má pri zbere pomerne vysoký obsah vody (okolo 30%) a cukrov, čím sú vytvorené priaznivé podmienky pre mikrobiálnu fermentáciu. Dochádza k rýchlemu zahrievaniu a zhoršovaniu kvalitatívnych parametrov. Preto čím skôr po zbere musíme zrno dosušiť na skladovaciu vlhkosť 14%, prípadne použiť iné spôsoby konzervácie.
Kukurica siata (Zea mays L.) - vzdušné korene na báze stonky
Ľan siaty (Linum usitatissimum L.) - mladá rastlinka
ĽAN SIATY (Linum usitatissimum L.)
Význam pestovania
Ľan siaty je jediným zástupcom priadnych plodín, ktorý sa u nás v súčasnosti pestuje. Poskytuje prírodné vlákno, k výrobe textílií a technických tkanín pre ložné a stolové prádlo, dámske a pánske šatovky. Význam ľanového vlákna stúpa predovšetkým v súčasnosti, kedy sa svetový trend výroby textílií vracia k prírodným materiálom.
Tuky a bielkoviny získané z ľanového semena sú základnou surovinou pre tukový priemysel. Semeno obsahuje 34 – 40 % tukov a 18 – 22 % stráviteľných bielkovín. Veľký význam majú ľanové šroty, ktoré sú odpadom pri spracovaní semien na olej. Tieto šroty obsahujú 25 – 27 % stráviteľných bielkovín a sú hodnotným, dieteticky pôsobiacim krmivom hlavne pre dojnice a teľné zvieratá.

Botanická a biologická charakteristika
Ľan patrí do čeľade ľanovitých (Linaceae). Zahŕňa viac ako 200 druhov prevažne voľne rastúcich jednoročných a trvácich rastlín, z ktorých má praktický význam len ľan siaty (Linum usitatisimum L).
Z hospodárskeho hľadiska sa ľan siaty rozdeľuje na dva vyhranené typy – na ľan priadny a ľan olejný. K nim patrí prechodný typ, označovaný ako ľan olejnopriadny.
Ľan priadny má dlhú, tenkú a slabo rozvetvenú stonku, menšie tobolky a drobnejšie semená. Stonka sa do spodnej časti spravidla nevetví a obsahuje pomerne jemné a dlhé technické vlákna. Preto sa pestuje na vlákno, hlavne v severnejších oblastiach Európy.
Ľan olejný má krátke, hrubé viac rozvetvené a olistené stonky, stredné až väčšie kvety a väčšie tobolky, semeno s vyšším obsahom tuku. Je neskorší, odolný proti poliehaniu a suchu.
Ľan olejnopriadny je prechodný typ, ktorý vznikol krížením medzi ľanom priadnym a olejným. Má hrubšiu, kratšiu stonku, väčšie kvety a tobolky a väčšie semená ako ľan priadny. Je odolný proti poliehaniu a má dlhšiu vegetačnú dobu.
Koreňový systém ľanu sa skladá z hlavného kolovitého koreňa a značného počtu bočných korienkov. Kolovitý koreň je tenký, vretenovitý, dlhý 0,6 – 1,0 m. Ťažko preniká do väčšej hĺbky, ale jeho začiatočný rast je veľmi rýchly. Bočné korienky sú jemné, 100 - 150 mm dlhé a husto rozložené vo vrchnej vrstve ornice. Mohutnosť koreňovej sústavy značne vplýva na prácu trhacích strojov, lebo ľan so silnejším hlavným koreňom sa ťažko trhá, najmä na ťažkých pôdach za suchého počasia.
Stonka. Z koreňa ľanu vyrastá zvyčajne jedna stonka, ak však pôda obsahuje nadbytok dusíka, prípadne porast je riedky alebo bol v prvých rastových obdobiach poškodený vegetačný vrchol, vytvárajú sa v dolnej časti rastliny nad klíčnymi listami nové stonky, čím vzniká rastlina s niekoľkými stonkami. Listy sú striedavé, prisadnuté k stonke, hladké, kopijovité, tenké, 20 – 30 mm dlhé, 3 – 4 mm široké, ktoré pri dospievaní rastliny do technickej zrelosti postupne oddola opadávajú.
Pre priadne účely je najvýznamnejšia časť stonky od hypokotylu po vetvenie – tzv. technická dĺžka. Má byť rovná a dlhšia ako 650 mm, vyrovnaná v dĺžke a hrúbke stonky. Za optimálnu sa považuje hrúbka 1,3-1,7 mm.
Ľan priadny máva v polovici dĺžky stonky 20 – 35 zväzkov vlákien, ktoré pri dobrých ľanoch tvoria uzavretý prstenec a s parenchymatickými bunkami ich pevne spája pektín. Množstvo vlákna obsiahnutého v stonkách ľanu priadneho dosahuje priemerne 25 % hmotnosti rosených stoniek.
Kvet ľanu je päťpočetný, prevažne samoopelivý, zložený z piatich kališných, piatich okvetných lístkov a z vrchného semenníka, na ktorého vrchole je päť tyčiniek. Kvety sú drobnejšie, ich korunné lístky sú hladké, jasné svetlomodré, fialové, ružové alebo biele s rôzne sfarbenou nervatúrou. Semenník má päť puzdier čiastočne rozdelených nepravými priehradkami a päť modrých čneliek s jemne bradavicovitými bliznami.
Plod je päťpuzdrová tobolka rozličnej veľkosti a tvaru. V každej tobolke môže byť 10 semien, spravidla je ich však 7 až 8 vyvinutých.
 
Agroekologické požiadavky
Pôda. Ľan nemá vyhranené požiadavky na pôdu. Vhodná pôda pre ľan má mať priaznivý pomer vzduchu a vody a musí byť priepustná. Najvhodnejšie pôdy sú pôdy hlinitopiesočnaté, hlinité až piesočnatohlinité so slabo kyslou reakciou pH 5,5 – 6,5. Nevhodné sú pôdy ťažké, ílovité, náchylné na tvorbu prísušku alebo pôdy piesčité až štrkovité, prípadne s nízkou hladinou podzemnej vody.
Voda. Ľan siaty oproti iným plodinám má relatívne vysokú potrebu vody, ktorú ovplyvňuje vysoký počet rastlín na jednotke plochy a ich pomerne vysoká transpirácia. Ľanu sa najlepšie darí v oblastiach, v ktorých sú priemerné ročné zrážky väčšie ako 600 mm a počas vegetačného obdobia sú priaznivo rozdelené.
Teplo. Ľan sa vyznačuje pozitívnym termotropizmom, vegetačný vrchol sa obracia za zdrojom tepla.
Po vzídení semena ľanu mu v prvých rastových fázach vyhovujú nižšie teploty. V ďalších rastových fázach sú vhodné priemerné vyššie teploty dosahujúce 18 až 22 °C, ktoré priaznivo vplývajú na rast stonky do dĺžky. Zle znáša vysoké teploty, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú množstvo a kvalitu vlákna v stonke.
Svetlo. Ľan priadny patrí k rastlinám dlhého dňa. Za dlhého dňa ľan rastie a vyvíja sa veľmi rýchlo. Účinok svetla sa uplatňuje na anatomickej stavbe stonky. Elementárne vlákna pri nedostatku svetla majú okrúhly tvar a väčší lumen. Stonky pri nadmernom zatienení viac políhajú.

Technológia pestovania
Zaradenie v osevnom postupe nie je problematické, ľan je na druh predplodiny nenáročný. Náročný je však na nezaburinenosť pozemkov, čo vyplýva z fázy pomalého rastu kde stagnuje, a tým vytvára riziko silného zaburinenia. Najpoužívanejšie predplodiny sú obilniny. Pre vysoký obsah dusíka sú menej vhodné ďatelinoviny a strukoviny. Po sebe ho pestujeme v odstupe 6 – 7 rokov, pretože vytvára tzv. ľanovú únavu pôdy.
Príprava pôdy sa riadi predplodinou. Podmietku, ničiacu buriny, nevynechávame. Jesennou prípravou, strednou orbou do hĺbky 0,22 – 0,25 m, zapravíme do pôdy P a K hnojivá. Jarná príprava pôdy je totožná s prípravou pod obilniny. Smykovanie s bránením a príprava lôžka pre osivo do hĺbky 50 – 60 mm kombinovaným kultivátorom po predchádzajúcom zapravení potrebnej dávky N, P, K hnojív a herbicídov je sled prác pred vlastnou sejbou.
Výživa a hnojenie je limitované objemom koreňovej hmoty. Ľan vyžaduje pre svoj slabší koreňový systém nižšie hladiny živín oproti iným plodinám. 1 t rosených stoniek odčerpáva z pôdy 17 – 20 kg N, 3 – 5 kg P, 21 – 25 K, 10 kg Ca a 1,8 kg Mg.ha-1. Veľmi opatrne hnojíme dusíkom v dávke maximálne do 40 kg.ha-1. Nadmerné dávky poškodzujú kvalitu, rednutím pletív sa vytvárajú krehké trhavé vlákna.
Sejba normám zodpovedajúceho osiva (moreného, prvotriednej kvality) je najvhodnejšia pri teplote pôdy 6˚ C, kalendárne koncom marca až začiatkom apríla. Sejeme do „obilných riadkov“ s ich vzdialenosťou 75 – 120 mm. Výsevok priadnych ľanov je od 25 – 28 mil. klíčivých semien na 1 ha, pri olejných 10 – 15 mil.ha-1. Hmotnostne sa výsevok pohybuje od 100 – 180 kg.ha-1. Pre zlepšenie kvality rosenia je možné vysievať ľan s prísevom tráv, najlepšie mätonohu mnohokvetého.
Ošetrovanie počas vegetácie spočíva v ničení prísušku bránením, resp. ježkovými valcami. Aplikácia herbicídov je nevyhnutná na zaburinených pozemkoch. Porasty ošetrujeme proti chorobám a škodcom prípravkami povolenými v metodiky ochrany rastlín.



Zber a pozberová úprava - optimálny termín zberu ľanu na stonky (vlákno) je koniec žltej, na semeno v plnej zrelosti. Úrody stoniek roseného ľanu sa pohybujú u nás okolo 3,2 – 4,2 t. ha-1, semena 0,5 – 0,6 t. ha-1. Zber robíme bez rosenia, vytrhaním stonky odvážame do ľanárskeho podniku, ten realizuje rosenie, alebo ho po vytrhaní a odsemenení rosíme priamo na parcelách. Rosenie je biologický spôsob oddeľovania vlákna z ľanových stoniek vplyvom mikroorganizmov a plesní najmä rodu Mucor. Po vyrosení hornej vrstvy stoniek (nadobúdajú striebristé sfarbenie) stonky obrátime, podľa potreby aj dvakrát. Pri správne vyrosenom ľane sa vlákno ľahko oddeľuje od stoniek, pri prerosenom sa trhá a pri nedorosenom ostávajú na vlákne časti dreviny – pazderia.

Tobolky a semená ľanu siateho (Linum usitatissimum L.)




LÁSKAVEC - Amaranthus
Za genetické centrá sú považované Mexiko a Andy, druhé centrum rozšírenia sú horské oblasti Indie a Nepálu.

Botanická charakteristika:
Stonky sú priame, okrúhle, slabo alebo silne rozvetvené, olistené, vysoké 1,3 - 3 m.
Súkvetie je zložitá metlina purpurovej alebo zeleno-žltej farby.
Listy sú elipsovité, mladé sa používajú aj ako zelenina. Obsahujú veľa Ca, Fe a vitamínu E.
Koreňový systém má zvláštnu morfológiu, dobre čerpá vodu z pôdy a tým táto plodina lepšie odoláva suchu. Suchovzdornost' znásobuje i značná hrúbka stonky, ktorá slúži ako zásobáreň vody počas vegetácie.
Plod je tobolka vajcovitého tvaru farby žltej alebo čiernej (kŕmne formy). Hmotnosť 1000 semien sa pohybuje od 0,7 - 0,9 g. Z 1 ha sa urodí 3 - 5 t. Celková úroda zelenej fytomasy sa pohybuje od 80 - 100 t aj viac z hektára.
Láskavec sa používa ako potravina, zelenina, na zelené kŕmenie, silážovanie, energetická plodina, okrasná rastlina a výrobu granúl. Z hľadiska poľnohospodárskeho je láskavec plodina s rýchlym rastom, dáva vysoké úrody - približne 3 tony semena na hektár za 3 - 4 mesiace rastu v monokultúre a 4 - 5 ton na hektár suchej hmoty po 4 týždňoch.
Jednou z možností využitia láskavca je jeho využitie ako objemovej krmoviny pre vysokú produkciu kvalitnej fytomasy. Kvalita krmu láskavca sa často porovnáva s kvalitou krmu ďatelinovín. Kvalita daná obsahom kvalitných bielkovín a minerálnych prvkov, predovšetkým Ca, Mg a P. Kvalitu krmu však znižujú antinutričné látky ako sú saponíny, šťavelany, nitráty a často príliš vysoký obsah draslíka. Názory na príjem láskavca dobytkom a úžitkovost' zvierat po jeho skrmovaní sa rôznia. Na jednej strane sa eviduje pozitívny vplyv na produkciu mäsa a mlieka, na druhej strane nižší príjem sušiny pri skrmovaní zeleného láskavca.
Obsah škrobu sa pohybuje od 53 % do 65 %, v priemere dosahuje 60 %. Obsah vlákniny sa pohybuje od 2,89 % do 6,94 %, v priemere je to 4,4 %. Láskavec obsahuje asi 3 % minerálnych látok v sušine.
Rastliny rodu Amaranthus patria medzi rastliny s vysokým obsahom antioxidačne pôsobiacich vitamínov a provitamínov. K týmto látkam patrí najmä vitamín C /kyselina askorbová/, vitamín E /tokoferol/ a vitamín A /retinol/ a jeho provitamíny - karotény, najmä beta karotén. Antioxidanty pôsobia v ľudskom organizme proti tzv. reaktívnym formám kyslíka, resp. voľným kyslíkovým radikálom. Vysoký obsah beta karoténu v druhoch rodu Amaranthus predurčuje láskavce ako dobré prírodné zdroje antioxidantov.
Nároky na podmienky pestovania, výživu a spôsob rozmnožovania
Láskavec sa seje medzi poslednými jarinami, ak je pôda vyhriata na 10°C, t.j. koncom apríla až začiatkom mája. Počiatočný rast je pomalý preto je dôležité mechanické ničenie burín. Z agrotechnických opatrení je možné v našich podmienkach odporúčat' výsevok 400 tis. jedincov na hektár, t. j. 1 - 1,2 kg na hektár na šírku medzi riadkami 0,375 m, vzdialenosť v riadku medzi rastlinami 60 - 70 mm. Hnojenie N:P:K = 40:30:100 kg.ha-1 .
Najvhodnejšie je zakladať porasty v prvej polovici mája za predpokladu teplotného, ale aj vlhkostného, ktorý úzko súvisí so šetrnou, plytkou prípravou sejbového lôžka pred sejbou. Hnojenie dusíkom dávkami vyššími ako 60 kg.ha-1 už z ekonomického hľadiska nie je zaujímavé, pretože nebol zistený vplyv na úrodu zrna. Klíčivosť osiva je výrazne ovplyvnená teplotou, pričom optimum je 35°C. Pri tejto teplote svetlo nemá vplyv na klíčenie, avšak pri nízkych teplotách svetlo výrazne brzdí proces klíčenia. Ďalším činiteľom výrazne ovplyvňujúcim priebeh klíčenia je vek osiva. S vekom sa klíčivosť znižuje. Doteraz nie sú objasnené otázky oveľa nižšej klíčivosti a vzchádzavosti v poľných podmienkach v porovnaní s laboratórnymi. Medzi faktory, ktoré môžu ovplyvniť schopnosť klíčenia osiva patrí okrem podmienok pestovania, mechanického spracovania osiva a hubových chorôb aj dormancia - oneskorené klíčenie semien. Táto môže závisieť od pozície semien na materskej rastline, od stupňa zrelosti, od podmienok dozrievania.
Kultúrne druhy z rodu Amaranthus sú teplomilné rastliny, vysokého vzrastu /1,0 - 2,4 m/, stredne silno olistené. Sejú sa do menších až väčších medziriadkových vzdialeností, resp. do dvojriadkov /v 2. polovici mája až v júni/. Počiatočný vývin povzchádzaných veľmi drobných rastlín je pomalý, neskôr rýchly.
Vzhľadom na pomalý vývin rastlín po sejbe a spôsobu prípravy pôdy, najvýznamnejšie druhy burín v porastoch kultúrneho druhu Amaranthus sú z biologickej skupiny jarné neskoré. Pri sejbe do malých medziriadkových vzdialeností je plečkovanie vylúčené. Veľkovýrobne nie je možné úspešne pestovať kultúrne druhy Amaranthus bez herbicídov.
Pestovateľské plochy Amaranthusu sa na Slovensku rozširujú a prechádzajú z pokusných polí na väčšie pestovateľské plochy s výmerou niekoľko hektárov. Je to podnecované menšími nárokmi Amaranthusu na kvalitu pôdy a schopnosť znášať sucho. V neposlednej miere tu rozhodujú aj ekonomické kritériá trhovej realizácie zrna a osiva Amaranthusu.
Amaranthus je v našich podmienkach dvojkosný. Pri prvom zbere treba ponechať vyššie strnisko. Dozrievanie semena je nerovnomerné.
Problematickou stránkou naďalej zostáva zber, nakoľko rastliny vegetujú až do príchodu prvých jesenných mrazov. Zber a výmlat rastlín v zelenom stave naráža na problémy technického charakteru, ale po stránke biologickej je zrelosť zrna vyhovujúca.
Zemiak – ľuľok zemiakový (Solanum tuberosum L.) pohľad na porast,
ĽUĽOK ZEMIAKOVÝ, Solanum tuberosum L.  -  zemiak
V celosvetovom meradle zemiaky považujeme za významnú potravinu, ale súčasne i priemyselnú plodinu. Z celospoločenského hľadiska zemiaky predstavujú dôležitú potravinu, významnú priemyselnú plodinu a nepostrádateľnú poľnohospodársku plodinu.
Z hľadiska historického zemiaky nadobudli prívlastok “druhý chlieb“. Súčasná spotreba zemiakov zodpovedá celospoločenským zmenám realizovaným v rámci krajiny a zmenám súvisiacim s oblasťou kontrolovanej racionálnej výživy.
Pôvod zemiakov súvisí s vysoko položenými miestami pohoria Andy v Peru, Bolívii a priľahlých územiach, nachádzajúcich sa v blízkosti 15. rovnobežky j. š., v nadmorskej výške 1 500 - 4 300 m. n. m.

Botanicko - morfologická charakteristika
Z hľadiska botanickej nomenklatúry zemiaky patria do čeľade ľuľkovitých (Solanaceae), do rodu ľuľok (Solanum).
Zemiak je dvojklíčnolistová rastlina, rozmnožujúca sa predovšetkým vegetatívne, ale i generatívne.
Charakter nadzemnej časti trsu je ovplyvňovaný tvarom a typom vňate. Typ vňate určuje architektúru porastu. Všeobecne diferencujeme stonkový typ a listový typ trsu.
Stonka je rôzne hrubá a dlhá. Na priereze je stonka nepravidelne obdĺžnikovitá, trojuholníkovitá alebo okrúhla. Základná farba stonky je zelená, typickou je pigmentácia od hnedočervenej po tmavofialovú. Charakteristickým znakom sú krídelká umiestnené na hranách stonky.
List zemiaka pozostáva z listovej čepele a stopky. Listová čepeľ je tvorená z listov umiestnených v pároch a konečného vrcholového lístku. Medzi jednotlivými pármi vyrastajú medzilístky a v úžľabí lístkov sú úžľabné medzilístky a lístočky.
Súkvetím je dvojzávinok umiestnený na konci kvetnej stopky. Zemiak je samoopelivý, typický rôznou intenzitou kvitnutia. Veľkosť kvetu a farba kvetu sú považované za rozhodujúci odrodový znak kvitnúcej odrody.
Plodom je dvojpúzdrová bobuľa guľovitého oválneho tvaru,obsahujúca v priemere 50 - 100 semien vajcovitého tvaru svetlo žltej farby.
Podzemnú časť zemiakovej rastliny chápeme ako podzemnú časť stonky vyrastajúcu z materskej hľuzy. Z uzlov stonky vyrastajú korene a z axiálnych púčikov vyrastajú stolony.
Stolony sú podzemné, vodorovne alebo šikmo rastúce výhonky, ktorých vrcholy sa metamorfujú na hľuzy. Dĺžka stolonov vplýva na rozloženie hľúz pod trsom. Poplazy neobsahujú chlorofyl a ich hrúbka je menšia ako priemer stonky.
Hľuza je skrátený, modifikovaný vegetačný vrchol poplazu. Je dôležitým prvkom vegetatívneho spôsobu rozmnožovania a hospodársky najcennejšia časť rastliny. Časť hľuzy, nachádzajúca sa v blízkosti stolonu, sa nazýva pupková, protiľahlá je časť korunková, obsahujúca hlavné aj spiace púčiky. Púčiky vyrastajúce na hľuze sú situované v tzv. ľavotočivej genetickej špirále.
Pre chemické zloženie zemiakových hľúz je typický dominujúci obsah vody. Obsah látok v sušine je variabilný, závislý na odrode a konkrétnych podmienkach rastu. Zemiakové hľuzy obsahujú v priemere 23 - 24 % sušiny, zostatok tvorí voda. Obsah škrobu je 8 - 29,5 %, nižší obsah je typický pre veľmi skoré a skoré odrody.
Stálym kultivarovým znakom je klíček. Bazálna časť klíčka predstavuje základ koreňov a stolonov. Stredná časť klíčka zodpovedá nadzemnej časti stoniek a vrcholová predstavuje zárodky listov. Časti klíčkov ponechané na svetle sú chlpaté a typicky vyfarbené.

Agroekologické podmienky prostredia
Z hľadiska klimaticko - ekologických nárokov zemiakom vyhovuje prímorská klíma. V prechodnej, resp. vnútrozemskej oblasti sa štandardným agroekologickým podmienkam približujú oblasti vyšších polôh, charakterizované vyšším úhrnom zrážok a vyššou vlhkosťou vzduchu.
Kľúčovým faktorom zemiakov je teplota. Zemiaky sú k zmenám teploty pomerne citlivé, existuje len úzky interval teplôt, ktorý zemiaky nepoškodzuje. Termická vegetačná konštanta je 2 300 - 3 000 °C.
Dôležitým faktorom prostredia pre rast a vývin zemiakov je svetlo. Špecifické pre zemiaky je, že z hľadiska tvorby generatívnych orgánov sú dlhodennou rastlinou a z hľadiska tvorby vegetatívnych orgánov (hľúz ) rastlinou krátkodennou.

Technológia pestovania
Zaradenie do osevného postupu
Zemiaky sú do osevného postupu zaraďované ako zlepšujúce a odburiňujúce plodiny, nenáročné na predplodinu. Z hľadiska nárokov na pôdnu štruktúru, najvhodnejšiou predplodinou sú hlbokokoreniace rastliny.
Zemiaky, ako okopanina hnojená maštaľným hnojom, sa najčastejšie zaraďujú medzi dve obilniny. Opakované pestovanie zemiakov po sebe, resp. skrátenie intervalu zaradenia v osevnom postupe zvyšuje riziko výskytu chorôb, škodcov a podielu nezozbieraných zemiakov z predchádzajúcich zberov, čo spôsobuje zvýšený výskyt burinných rastlín.
Štruktúra osevných postupov predpokladá intenzívne využitie závlah. Pri skoršom zbere sú skoré zemiaky dobrou predplodinou pre zeleninu. Pri neskoršom zbere sú opodstatnené strniskové plodiny, kapusta repková pravá a jačmeň ozimný. Ostatné konzumné zemiaky sú pri skoršom zbere vhodné pre jačmeň ozimný, raž ozimnú, pšenicu letnú - formu ozimnú a medziplodiny ozimné. Poloneskoré odrody a zemiaky priemyselné sú pri časovo optimálnom harmonograme zberu vhodné pre pšenicu letnú - formu ozimnú.
Príprava pôdy
Pri pestovaní zemiakov po obilninách je základným opatrením podmietka, vykonaná ihneď po zbere predplodiny. Podmietku v závislosti na konkrétnom stave poveternostných podmienok je potrebné ošetriť a to bránením (vlhšie podmienky) alebo valcovaním (suchšie podmienky).
V rozsahu 3 - 4 týždňov po vykonaní podmietky sa na ľahších pôdach, stredne hlboou orbou, zaoráva maštaľný hnoj, resp. fosforečné a draselné hnojivá.
Kľúčovým opatrením hlboká orba, s termínom uskutočnenia do 15. októbra. Hlboká orba sa vykonáva aspoň 50 mm hlbšie ako bola realizovaná zaorávka hnojív.
Predvýsadbovú prípravu pôdy zameriavame na vytvorenie drobnohrudkovitej štruktúry pôdy. Na ľahkých a výhrevných pôdach postačuje jediné kyprenie do hĺbky 0,15 - 0,18 m. Pôdy, ktoré nemajú dostatočnú výhrevnosť (ťažké pôdy), treba použiť i dvojnásobné kyprenie pôdy. Prvýkrát kolmo na smer riadkov a druhýkrát s ohľadom na vyzretosť pôdy v smere riadkov tak, aby došlo k prekypreniu pôdy do hĺbky 0,16 - 0,20 m.
Rovnako ako pri iných okopaninách, aj v prípade pestovania zemiakov, sú v popredí záujmov i niektoré iné spôsoby obrábania pôdy (minimalizačný, pôdoochranný), ktoré sa zameriavajú na riešenie otázok súvisiacich so zvýšením proti eróznej ochrany pôdy, lepším využitím pozberových zvyškov, reguláciou zaburinenosti a so znížením počtu aktívnych prejazdov po pozemku.
Výživa a hnojenie
V súlade s uvedenými poznatkami je zrejmé, že vyprodukovaním 1 t hľúz a príslušného množstva vňate je potreba základných živín nasledovná: 5 kg N, 1 kg P, 7 kg K, 1,5 kg Ca, a 0,7 kg Mg. Najnižšia potreba dusíka je pri sadbových a priemyselných zemiakoch, stredná potreba je charakteristická pre stolové zemiaky.
Odrody s dlhším vegetačným obdobím využívajú živiny z organického hnojiva efektívnejšie ako odrody s kratším počtom dní. Základom organického hnojenia zemiakov je maštaľný hnoj. Dávka maštaľného hnoja pre hnojenie zemiakov je 30 - 40 t.ha-1, pričom dbáme, aby minimálna dávka nebola nižšia ako 15 - 20 t.ha-1. Alternatívnou formou organického hnojenia je hnojovica a slama..
Priemyselné hnojivá podmieňujú výraznejšiu a vyrovnanejšiu realizáciu úrodového potenciálu odrôd. Najväčšie nároky na dusík majú zemiaky v období začiatku tvorby púčikov - kvitnutia.
Z prvkov intenzívne zasahujúcich do vývoja rastliny je fosfor. Fosforečné hnojivá zásadne aplikujeme na jeseň a spolu s organickým hnojivom sa zaorávajú do pôdy.
Najdôležitejším prvkom je draslík. Vplýva na polymerizáciu sacharidov, čo zároveň objasňuje jeho vysokú spotrebu u zemiakov. Pri draselnom hnojení sa uprednostňuje síranová forma. Z uvedeného dôvodu je vhodné aplikovať síran draselný, nakoľko síra vystupuje ako žiadaný biogénny prvok pri tvorbe bielkovín. Draselné hnojenie sa realizuje v jesennom období.
Okrem hlavných živín, úrodu a kvalitu zemiakov ovplyvňujú aj mikroživiny, z ktorých sa za zvlášť dôležité považujú síra, mangán, zinok, meď, bór a molybdén. Zdrojom týchto živín je predovšetkým pôda, organické a priemyselné hnojivá.
Založenie porastu
Sadivo zemiakov je jedným z rozhodujúcich intenzifikačných faktorov vplývajúcich na úrodu a produkciu zemiakov. Príprava zemiakového sadiva pozostáva z viacerých postupov.
Agrotechnický termín výsadby je podmienený teplotou a stavom pôdy, ktorá by v hĺbke sadenia mala byť 6 - 8 °C. V prípade napučanej, resp. predklíčenej sadby postačuje teplota 6 °C. Termín ukončenia výsadby zemiakov v kukuričnej výrobnej oblasti je do 10. apríla, pričom začiatok výsadby je naviazaný na III. dekádu marca. Pre repnú výrobnú oblasť je termín výsadby do konca I. dekády apríla. So zemiakovou výrobnou oblasťou je najvyššia produkcia hľúz spojená s termínom do konca apríla. V oblastiach podhorských a horských by ukončenie výsadby malo byť do 5. - 10. mája.
Významným parametrom sadenia zemiakov je hĺbka, ktorá sa pohybuje od 50 do 60 mm. Hĺbka výsadby by mala zodpovedať veľkosti hľúz navýšenej o 10 - 20 mm.
Plošné rozmiestnenie jedincov po pozemku je dané medziriadkovou vzdialenosťou (0,75 m) a vzdialenosťou hľúz v riadku. Vzdialenosť hľúz v riadku je nasledovná:
- veľmi skoré a skoré: 0,20 - 0,25 m,
- ostatné konzumné: 0,24 - 0,28 m,
- sadbové: 0,20 - 0,23 m,
- priemyselné:0,25 - 0,27 m.

Ošetrovanie v priebehu vegetačného obdobia
V období od výsadby do zapojenia porastu sa realizuje niekoľko kultivačných zásahov, ktorých cieľom je regulovať zaburinenosť, udržiavať priaznivý fyzikálny stav pôdy, regulovať vrstvu pôdy nad hľuzami a optimálne vytvarovať hrobčeky.
Technológia plne mechanizovaná je založená na viacnásobnom vykonaní bránenia a preorávok, v období od výsadby do zapojenia porastu. V závislosti od konkrétnych pestovateľských podmienok uvedené obdobie trvá 20 - 40 dní.
Z dôvodu optimálneho rastu koreňovej sústavy a stolonov je potrebné, aby sa pracovná hĺbka kultivačných zásahov postupne zmenšovala. Početnosť kultivačných zásahov je nasledovná:
Bránenie sa považuje za prvú pracovnú operáciu, ktorá sa robí v termíne 10 - 14 dní po výsadbe. Bránením sa zníži vrstva ornice nad hľuzami v priemere o 0,50 - 0,80 m
Preorávka na slepo sa vykonáva do 7 dní po bránení. Za týmto účelom sa využívajú hrobkovacie telesá vytvárajúce hrobčeky 0,22 - 0,25 m vysoké.
Plečkovanie pôdu kyprí a výrazne limituje počet burín na pozemku. Prvý krát sa plečkuje po vzídení, keď výška rastlín dosiahla 0,50 - 0,10 m.
Prihŕňanie (mierne nahrnutie ornice k trsom) nasleduje po plečkovaní, keď výška trsov dosiahla 0,20 - 0,25 m. Ideálny termín vykonania je po daždi, resp. závlahe, po obschnutí povrchu pôdy.
Hrobkovanie je posledný kultivačný zásah. Uskutočňuje sa v období, keď je porast riadne zapojený a vňať vysoká 0,30 - 0,35 mm najneskôr, do začiatku tvorby pukov. Platí zásada “plytko sadiť, vysoko ohŕňať“.
Čiastočne mechanizovaná kultivácia s použitím herbicídov je charakteristická vykonaním rovnakých kultivačných zásahov v období výsadba - vzídenie, ako pri predchádzajúcom spôsobe. Aplikácia herbicídov pred vzídením alebo po vzídení umožňuje vylúčenie plečkovania a prihŕňania. Do úvahy pripadá len hrobkovanie.
Bezkultivačný spôsob pestovania zemiakov je rozšírený predovšetkým v štátoch západnej Európy, ktorých pôdy sú typické minimálnym obsahom kameňa a umožňujú konečné tvarovanie hrobčekov po výsadbe.
Dozrievanie, zber, pozberová úprava: Z hľadiska dosiahnutia vysokých úrod a kvality hľúz (okrem množiteľských porastov), je najvhodnejším spôsobom ponechať porasty fyziologicky dozrieť. V prípadoch, u ktorých nie je možné dosiahnuť prirodzenú fyziologickú zrelosť, je potrebné uskutočniť predčasné ukončenie vegetačného obdobia.
Pre chemickú desikáciu porastu sú v súčasnej dobe registrované viaceré prípravky, ktorých spôsob použitia závisí od úžitkového smeru zemiakov, spôsobu účinku a priebehu poveternostných podmienok.
Mechanický spôsob ničenia vňate (veľmi skoré a skoré odrody) sa uskutočňuje 5 - 10 dní pred plánovaným termínom zberu. Pri mechanickom spôsobe likvidácie vňate by nemalo dôjsť k mechanickému poškodeniu hľúz.
Kombinovaný spôsob predpokladá mechanické ničenie vňate s následnou chemickou desikáciou, alebo naopak.
V našich podmienkach je možné uplatniť zber ručný, zber prostredníctvom jednoriadkové kombajny, dvojriadkové kombajny, dvoj, resp. trojriadkové vyorávacie nakladače, delený.
Pozberová a i trhová úprava zemiakov závisí od kvality zberu, úžitkového smeru, termínu spotreby zemiakov a prevádzkového riešenia triedičky. Pri pestovaní najskorších konzumných zemiakov sa hľuzy vreckujú a expedujú priamo z pozemku. Priemyselné zemiaky sa väčšinou ukladajú na medziskládkach. Pre konzumné a sadbové zemiaky je trhová úprava nenahraditeľná. Skladovacie obdobie zemiakov sa diferencuje na niekoľko technologických fáz, z ktorých každá má svoju špecifickú dĺžku trvania a požiadavky.
Mrkva kŕmna (Daucus carota subsp. sativus Hofm.)
MRKVA KŔMNA (Daucus carota sub. sativus Hofm)
Pestovatelia a spotrebitelia vnímajú mrkvu predovšetkým ako významnú koreňovú zeleninu s celoročným využívaním – skoré odrody, mrkva na uskladnenie. Mrkva je významnou surovinou v potravinárskom priemysle. Je dôležitá ako vo výžive ľudí, tak aj vo výžive zvierat. Zdôrazňuje sa predovšetkým obsah beta-karoténu. Mrkvu môžu konzumovať rôzne hospodárske zvieratá, predovšetkým sa odporúča pre mladý dobytok a hydinu. V listine registrovaných odrôd je uvedených 123 odrôd mrkvy, nie je však uvedená žiadna odroda kŕmnej mrkvy. Polovica odrôd je hybridných. Preto za kŕmnu mrkvu môžeme považovať neštandardnú mrkvu ako vedľajší produkt pri využívaní zeleninových mrkiev. Ak sa rozhodneme pestovať mrkvu na kŕmne účely, najvhodnejšie je intenzívne pestovať (pravidelná závlaha) úrodné konzervárenské odrody.
Botanická a biologická charakteristika
Mrkva patrí do čeľade mrkvovité (Apiaceae). V prvom roku vytvára prízemnú ružicu listov a koreň charakteristického oranžového zafarbenia. Vo svete sa tiež pestujú aj biele mrkvy.
Nároky na agroekologické podmienky
Mrkva vyžaduje kypré, hlboké, teplé hlinitopiesočnaté pôdy, dobre zásobené humusom a vápnikom. Neodporúča sa pestovať na ťažkých zlievavých, kyslých a mokrých pôdach. Menej sa jej darí na pôdach so zvýšeným obsahom železa. Nevhodné sú zaburinené pôdy. V neštruktúrnych zhutnených a nepriepustných pôdach sa korene rozkonárujú, čo spôsobuje lámavosť pri zbere, zvýšenie strát a zníženie kvality produktu. Vyžaduje rovnomerné zavlažovanie počas vegetácie. Ak po dlhšom suchom období rastu porast zavlažíme alebo je daždivé obdobie, korene mrkvy pozdĺžne praskajú. Mrkva znáša aj nízke teploty do - 4 až -5 °C, preto ju možno pestovať aj vo vyšších polohách.
Ovos siaty (Avena sativa L.) - metliny so zrnom
OVOS SIATY (Avena sativa L.)
Hospodársky význam a využitie
V štruktúre rastlinnej výroby má ovos siaty výnimočné postavenie, nakoľko ide nielen o významnú kŕmnu, ale aj potravinársku obilninu, ktorá sa vyznačuje vynikajúcou nutričnou a dietetickou hodnotou. Zrno má vysoký obsah bielkovín a má priaznivé účinky pri telesnej vyčerpanosti, nespavosti, nervových poruchách. Priaznivo ovplyvňuje reguláciu cukru v krvi, podporuje činnosť štítnej žľazy, znižuje výskyt nádorových ochorení zažívacieho traktu, znižuje hladinu cholesterolu v krvi. Zrno je veľmi dobre stráviteľné, má priaznivé dietetické účinky (obzvlášť alkaloid avenín), má vysoký obsah vitamínov B a E. Z minerálnych prvkov vo väčšej miere obsahuje Mg, Ca, Fe, Zn, Mn, a ďalšie. V živočíšnej výrobe je vhodným krmivom pre plemenné zvieratá. Pre polygastrické zvieratá ho možno podávať v zelenom stave - v mliečnej zrelosti, kedy sa využije celá nadzemná fytomasa. Vhodný je aj na výrobu siláže (objemové glycidové krmivo). Nahý ovos dosahuje nižšie úrody ako plevnatý, ale jeho energetická hodnota je vyššia. V potravinárskom priemysle sa využíva na výrobu rôznych druhov vločiek a býva komponentom pri výrobe "müsli".

Botanické zaradenie
Ovos patrí do čeľade lipnicovitých (Poaceae). Pri ovse rozoznávame 2 skupiny, a to osinatú a zubatú s počtom chromozómov 2n = 14, 28 a 42. Dnešné rozšírené formy kultúrneho ovsa Avena sativa ssp. sativa vznikli z formy Avena fatua so 42 chromozómami.
Ovos má mohutnú koreňovú sústavu so schopnosťou čerpať z pôdy aj ťažšie prístupné živiny a prostredníctvom koreňových výlučkov živiny z pôdy uvoľňovať. Listy sú ľavotočivé, sýtozelenej farby. Na prechode listovej pošvy a čepele sa nachádza dobre vyvinutý jazýček, ušká väčšinou chýbajú.
Ovos vytvára priemerne 2 - 6 odnoží, z ktorých väčšina zasychá. Steblo je stredne vysoké až vysoké (0,60 - 1,50 m) v závislosti od odrody a pestovateľského prostredia.
Ovos je samoopelivý. Súkvetím ovsa je metlina zložená z bočných konárov, na konci ktorých sa nachádzajú 3 - 4 kveté klásky (pri ovse nahom majú 4 - 10 kvietkov), z ktorých sú väčšinou 2 - 3 plodné. Kvitnutie a dozrievanie metliny postupuje od vrchnej časti k spodnej a od obvodu do stredu metliny. Plevy obaľujúce zrno sú prirastené iba v spodnej časti. Podiel pliev tvorí 22 – 24 % z hmotnosti zrna. Pri ovse nahom zrná ľahko vypadávajú z pliev. HTS je v rozpätí 30 - 40 g, pri ovse nahom 28g.

Požiadavky na agroekologické podmienky
Ovos plevnatý sa pestuje v chladnejších a vlhších oblastiach, predovšetkým v ZVO. Je náročný na vlahu. Pôdy mu vyhovujú stredne ťažké až ťažšie, znáša aj pôdy menej štruktúrne a kyslé. Nevhodné sú pôdy ľahké a vysychavé. Ovos klíči pri teplote pôdy 3 až 5 °C. Po vzídení znesie pokles teplôt do – 4 °C. Dostatok zrážok potrebuje v máji a júni. Vplyvom suchého počasia dochádza k redukcii počtu odnoží, počtu založených kláskov a kvietkov. Je rastlinou dlhého dňa. Ovos nahý je náročnejší. Pestuje sa vo vlhších polohách ZVO a v okrajových častiach RVO.

Technológia pestovania
Zaradenie v osevnom postupe - Ovos sa považuje za plodinu, ktorá sa zaraďuje na koniec osevných postupov. Najčastejšie sa pestuje po obilninách. Má dobré fytosanitárne účinky. Výlučky koreňovej sústavy brzdia aktivitu húb spôsobujúcich hubové choroby päty stebla. Ovos sa po sebe pestuje s odstupom 5-7 rokov.
Výživa a hnojenie - Ovos má pomerne dlhú vegetačnú dobu, a preto dobre využíva živiny z maštaľného hnoja, zeleného hnojenia a pozberových zvyškov. Je citlivý na nevyváženú bilanciu živín. Normatív potreby živín na 1 tonu zrna a príslušného množstva slamy je: N- 27 kg, P – 6,0 kg, K–24,0 kg. Hnojenie fosforečnými a draselnými hnojivami je ako pri ostatných obilninách. Veľké nároky má aj na horčík a zo stopových prvkov na meď a mangán. Optimálne pH pre ovos je mierne kyslá pôdna reakcia. Neznáša priame vápnenie.
Základná a predsejbová príprava pôdy - Základná príprava pôdy závisí od predplodiny. Po zbere strukovín sa vykonáva podmietka a na jeseň orba do hĺbky 0,22- 0,25 m. Po okopaninách sa pôda iba poorie. Hĺbka orby nemá podstatný vplyv na úrodu zrna. Podľa podmienok, môžeme vykonať na jeseň hrubé urovnanie brázdy.
Založenie porastu - Ovos sejeme ihneď na jar do vyzretej pôdy. Odporúčaný výsevok pre ovos plevnatý je 4,5 – 5,5 mil. klíč. zŕn na ha a pre ovos nahý 4,5 – 5,0 mil. klíč. zŕn na ha. Pri ovse využívanom na potravinárske účely sa výsevok znižuje o 5-10%. Vysieva sa do hĺbky 30-40 mm.

Ošetrovanie porastu počas vegetácie - V prípade sucha, je možné po sejbe pôdu valcovať. Na rozrušenie prísušku použijeme ľahké brány alebo ježkové valce. Bránenie počas vegetácie pôsobí na prevzdušnenie pôdy a na reguláciu zaburinenosti, čím môžeme ušetriť aplikáciu herbicídov, vzhľadom na dobrú konkurenčnú schopnosť ovsa.
Zber, pozberová úprava a skladovanie - Ovos dozrieva nerovnomerne a preto sa zberá na začiatku plnej zrelosti zŕn. Slama ovsa je v čase zberu žltá a v hornej časti tvrdá, ale pri ovse nahom môže byť aj čiastočne zelená.
Zrno ovsa plevnatého sa skladuje pri vlhkosti 13 % a zrno ovsa nahého pri vlhkosti 12%. Pri vyššej skladovacej vlhkosti dochádza k zníženiu klíčivosti a degradácii tukov, žltnutiu a horknutiu zŕn ovsa.


Pohánka obyčajná Fagopyrum esculentum Moench. - kvitnúci porast
POHÁNKA OBYČAJNÁ – Fagopyrum esculentum Moench.
Pohánku môžeme využiť pre rôzne účely a to ako potravinu, krmovinu, liečivú a medonosnú rastlinu. Z nažiek pohánky sa obrusovaním získajú krúpy a mletím múka. Používajú sa k príprave kaší a nákypov, ako príloha k mäsitým pokrmom, k príprave palaciniek (zmes pohánky a pšeničnej múky).Z pohánkovej múky sa pripravujú tvarohové halušky a podobne. Pohánka je vhodná pre diabetikov a pre ľudí s celiakou – bezlepková diéta, ako diéta pri ochoreniach zažívacieho ústrojenstva. Na kŕmenie zvierat sa používajú nažky, krúpy, otruby, zelená hmota, siláž i slama. Pohánka je i výbornou medonosnou rastlinou.
Pre potravinárske využitie sa pestuje pohánka obyčajná. Pohánka tatárska (tatárka) sa začína využívať ako liečivá rastlina pre farmaceutický priemysel, pretože má vyšší obsah rutínu. Pohánka opletavá sa vyskytuje ako odolná burina. Pohánka obyčajná je jednoročná rastlina, pestuje sa ako jarná forma.

Agroklimatické podmienky pestovania
Pohánka je pomerne náročná na teplotu pri klíčení, kedy vyžaduje minimálnu teplotu pôdy 7 – 8°C. Optimálna teplota pre rast je 14 – 25°C . Suma teplôt za vegetáciu je však pomerne nízka (1000 – 1200°C).Pohánka je pomerne vlhkomilná rastlina. Transpiračný koeficient pohánky sa pohybuje v rozpätí 500 – 700.
Pre pohánku sú vhodné pôdy ľahké až stredne ťažké, hlinitopiesočnaté a hlinité, dobre zásobované živinami a vlahou. V suchších oblastiach sú vhodné pôdy stredne ťažké až ťažké, ílovité. Najvhodnejšia pôdna reakcia je slabokyslá až neutrálna (pH 5,6 – 7,2).

Technológia pestovania
Základnú prípravu pôdy vykonávame v závislosti od predplodiny a najčastejšie pozostáva z podmietky a stredne hlbokej orby. Predsejbová príprava pôdy má za úlohu udržať pozemok v bezburinnom stave a pripraviť osivové lôžko na hĺbku 40-50 mm.
Termín sejby pohánky, pestovanej ako hlavnej plodiny, je pri teplote pôdy minimálne 7-8°C, optimálna teplota je však 10-12°C (tetraploidné odrody vysievame o 5 – 7 dní skôr ako diploidné). V našich podmienkach sa termín sejby pohybuje v rozpätí konca apríla a začiatku mája. Za konečný termín sejby sa považuje 20. júl, úrody po tomto termíne sú neisté a nižšie.
Medziriadková vzdialenosť pri pestovaní pohánky je závislá od odrody, jej vegetačnej doby a vzrastu, od predplodiny, termínu sejby a aj od klimatických podmienok. Najčastejšie sa pohybuje v rozpätí 125-250-345 mm, alebo 150-300-450 mm. Odporúčaná je medziriadková vzdialenosť 150 alebo 250 mm. Pri širších medziriadkoch sú rastliny pevnejšie, odolnejšie voči políhaniu, viac sa rozkonárujú, nažky majú vyššiu hmotnosť, sú vhodnejšie pri výrobe osiva.
Výsevné množstvo sa pohybuje v rozpätí 150-300 nažiek na 1m2 (1,5 – 3,0 mil. klíčnych nažiek na hektár, t.j. 40 – 80 kg.ha-1). V skoršom termíne sejby a na úrodnejších pôdach používame nižší výsevok, pri neskoršom termíne sejby, po horších predplodinách, v suchších oblastiach a horších agroklimatických podmienkach používame vyšší výsevok.
Optimálna hĺbka sejby je 30-40 mm, pri plytšej sejbe sa vytvára plytšia koreňová sústava a väčšie škody spôsobuje vtáctvo vyzobávaním nažiek a klíčiacich rastliniek.
Celková potreba živín na úrodu 1 t nažiek je nasledovná:20–35 kg N, 6 - 7 kg P, 25 - 40 kg
K.V praxi sa odporúčajú nasledujúce dávky priemyselných hnojív: 40- 45 kg.ha-1 N, 30 – 35 kg.ha-1 P2O5 a 60 – 70 kg.ha-1 K2O.
Fosforečné a draselné hnojivá sa aplikujú na jeseň alebo k predplodine. Dusík aplikujeme v dvoch dávkach, pričom 2/3 pri predsejbovej príprave pôdy a 1/3 pred kvitnutím.
Ošetrovanie porastu po sejbe spočíva vo valcovaní ryhovanými valcami, aby sa nevytvoril pôdny prísušok. V prípade že sa vytvorí, rozrušujeme ho ježkovými valcami ešte pred vschádzaním pohánky. Pohánka má dobrú konkurenčnú schopnosť voči burinám, dobre potláča i pýr plazivý. Bránením môžeme ničiť buriny do výšky porastu 0,20 – 0,25 m, a to najmä v popoludňajších hodinách, keď sú rastliny zvädnuté a sú menej poškodzované bránami. Ak sa pestuje pri širších medziriadkoch, plečkujeme najskôr plytšie do hĺbky 50-60 mm, neskôr do hĺbky 80 mm. Pre chemickú reguláciu burín v porastoch pohánky odporúčame použiť aktuálne chemické prípravky uvedené v Metodických príručkách pre ochranu rastlín.
Určiť správny termín zberu pohánky je zložité z dôvodu nerovnomerného dozrievania súkvetia. V čase zberu sa v súkvetí nachádzajú kvietky v rôznom štádiu kvitnutia a nažky v rôznom stupni zrelosti (najmä pri tetraploidných odrodách). Termín zberu sa určuje podľa zafarbenia nažiek, ktoré majú byť na 75 – 80 % tmavohnedej farby (2/3 nažiek zrelých).
Zberá sa najčastejšie jednofázovo, priamo kombajnom pri znížení pojazdnej rýchlosti, pri znížení otáčok mlátiaceho ústrojenstva , zväčšení vstupnej a výstupnej medzery, vymenením sita a upravením prúdu vzduchu (podobne ako pri zbere strukovín). Tým zabránime poškodeniu nažiek. Po zbere pohánky treba nažky predčistiť a najmä dosušiť, pretože v dôsledku zvýšenej vlhkosti dochádza k zapareniu, zaplesneniu a zatuchnutiu nažiek.


POŽLŤ FARBIARSKY (Carthamus tinctorius L.)
Stará technická plodina (nazývaná aj SAFLOR) bola pestovaná k výrobe oleja a stáleho žltého farbiva už v Starom Egypte a Indii.

V súčasnosti je plodinou suchých oblastí nahrádzajúcou slnečnicu. Pestuje sa hlavne v Afganistane, Egypte, Indii, Strednej Ázii a v Zakaukazsku. U nás sa pestuje iba ojedinele. Jeho význam určite stúpne pre vysokú suchovzdornosť.

Semená obsahujú priemerne 25 – 32 % žltého polovysýchavého oleja, ktorý sa svojimi vlastnosťami vyrovná slnečnicovému. Semená sú vynikajúcou zložkou jadrových kŕmnych zmesí a pre výrobu stužených pokrmových tukov pre ľudskú výživu.
Farbivo „kartamín“, ktoré sa nachádza v korunných lupienkoch kvetných úborov je vynikajúce najmä na farbenie textílií, papiera a môže tiež nahradiť žlté potravinárske farbivá.

Mladý porast bez zdrevnatených častí stoniek môže v zelenom stave slúžiť ako zelené objemové krmivo.

Kvitnúci požlť farbiarsky (Carthamus tinctorius L.)

Proso siate (Panicum miliaceum L.)
PROSO SIATE (Panicum miliaceum L.)
Hospodársky význam a využitie
U nás nemá väčší pestovateľský význam. Využíva sa pre získanie prosových krúp (pšena). Proso je považované za diétnu potravinu, má priaznivý pomer medzi bielkovinami, tukmi a sacharidmi blížiaci sa odporúčanému pomeru. Múku je možné využívať pre potravinárske účely. Využíva sa na kŕmenie okrasných vtákov, hydiny, ošípaných.
Botanické zaradenie
Proso patrí medzi jednoklíčnolistové rastliny do čeľade lipnicovitých.
Primárny korienok sa objavuje už pri klíčení zrna, sekundárne korene tvorí po objavení 3. – 4. listu. Ku klíčeniu potrebuje len 25 % vody z hmotnosti zrna. Korene majú dobrú nasávaciu schopnosť a rastlina vie úsporne hospodáriť s vodou.
Steblo je vzpriamené, duté, čiastočne, alebo úplné porastené chĺpkami. Pri niektorých typoch sa rozkonáruje v oblasti odnožovacieho uzla.
Listy má dlhé, kopijovité s pomerne širokou listovou čepeľou porastenou chĺpkami. Jazýček má krátky, ušká chýbajú.
Súkvetie je metlina, ktorá sa viac alebo menej rozkonáruje z hlavnej osi. Metlina môže byť rozložitá až stiahnutá. Na konci konárikov sú jednokveté, zriedka dvojkveté klásky. Klások sa skladá z 2 kláskových pliev (spodná je široko vajcovitá - krátka, vrchná je zaostrenejšia - prekrýva celý klások kvietka. Stopkou je klások upevnený na konáriku. Zrno je obalené tesne priliehajúcimi kvetnými plevami. Je guľatého alebo vajcovitého tvaru. Farba zrna je slamovožltá, hnedočervená až zlato sivá. Hmotnosť tisíc zŕn sa pohybuje od 4 do 10 g.

Nároky prosa na pestovateľské prostredie
Proso je typická rastlina krátkeho dňa, teplomilná, a suchovzdorná. Potrebná teplota pre vzchádzanie je 10 - 12 oC. Po vzídení rastie dosť pomaly, kedy sa ľahko zaburiňuje. Najväčšie požiadavky na vlahu má od rastovej fázy steblovania do konca metania. Na jeho pestovanie sú najvhodnejšie oblasti s pravidelne rozloženými zrážkami v priebehu vegetácie, prípadne pozemky, ktoré je možné zavlažovať. Pôdy vyžaduje výhrevné, dobre prevzdušnené a nezaburinené. Najlepšie sa mu darí na piesočnato-hlinitých pôdach. Vyžaduje skôr zásaditú, prípadne neutrálnu pôdnu reakciu. Na kyslých pôdach sa mu nedarí.

Proso siate (Panicum miliaceum L.) – porast v plnej vegetácii
Metliny prosa siateho (Panicum miliaceum L.) na začiatku dozrievania
 
Technológia pestovania
Zaradenie v osevnom postupe závisí od pestovateľského cieľa. Pre dosiahnutie dobrej úrody a potravinárskej kvality proso zaraďujeme po zlepšujúcich predplodinách (okopaniny, ďatelinoviny, olejniny, strukoviny). Pozitívne reaguje na „starú pôdnu silu“ a na nezaburinenú pôdu.
Základné obrábanie pôdy závisí od predplodiny a je v podstate zhodné s prípravou pôdy pre jarné obilniny, t.j. orba so zapravením P, K hnojív. Na jar pôdu pred sejbou obrábame jemnejšie a plytšie (do 0,03 m), pričom treba šetriť pôdnu vlahu a odburiniť pozemok.
Výživa a hnojenie prosa vychádza z poznatku, že koreňová sústava má nižšiu schopnosť prijímať živiny z pôdy a odber živín trvá pomerne krátky čas. Jedna tona (1 t ) zrna a príslušné množstvo fytomasy odčerpá 30 kg N, 7 kg P, 35,3 kg K, 10,3 kg Ca. Pri dobrej zásobe fosforu a draslíka v pôde najčastejšie aplikujeme len 40 – 50 kg.ha-1 dusíka.
Ak proso pestujeme ako hlavnú plodinu, potom termín sejby určuje teplota pôdy, ktorá má byť 8-10°C, čo u nás býva koncom apríla až začiatkom mája. Ak ho pestujeme ako druhú plodinu v roku, termín sejby závisí od zberu predplodiny. Porast je potrebné založiť čo najskôr po zbere predplodiny.
Proso sejeme do úzkych riadkov vzdialených od seba 125-150 mm, širokých riadkov 250-450 mm alebo i dvojriadkov 150-300 mm. Pri sejbe do úzkych riadkov je výsevok 300-400 klíčivých zŕn na 1m2 (15 – 18 kg.ha-1). Hĺbka sejby je 20-30 mm. Po sejbe je potrebné pôdu povalcovať ryhovanými valcami.
Ošetrovanie porastu počas vegetácie spočíva predovšetkým v regulácii zaburinenosti a to mechanicky alebo chemicky. Ľahkými bránami môžeme porasty brániť až po dobrom zakorenení prosa a to po vytvorení 4-5 listu. Pri širokoriadkovom spone plečkujeme podľa potreby, avšak plytko, do hĺbky 40-50 mm.
Určiť vhodný čas zberu prosa je ťažké, pretože metlina nerovnomerne dozrieva a zrno ľahko vypadáva. Zber treba začať keď zrná v hornej tretine metliny sú zrelé, lesklé a odrodovo vyfarbené.
Pri pozberovej úprave musíme odstrániť organické prímesi (predčistenie) a znížiť vlhkosť zrna (na 14-15%) dosušovaním aktívnou ventiláciou studeného alebo predhriateho vzduchu na roštoch. Pri malých množstvách je možné dosušiť zrno tenkým rozvrstvením a prehadzovaním. Zrno sa nesmie povrchovo poškodiť, pretože rýchlejšie žltne z dôvodu vyššieho obsahu tuku. Skladovať treba v dobre vetrateľných čistých skladoch, aby nedošlo k chuťovým zmenám a prijatiu cudzích pachov.
Medzi základné požiadavky pri nákupe patrí: vlhkosť zrna maximálne 15%, nízky obsah minerálnych a organických prímesi a nečistôt, bez cudzích pachov a bez nahorklej chuti.
Pšenica letná (Triticum aestivum L.)
PŠENICA LETNÁ – Triticum aestivum L.

Pšenica letná forma ozimná (ďalej len pšenica), ako najdôležitejšia chlebová plodina predstavuje základný zdroj ľudskej výživy (viac ako polovica obyvateľstva sa živí pšenicou. Pšenica je našou základnou obilninou. Zrno sa využíva k výrobe chleba, pečiva, krúp, cestovín a v cukrárenstve. Vlastnosti chleba a pečiva závisia od chemického zloženia zrna najmä bielkovín, ktoré vytvárajú lepok majúci pri pečení chleba mimoriadny význam. Pšeničné zrno má aj vysokú dietetickú hodnotu najmä celozrnný chlieb. Využíva sa tiež ako surovina k výrobe celého radu dôležitých látok – lepkové bielkoviny, lepidlá, škrob, etanol a iné výrobky. Pšeničné šroty a otruby predstavujú vysoko koncentrované krmivo, vhodné pre všetky druhy hospodárskych zvierat. Celkove z domácej spotreby na potravinárske účely sa využíva 30-37 % produkcie a na kŕmenie 60 % produkcie.
Pôvod, botanická charakteristika
Pšenica patrí k najstarším kultúrnym rastlinám, počiatky jej pestovania úzko súvisia so vznikom poľnohospodárstva. Za pravlasť pšenice považujeme územie Prednej a Malej Ázie. Na naše územie sa pšenica naplno rozšírila na začiatku slovanského osídlenia, t. j. od 5. storočia n. l. Rod pšenice (Triticum L.) patrí do čeľade lipnicovitých (Poaceae).
Požiadavky pšenice na agroekologické podmienky
Pšenica patrí medzi najnáročnejšie obilniny z hľadiska agroekologických podmienok.
Nároky na pôdu – z pestovaných obilnín je pšenica najnáročnejšia na pôdu. Súvisí to s jej pomerne málo vyvinutým koreňovým systémom a pomalším počiatočným rastom. Vyžaduje hlboké, ťažšie ale pritom vzdušné, štruktúrne a bohato živinami a humusom zásobené pôdy. Najlepšie jej vyhovujú hlinité, ílovito-hlinité až ílovité pôdy s neutrálnou až slabo zásaditou reakciou s pH 6,2-7,5. Z pôvodných typov sú najvhodnejšie černozeme ak netrpia suchom a ich subtypy hnedozeme na sprašiach a sprašových hlinách. Za nevhodné považujeme pôdy piesočnaté, kyslé, plytké pôdy, zamokrené, kde hladina podzemnej vody je 1,1 m.
Poveternostné podmienky
Ozimnej pšenici najlepšie vyhovujú mierna zima a teplé leto. Nároky na teplotu sa v priebehu vegetačného obdobia značne diferencujú. Klíčenie začína už pri teplote 1-2°C ale vzchádzanie až pri 5-6 °C, optimum 15-20°C. Hraničná teplota pre rast je 5-6°C v počiatočných rastových fázach v jeseni a na začiatku jarnej vegetácie. V zimnom období je potrebné hovoriť o odolnosti proti vyzimovaniu.
Ak je porast dobre pripravený na zimu vydrží mráz –20 až –25 °C. Odolnosť pšenice proti nízkym teplotám je geneticky založená vlastnosť jednotlivých odrôd a možno ju zvýšiť racionálnym hnojením. Na jar pšenica vyžaduje teplotu 12-15 °C, vo fáze steblovania o niečo vyššiu, nikdy nie vyššiu ako 25 °C. V období klasenia a kvitnutia sa zvyšujú nároky na teplotu na 18-20 °C,
Zaradenie v osevnom postupe – pšenica ozimná je náročná na predplodinu. Z hľadiska striedania plodín hlavne v kukuričnej výrobnej oblasti je dôležitý vodný režim, ktorý ovplyvňuje výber predplodín pre pšenicu. V suchých (aridnejších) oblastiach je potrebné osevný postup prispôsobiť tak, aby sa striedali plodiny s rozdielnymi nárokmi na vlahu a nedochádzalo ku kumulácii plodín, ktoré zvyšujú vlahový deficit.
Najvyššie úrody ozimnej pšenice sú po širokolistých predplodinách ako sú viacročné krmoviny, strukoviny, strukovinoobilné miešanky, repka olejná ozimná, kukurica na siláž a skoro zberané okopaniny a zelenina. Ďatelinoviny, najmä lucerna v suchších oblastiach v rokoch nedostatku zrážok zhoršujú vodný režim pôdy, čím sa stávajú menej vhodnými predplodinami. Pri vyššom zastúpení obilnín v osevnom postupe a nesprávnej druhovej skladbe, ak nie je dodržaný časový odstup dochádza k infekcii steblolamom a k výraznej úrodovej depresii.
Základná a predsejbová príprava pôdy – za základnú požiadavku správneho obrábania pôdy k ozimnej pšenici sa pokladá dobre uľahnutá pôda buď prirodzeným spôsobom alebo pri neskoršom obrábaní primeraným utláčaním oráčiny najmä v suchšom období. Spôsob prípravy pôdy závisí na predplodine, stupni zaburinenia a stavu pôdy v období orby.
Vlastná príprava lôžka pre osivo sa v súčasnosti najčastejšie robí sústavou smykov a brán. Moderné spôsoby prípravy lôžka však vylučujú smyky a brány, pole sa urovná orbou s otočnými pluhmi. Lôžko pre osivo sa pripraví aktívnymi bránami (vibračné, rotačné, vírivé), za ktorými nasleduje valec utužujúci lôžko a za touto súpravou sa pripája sejací stroj.
Výživa a hnojenie - pšenica má relatívne dlhé vegetačné obdobie a pri vysokých úrodách aj tomu zodpovedajúce nároky na dusík a na ostatné živiny. Príjem živín v jesenných mesiacoch je malý (asi 10 % z celkového objemu prijatých živín), vrcholí pred klasením a v období mliečnej zrelosti. V dynamike prijímania živín sú značné rozdiely. Kým prijímanie dusíka sa zvyšuje v období steblovania a vrcholí v mliečnej zrelosti, prijímanie draslíka nastupuje skoršie s maximom vo fáze klasenia a kvitnutia. Fosfor prijíma rovnomerne počas celej vegetačnej doby, maximum vo fáze žltej zrelosti.
Bol stanovený optimálny pomer N:P:K 1 : (0,17-0,20) : (0,67-0,79) na pôdach dobre a stredne zásobených P a K za podmienok dokonalej a odrodovej agrotechniky. Na základe odčerpaných živín nadzemnou fytomasou, boli stanovené teoretické dávky NPK pre úrodu 1t zrna a príslušné množstvo slamy: 20 -28 kg N, 3,6-5,8 kg P, 14,9-22,0 kg K, 5,0 kg Ca a 2,4 kg Mg.
Základnú dávku dusíka na veľmi úrodných pôdach a po vhodných predplodinách, kde je obsah prístupného dusíka vo väčšine prípadov dostatočný, je možné vynechať. V prípade zaorania predplodiny s vysokým obsahom C, alebo so širokým pomerom C : N v pozberových zvyškoch, kde nastáva imobilizácia N, je dusíkaté hnojenie potrebné
Regeneračná dávka dusíka má rozhodujúci význam pre obnovu rastu rastlín na jar. Aplikuje sa medzi druhou a treťou etapou organogenézy
Produkčná dávka dusíka – sa realizuje od konca tretej etapy do počiatku štvrtej etapy od ukončenia odnožovania na počiatku steblovania a používa sa 2/5 N z celkovej dávky (30-45 kg).
Neskoré prihnojovanie – kvalitatívne možno podľa doby aplikácie rozdeliť na neskoré prihnojovanie v rastovej fáze plného steblovania
Ak sú nízke dávky P a K aplikujeme ich jednorázovo pri predsejbovej príprave pôdy ak sú vysoké, delene a to tak, že 2/3 y celkovej dávky zaorieme a 1/3 aplikujeme pri predsejbovej príprave.
Založenie porastu ozimnej pšenice – optimálne stanovenie termínu sejby a výsevku v rozhodujúcej miere ovplyvňuje organizácia a hustota porastu. Agrotechnický termín sejby úzko súvisí s teplotou a vlhkosťou pôdy. Najvhodnejší termín pre sejbu pšenice ozimnej je taký, ktorý umožní rastlinám vytvoriť do zimy 2 – 3 odnože.
Výsevok je v dobrých podmienkach pri väčšine odrôd v rozpätí 4-5 mil. klíčivých zŕn na ha a v suchých oblastiach 5,5 mil. klíčivých zŕn na ha.
Hĺbka sejby – optimálna hĺbka sejby pri ozimnej pšenici je 40-60 mm a nemala by sa prekročiť, lebo rastliny pomaly vzchádzajú, sú oslabené a sú viac napádané chorobami. V praxi sa používa šírka riadkov od 75 mm až 125 mm prípadne až 150 mm, alebo pásová sejba
Ošetrovanie počas vegetácie:
Mechanické ošetrenie – v suchých podmienkach sa osvedčilo valcovanie po sejbe ťažkými valcami. Z mechanických zásahov po ukončení zimy a skoro na jar najčastejšie používame valcovanie a bránenie. Valcujeme najmä porasty, ktoré boli povytiahnuté mrazom.
Chemické ošetrenie – okrem prihnojovania počas vegetácie zahrňuje použitie morforegulačného prípravku, chemické prostriedky v boji proti burinám, chorobám a škodcom.
Zber a pozberová úprava – zberová zrelosť zrna je charakterizovaná skončením ukladania rezervných látok v zrne. Predčasným zberom sa znižuje úroda, pretože sa ešte neukončil proces ukladania zásobných látok v zrne. Pri oneskorenom zbere sa znižuje úroda spôsobená stratami, vypadávaním zrna, znižuje sa množstvo lepku, objemová hmotnosť a zvyšuje sa nebezpečenstvo porastania zrna. Ozimnú pšenicu zberáme priamo kombajnom na konci žltej a na začiatku plnej zrelosti, pri nižšej vlhkosti zrna (pod 16 %). Potravinárske odrody a množiteľské porasty sa zberajú prednostne. Pri zbere treba venovať pozornosť nastaveniu kombajnu z hľadiska obmedzenia zberových strát i možnosti mechanického poškodenia zrna. Medzi základné operácie pozberovej úpravy zrna patria: predčistenie, sušenie, triedenie a príprava na skladovanie.
Pšenica letná (Triticum aestivum L.) detail uška

Raž siata Secale cereale L.
RAŽ SIATA Secale cereale L.
 
Kultúrna raž je mladšou obilninou ako pšenica a jačmeň. Do Európy priniesli kultúrnu raž pravdepodobne Slovania, od ktorých sa rozšírila do Nemecka a severných krajín, kde je hlavnou obilninou na piesočnatých pôdach.
Najväčšie množstvo raže sa spotrebuje na výrobu bioetanolu, ražného destilátu, na výrobu cereálnych výrobkov, ražného chleba a malé množstvo na výrobu ražnej kávy a kávovín. Ako objemová krmovina sa raž pestuje formou ozimnej miešanky, pre skorý jarný zber – zelené objemové krmivo v čistom stave alebo v miešankách.
Ražná slama sa využíva na výrobu rohoží, krytiny, ako energetický zdroj a pod.

Botanická a biologická charakteristika
Raž siata - Secale cereale L.), 2n =14. Na krmovinárske účely sa často využívajú tetraploidné odrody (2n=28). Okrem ozimných odrôd raže existujú aj jarné, ktoré sa v našich podmienkach nepestujú.
Raž má relatívne mohutný koreňový systém, ktorý preniká do hĺbky 1,5-2 m. Je plodinou dlhého dňa. Charakteristické je dlhé jarovizačné štádium. Dĺžka vegetačnej doby je 280-310 dní. Raž siata je cudzoopelivá. Ak sa v prípade nepriaznivých poveternostných podmienok všetky kvietky neoplodnia, vzniká tzv. zubatosť klasu (klas čiastočne prázdny, bez zŕn). Kvitnutie celého klasu trvá 3-4 dni. Teplé a suché počasie kvitnutie urýchľuje, chladné a premenlivé kvitnutie spomaľuje.
Požiadavky na agroekologické podmienky
V našich podmienkach je raž hlavnou ozimnou obilninou podhorských a horských oblastí, ako aj piesočnatých pôd Záhoria.
Z agronomického hľadiska sa priaznivo hodnotí jej tolerancia na horšie ekologické podmienky, zimovzdornosť, mrazuvzdornosť, nenáročnosť na predplodinu, fytosanitárny účinok a možnosť pestovania na pôdach s pH od 4,8 do 6,8. Pri poklese pH pod 5 je potrebné vápnenie.
Raž sa vyznačuje suchovzdornosťou, ktorá sa prejavuje pri nižších zrážkach v mesiacoch máj - jún, keď na piesočnatých pôdach poskytne vyššie úrody ako pšenica.

Technológia pestovania
Zaradenie v osevnom postupe
Dobrými predplodinami, najmä v menej úrodných a klimaticky menej priaznivých podmienkach sú ďatelina, zemiaky a strukoviny. Na úrodných pôdach a v klimaticky priaznivejších lokalitách sa môže raž pestovať v obilninárskych osevných postupoch, kde pôsobí fytosanitárne. Znesie pestovanie v monokultúre.
Základná a predsejbová príprava pôdy
Je závislá od predplodiny. Po obilninách sa môže urobiť podmietka, ktorú treba ošetriť bránami alebo valcami. Predsejbová orba sa robí do hĺbky 0,18-0,22 m, pričom je potrebné ju urovnať. Po ďatelinovinách je veľmi dôležité dodržať časový odstup orby pred sejbou minimálne 3 týždne. Keď sú predplodinou zemiaky, stačí nakypriť pôdu tanierovým náradím alebo strojmi s aktívnym ústrojenstvom.
Založenie porastu
Termín sejby ovplyvňuje hustotu porastu, zdravotný stav, prezimovanie a nakoniec úrodu. V zemiakárskej a krmovinárskej výrobnej oblasti sa môže siať do konca septembra, v lepších podmienkach zemiakárskej a repárskej výrobnej oblasti do 10. októbra. Odporúčaný výsevok je od 4,5 do -5,5 mil. klíč. zŕn na ha v závislosti od pestovateľských podmienok. Pri hybridných odrodách raže môžeme znížiť výsevok na 3,0-4,0 mil. klíč. zŕn na ha. Raž neznáša hlbokú sejbu a preto ju sejeme do hĺbky 20-30 mm.
Výživa a hnojenie
Raž má mohutný koreňový systém, ktorým dokáže prijímať živiny aj z pôdnej zásoby. Dávky hnojív sa určujú na základe obsahu živín v pôde zistených agrochemickým rozborom pôdy. Fosforečné a draselné hnojivá sa zapracovávajú do pôdy pri predsejbovej príprave. Normatív potreby živín na 1 tonu zrna a príslušného množstva slamy je: N- 26 kg, P – 5,5 kg, K – 21,5 kg.
Celková dávka dusíka je 70- 90 kg.ha-1. Pri hybridných odrodách sa môžu zvýšiť až na 120 kg.ha-1. Pretože na jeseň aplikovaný dusík rastliny využívajú málo a môže dôjsť k jeho vyplaveniu, využívame delenú aplikáciu. Vyššie dávky dusíka môžeme rozdeliť na dva krát.
Na regeneračné hnojenie po zime používame dávku 30-40 kg dusíka a na produkčné hnojenie 40-50 kg.ha-1 dusíka. Ak rastliny, v priebehu tvorby zrna, nemajú dostatok dusíkatej výživy, môžeme použiť aj neskoré prihnojovanie dávkou 20-30 kg.ha-1. Aktuálne je to najmä pri hybridných odrodách a na ľahkých piesočnatých pôdach.
Ošetrovanie porastu počas vegetácie
Zatiaľ sa šľachtiteľom nepodarilo vyšľachtiť raž s krátkym pevným steblom a preto zostáva riziko poľahnutia porastov. Poľahnutiu sa dá predchádzať výberom odolnejších odrôd, optimálnym termínom sejby, primeraným výsevkom, primeranou dávkou dusíkatých hnojív a ich rozdelením, využitím morforegulátorov rastu. Morforegulátory môžu ovplyvniť zahustenie ale aj odolnosť porastov proti poliehaniu. Najčastejšie sa používajú regulátory zmiešané aj s kvapalným hnojivom DAM 390 a herbicídmi.
Zber, pozberová úprava a skladovanie
Raž sa zberá v žltej zrelosti, keď je ukončený presun zásobných látok zo stebla do zrna. Zrná sú tvrdé, vyfarbené do sivozelena a horné kolienka zasychajú. Pri prezretí je raž náchylná na vypadávanie zrna z klasu. Ak počas zberu prevládajú nižšie teploty a vyššia vzdušná vlhkosť, hrozí nebezpečenstvo klíčenia zŕn v klase a tzv. skryté prerastanie, čo spôsobuje porušenie amylázového komplexu a zníženie hodnoty čísla poklesu, od ktorého závisí kvalita zrna používaného na potravinárske účely. Pri zbere je potrebné venovať pozornosť, aby nedošlo k poškodeniu zrna, na ktoré je raž veľmi citlivá.
Zrno s vlhkosťou pod 20% sa odporúča dosúšať aktívnym prevzdušňovaním. Pri vyššej vlhkosti je potrebné teplovzdušné sušenie. Zrno po zbere čistíme, sušíme a triedime. Skladuje sa pri vlhkosti zrna pod 14%.
Pre spracovanie na potravinárske výrobky sa nakupuje podľa STN 461100-4, kde sa vyžaduje vlhkosť 14%, objemová hmotnosť 730 g.l-1, prímesi 4%, číslo poklesu 120-170 s.

Repa červená - cvikla (Beta vulgaris ssp. vulgaris provar. conditiva ALEF.)
REPA ČERVENÁ - cvikla (Beta vulgaris provar. conditiva (ALEF.)
Červená repa je len jednou z bohatého počtu poddruhov, odrôd a variet ktoré sa botanicky označujú i ako repa - Beta vulgaris, subspesies vulgaris. Od klasickej repy cukrovej sa líši guľovitým, karmínovo červeným koreňom pričom stopky listov sú rovnakej farby.
Repa červená je dvojročná rastlina s rozvetvenou stonkou. Listy sú veľké, umiestnené striedavo, nedelené, kvety obojpohlavné, usporiadané v klbôčkach, súkvetím je metlina.
Repa červená sa pestuje ako zelenina s bohatým obsahom mikroelementov a minerálnych látok. Najviac sú zastúpené draslík, železo, sodík, vápnik, horčík selén, Repa červená obsahuje vitamíny skupiny B, vitamín C, biotin čili vitamin H a provitamin A. Velmi dôležitý je obsah antokyanov s protinádorovým účinkom, flavonoidov, tmavo červeného betainu, cholinu a organických kyselín.
Červená repa je mimoriadne cenená pri krvných chorobách a pri nádorových onemocneniach. Šťava pôsobí protireumaticky a viaže na seba radioaktivné látky, ťažké kovy a pomáha ich vylučovať z organizmu. Detoxikuje pečeň, znižuje hladinu krvného cholesterolu a má protisklerotické účinky. Podporuje látkovu výmenu a je veľmi vhodná aj pri kožných chorobách. Zlepšuje trávenie. Je dobrým pomocným doplnkom pri liečbe leukémie a má protimalárický účinok. Zlepšuje stav nemocných, postihnutých boreliózou a kliešťovou encefalitídou, má vírostatický efekty. Zlepšuje mozgovou činnosť a je podporuje výživu nervov.
Repa cukrová (Beta vulgaris provar. altissima Doell.)
REPA CUKROVÁ (Beta vulgaris provar. altissima Doell.)
Repa cukrová predstavuje v súčasnej štruktúre pestovania poľných plodín na Slovensku plodinu s výrazne nižším zastúpením v porovnaní s minulosťou. Je to technická plodina, surovina pri výrobe cukru pre domácu spotrebu aj pre iné odvetvie potravinárskeho priemyslu. Pre priemyselné spracovanie sa z nej vyrába lieh - bioetanol. Významné je jej využitie pre farmaceutický priemysel a krmovinársky priemysel. Vedľajším produktom je melasa, z ktorej je možné vyrobiť alkohol, kvasnice, kyselinu citrónovú a ďalšie výrobky.
Repa cukrová má význam aj z hľadiska agronomického, svojou výrobnou technológiou a biologickými účinkami pozitívne pôsobí na štruktúru pôdy. V osevnom postupe plní významné špecifické úlohy. Zmenou technológie bez skrmovania repných skrojkov sa podstatne zlepšuje návratnosť organickej hmoty do pôdy.

Botanická a biologická charakteristika
Pôvod, rozšírenie a odrodový sortiment: rod repa (Beta) patrí do čeľade mrlíkovitých (Chenopodiaceae). Z biologického hľadiska je repa cukrová mnohoročná polykarpická rastlina, v poľnej výrobe sa využíva len prvé dva roky, preto z hospodárskeho hľadiska je repa považovaná za dvojročnú rastlinu. S dvojročným využívaním sa stretávame len pri pestovaní na semeno. Pre technické účely (výroba cukru) sa využíva v prvom roku.
V prvom roku vytvára buľvu a listovú ružicu. V druhom roku byľ s kvetmi a po oplodnení plody nažky.
Buľva je zhrubnutá časť osi a koreňa (radix). Osová časť je zložená z hlavy (epikotylu), nesúcej listovú ružicu a krku (hypokotylu).
Koreň je najdôležitejšia časť repnej buľvy. Nachádza sa v pôde a je tvaru kužeľovitého. Plodom je jednosemenná nažka. Súbor zrastených plodov je súplodie – klbôčko, v ktorom pri viacklíčkových odrodách bývajú 3 semená a viac a pri jednoklíčkových 1 semeno.

Nároky na agroekologické podmienky
Repa cukrová je plodina mierneho pásma, ako intenzívna technická plodina má určité nároky na klimatické a pôdne podmienky.
Svetlo. Repa cukrová je rastlina dlhého dňa. Slnečné svetlo pôsobí na tvorbu cukru hlavne vo fáze hlavného rastu buľvy, t. j. v júli až septembri.
Teplota. Významne ovplyvňuje rast repy, ktorá v prvom roku vegetácie za 180 - 210 dní potrebuje teplotnú sumu 2500 – 2600 °C. Pri prerážaní ohnutým hypokotylom k povrchu pôdy je najcitlivejšia na mráz. Po vzídení znáša i silné mrazíky, ale po vytvorení prvých listov je citlivá na nízke teploty +1 až +5 °C. Ich dlhšie pôsobenie vyvoláva vybiehanie. Pre tvorbu cukru je priaznivá teplota 17 – 25 °C, kedy pri dostatku vody pribudne v jednej rastline až 1,5 g cukru denne.
Voda. Repa cukrová pre úspešné pestovanie vyžaduje ročný úhrn zrážok 550 - 650 mm. Vysoké úrody sa dosahujú pri dobrej zásobe zimnej vlahy, ktorá je dôležitá pre rýchle vzchádzanie. Dôležité je nielen množstvo, ale aj rozdelenie zrážok počas vegetácie.
Nároky na pôdu. Ako vhodné pre repu cukrovú sú pôdy hlboké, nezamokrené, humózne, stredne ťažké, hlinité alebo ílovito-hlinité, dobre obrábateľné, nenáchylné na tvorbu prísušku, s neutrálnou reakciou (pH 6,3 – 7,2), fluvizeme, čiernice, černozeme, hnedozeme. Kvalitná repárska pôda je charakterizovaná optimálnou štruktúrou a pórovitosťou, nízkou objemovou hmotnosťou (1,45 g.cm-3), priaznivým vzdušným a vodným režimom, neutrálnou až slabo alkalickou reakciou, s obsahom kvalitného humusu nad 2,5 %.
Pre pestovanie repy cukrovej sú nevhodné pôdy svahovité, s plytkou ornicou, kamenisté, piesočnaté, ťažké a stredne ťažké, náchylné na vodnú a veternú eróziu.

Technológia pestovania
Správne zaradenie repy cukrovej do osevného postupu je jedným z predpokladov vyššej úrody a kvality a obmedzuje rozšírenie chorôb a škodcov, hlavne háďatka repného, k čomu dochádza pri prekročení 25 % zastúpenia na ornej pôde.
Za najvhodnejšiu predplodinu sú považované ozimné obilniny – pšenica ozimná a po repe cukrovej nasleduje jačmeň jarný. Nevhodné predplodiny pre repu cukrovú sú kukurica, repa cukrová, lucerna a ďatelina.
Príprava pôdy - Cieľom základnej prípravy pôdy v jeseni je vytvorenie podmienok pre vysokú poľnú vzchádzavosť porastu a rast koreňa. Optimálny systém jesennej prípravy pôdy je systém 3 orieb: podmietka, stredná orba spojená so zaoraním organického hnojiva a priemyselných hnojív (180 – 220 mm) a hlboká orba (280 – 320 mm). Medzi jednotlivými orbami je treba dodržať dostatočný časový odstup (3 – 4 týždne) tak, aby hlboká orba bola na ťažších pôdach vykonávaná do polovice októbra a na ostatných pôdach do začiatku novembra. Orbu je treba urobiť otočným pluhom do roviny. V ostatnom období sa v pestovateľskej technológii repy cukrovej začínajú uplatňovať redukované spôsoby prípravy pôdy, kde pôdu kypríme bez obrábania pluhom, alebo sejbu do vymrzajúcej medziplodiny, keď po orbe nasleduje sejba medziplodiny (horčica, facélia) a na jar do nástielky (mulču) so zbytkom medziplodiny sa seje priamo repa. Hlavným prínosom sejby repy cukrovej do mulču z vymrzajúcich medziplodín je obmedzenie erózie pôdy a vyplavovanie živín. Pozemky s repou cukrovou sú ohrozené vodnou eróziou aj pri veľmi malej svahovitosti a predovšetkým v období vegetácie pred zapojením porastu.
Taktiež sa využíva dvojorbový systém pod repu cukrovú (hlbšia skoršia podmietka so zapracovaním organického hnojiva + P,K do hĺbky 120 – 150 mm, hlboká orba do 300 – 320 mm, hrubé urovnanie povrchu).
Jarná príprava pôdy, ktorej cieľom je vytvoriť priaznivé podmienky pre klíčenie a vzchádzanie, hlavne využitím zimnej vlahy. Za optimálnu je považovaná minimalizácia pracovných operácií na jar s použitím kombinátora, germinátora a kompaktora, ktorými sa homogénne pripraví pôda na celej parcele.
Hĺbka predsejbovej prípravy by mala len mierne presahovať hĺbku sejby (40 – 60 mm). Časový odstup medzi predsejbovým kyprením a sejbou mal byť čo najmenší, v jednej pracovnej operácii. Plytká príprava pôdy poskytuje možnosť včasného začatia jarnej prípravy pôdy, zaisťuje rýchlejšie a kompletnejšie vzchádzanie a tým kompletnejší počet rastlín.
Výživa repy cukrovej – Repa cukrová vytvára veľké množstvo biomasy. Preto má veľkú spotrebu živín a na ich nedostatok nepriaznivo reaguje. Pri úrode 10 t.ha-1 buliev odoberá z ha 40 kg N, 7 kg P, 50 kg K, 10 kg Ca, 8 kg Mg, 90 kg Na. V systéme hnojenia repy cukrovej je základným hnojivom dobre vyzretý maštaľný hnoj zaoraný v jeseni v dávke 35-40 t.ha-1. N sa má pohybovať od 80 –120 kg.ha-1, pomer N:P:K 1:0,15-0,25:0,9-1,2, pri zohľadnení pôdnych rozborov s využitím metódy elelktroultrafiltrácie alebo s využitím bilančných metód.
Hnojenie dusíkom je pomerne zložité. Pre upresnenie dávky N na jar je rozhodujúca zásoba Nan v pôde (pre predsejbové hnojenie) a anorganické rozbory rastlín v období piateho pravého listu.
Dávku fosforu, draslíka a horčíka spravidla stanovíme podľa obsahu prístupných živín v pôde a primeraná dávka sa pohybuje asi 60 kg fosforu (P2O5) a 100 kg draslíka (K2O) na ha. Pri nedostatku mikroelementov bóru a mangánu sa použije postrek na list.
Sejba – Repa cukrová vyžaduje skorú sejbu na predĺženie vegetačnej doby. Skorá sejba má vplyv na úrodu. Sejba sa uskutočňuje, keď je teplota pôdy 5-8°C, čo je v našich podmienkach od 15. 3. Sejbou sa musí osivo repy cukrovej zapraviť do pôdy rovnomerne na stanovenú vzdialenosť, do optimálnej hĺbky, a to v suchých podmienkach do hĺbky 30-40 mm, v normálnych do hĺbky 25-30 mm. Všeobecne v našich podmienkach sa používa medziriadková vzdialenosť 450 mm. Sejbou musíme zabezpečiť požadovaný počet jedincov na jednotke plochy. Z doterajších poznatkov je zrejmé, že pri zbere na hektári má byť v suchých podmienkach 80-85 tisíc jedincov repy a pri závlahách 110-120 tisíc. Technológia pestovania závisí na výsevnej vzdialenosti a stave porastu po vzídení. Výsevok sa udáva hmotnostne v kg.ha-1 alebo vo výsevných jednotkách (VJ), 1,2-1,4 VJ na ha.
V súčasnosti sa využívajú dve minimalizačné technológie, pre ktoré je vhodnejšie osivo geneticky jednoklíčkové obaľované, morené a s vysokou biologickou hodnotou.
Technológia bez ručnej práce s výsevom na konečnú vzdialenosť nad 160 mm (180 – 200 mm), s klíčivosťou osiva nad 90 – 95 % a s predpokladanou poľnou vzchádzavosť min 75 %, spotrebou ručnej práce okolo 30 hod.
Ošetrovanie počas vegetácie - Po sejbe osobitnú pozornosť venujeme pôdnemu prísušku, ktorý rozrušíme vhodným náradím (ryhované valce, ľahké alebo sieťové brány), aby sa umožnil prístup vzduchu k mladým rastlinám a zamedzil vývoj repnej spály. Tá spôsobuje veľký výpad mladých rastlín a zníženie počtu jedincov a úrody. Po vzídení – vyriadkovaní repy cukrovej plečkujeme. V suchších oblastiach sa plečkuje do hĺbky 40 – 60 mm, vo vlhších 80 –100 mm, aby sa lepšie prevzdušnila pôda. Obmedzovanie ručnej práce pri pestovaní repy cukrovej kladie zvýšené požiadavky na chemické ničenie burín.
Zber - Repa cukrová sa zberá v technologickej zrelosti podmienenej fyziologickou zrelosťou, ktorá nastáva koncom októbra pri znížení teploty na 5-6°C. Termín zberu určuje cukrovar, v našich podmienkach je väčšinou kompromisom medzi stratami v dôsledku skorého zahájenia, zberovými stratami a stratami skladovacími v čase od 25.9. do 15.11.
V súčasnosti sa používa dvojfázový zber, kedy sa v prvej fáze orezávačom zberajú skrojky a v druhej fáze sa zberačom zberajú buľvy, alebo častejšie jednofázový zber repnými kombajnmi. Na bezstratový zber treba pamätať už pri príprave pôdy, ochrane proti chorobám, škodcom a burinám. Na výrobu 1 kg rafinovaného cukru je v priemere potrebných 8-10 buliev cukrovej repy.
Požiadavky na kvalitu repy cukrovej
Technologická kvalita repy cukrovej je vyjadrená komplexom biologických, chemických, fyzikálno-chemických a mechanických vlastností repnej buľvy. Repná buľva má byť zdravá, nezvädnutá, s odstránenou listovou ružicou, s hladkým rovným rezom, spôsobilá k priemyselnému spracovaniu. Povrch buľvy má byť hladký, čistý, nepoškodený, s plytkou koreňovou ryhou. Akosť repy cukrovej znižujú nečistoty, nahnité buľvy, nedokonalé orezávanie, mechanické poškodenie buliev, silné zvädnutie a množstvo prímesí. Rastlinných prímesí môže byť max. 2%, z toho voľné skrojky a buriny max. 0,5%. Dodávaná repa musí byť zdravá, s cukornatosťou minimálne 14%.
Pestovanie cukrovej repy na Slovensku
Cukrová repa sa na Slovensku pestuje od 18. storočia. Pred zmenou hospodárskej politiky v roku 1989 spracovávali cukrovú repu cukrovary v Šuranoch, Sládkovičove, Trnave, Pohronskom Ruskove, Trenčianskej Teplej, Seredi, Trebišove, Nitre, Rimavskej Sobote a Dunajskej Strede. Po zmene hospodárskej politiky začali postupne viacerí pestovatelia ustupovať od pestovania tejto plodiny. Dôvodom bola neefektívnosť pestovania, náklady na tonu produkcie sa zvyšovali, ceny klesali. Ako prvé boli zlikvidované v roku 1992 cukrovary v Nitre a Pohronskom Ruskove. Nasledovali závody v Trebišove a v roku 1999 skončil aj najstarší, 145-ročný cukrovar v Šuranoch. Po ukončení spracovania cukrovej repy v Trebišove sa prakticky skončilo pestovanie tejto plodiny na východnom Slovensku. V roku 2000 zanikol cukrovar v Sládkovičove, o štyri neskôr v Trnave a v roku 2006 skončil cukrovar v Rimavskej Sobote. Nečakané ukončenie spracovania cukrovej repy v najmodernejšom cukrovare v Dunajskej Strede v roku 2007 znamenalo zánik zhruba 150 pestovateľov a zníženie pestovateľských plôch o ďalších 10.000 hektárov. Tie sa v roku 2008 dostali na historické minimum 11.026 hektárov. Pred vstupom Slovenska do Európskej únie Slovensko nemalo kvótovaný systém na cukor, kontrahovalo sa také množstvo cukrovej repy, aké boli cukrovary schopné spracovať v kampani. Pri vstupe do únie bola Slovensku pridelená kvóta 207.432 ton, ktorá sa postupne znižovala na súčasných 112.319,5 tony. Po reštrukturalizácii cukrovarníckeho priemyslu zostali na Slovensku dve výrobné spoločnosti, Považský cukrovar,a.s. s výrobným závodom v Trenčianskej Teplej a Slovenské cukrovary,a.s. so závodom v Seredi (ten je modernejší).
Repa kŕmna (Beta vulgaris convar. crassa ALEF.)
REPA KŔMNA (Beta vulgaris convar. crassa ALEF.)
Repa kŕmna sa využíva ako glycidové šťavnaté krmivo s nízkym obsahom dusíkatých látok a vlákniny. Má vysokú stráviteľnosť pre viaceré hospodárske zvieratá - dojnice, chovný dobytok a iné.
Botanická a biologická charakteristika
Repu kŕmnu zaraďujeme do čeľade mrlíkovité (Chenopodiaceae). Hospodársky a biologicky je to dvojročná rastlina. Rovnako ako pri repe cukrovej v prvom roku vytvára prízemnú ružicu listov a buľvu, v druhom roku sa dopestuje osivo. Na množenie slúžia klbôčka. Rozlišujeme typy odrôd objemové, prechodné a obsahové. Výhodou objemových je vysoká úroda, obsahové odrody z dôvodu vyššieho zastúpenia sušiny sú lepšie skladovateľné. V listine registrovaných odrôd sa nachádzajú aj prechodné odrody.
Nároky na agroekologické podmienky
Najvhodnejšie pôdy pre pestovanie repy kŕmnej sú hlinité až hlinito-piesočnaté, dobre vyhnojené a nezaburinené. Tiež vhodné môžu byť pôdy hlboké ílovité v dobrom fyzikálnom stave a s primeraným množstvom vápnika. Na ľahších a stredne hlbokých pôdach je dôležitý dostatok humusu a priaznivé rozdelenie zrážok.
Technológia pestovania
Zaradenie v osevnom postupe - Najčastejšie ju zaraďujeme po ozimných obilninách, neodporúča sa po kukurici a kapuste repkovej pravej, po sebe najskôr po 4 rokoch.
Príprava pôdy - Príprava pôdy je spravidla podobná alebo rovnaká ako pri repe cukrovej. Tomu zodpovedá aj spôsob aplikácie hnojív.
Výživa a hnojenie - Výživa a hnojenie sú podobné ako pri repe cukrovej. Na jeseň zaorávame strednou orbou 30 až 45 t.ha-1 maštaľný hnoj. Repa kŕmna odčerpá z pôdy na produkciu 1 tony fytomasy približne 3 kg N, 0,3 kg P a 4,3 kg K. V porovnaní s repou cukrovou sú to vyššie dávky dusíka, maximálne do 150 kg.ha-1, 2/3 pred sejbou a 1/3 počas vegetácie koncom mája až začiatkom júna. Fosfor a draslík aplikujeme na jeseň súčasne so zaorávkou maštaľného hnoja. Pre rast a vývin repy kŕmnej sú významné aj bór a mangán.
Sejba - Spôsob založenia porastu je v princípe podobný, alebo rovnaký ako pri repe cukrovej. Závisí od charakteru odrody a aktuálnych pestovateľských podmienok. Uplatňujeme medziriadkovú vzdialenosť 450 mm. Na konečnú vzdialenosť v riadku 160 až 180 mm sejeme za predpokladu vysokej poľnej vzchádzavosti (nad 70 %) a pri použití geneticky jednoklíčkového osiva. Pri zbere potrebujeme takto dosiahnuť 80 až 90 tisíc rastlín. Na vzdialenosť v riadku 90 až 120 mm vysievame pri technológii s minimálnou potrebou ručnej práce, na konci vegetácie by malo byť 75 až 80 tisíc rastlín na hektár. Najvyšší výsevok je pri technológii so zníženou potrebou ručnej práce – sejba na vzdialenosť 60 až 80 mm v riadku (jednotenie, okopávka). Sejeme do hĺbky 25 až 30 mm. V kukuričnej a repárskej výrobnej oblasti sejeme od konca marca, vo vyšších polohách do 20. apríla.
Ošetrovanie počas vegetácie - Pred vzídením porastu repy kŕmnej, ak sa vytvorí prísušok, uplatňujeme mechanický zásah ježkovými alebo ryhovanými valcami. Takto uľahčíme vzchádzanie, znížime výskyt spály repy a ničíme aj niektoré buriny. Podľa potrieb plečkujeme aktívnymi a pasívnymi plečkami, rovnako ako pri repe cukrovej. Podľa druhového zloženia burín uplatňujeme reguláciu herbicídmi.
Zber a uskladnenie - Ručný zber je uplatniteľný len na malých plochách. Pri veľkovýrobných technológiách zberáme najskôr listy tak, že minimálne poškodzujeme buľvu a ponechávame čo najmenej listov (upravené cepové zberače). Buľvy zberáme upraveným trojriadkovým vyorávačom. Uskladňujeme ich vo vetraných hrobliachch pri teplote 3 až 5°C a relatívnej vlhkosti vzduchu 85 až 95 %.

Ricín obyčajný (Ricinus communis L.) – mladá rastlinka
RICÍN OBYČAJNÝ (Ricinus communis L.)
Je obľúbená a často pestovaná plodina. Pravlasťou ricínu obyčajného je Východná a Západná India, kde dorastá až do výšky 12 m. U nás dorastá do výšky 2 – 2,5 m a pestuje sa hlavne v záhradkách ako ozdobná rastlina.
Stonka je oblá, dutá, vo vrchnej časti sa bohato rozkonáruje, listy sú 8 – 9 laločnaté. Kvety sú malé, jednodomé. Plodom je trojdielna, ostnitá tobolka s 3 veľkými hnedo mramorovanými semenami.
Patrí medzi rastliny obsahujúce nebezpečné toxické bielkoviny! Výnimočne pekné semená ricínu sú rovnako nebezpečné ako krásne. Mimoriadne zradná je aj ich príjemná chuť. Semeno obsahuje alkaloid, ktorý je prudko jedovatý! Smrteľná dávka jedu je už v 2 - 10 semenách ricínu! Spôsobuje vážne hnačky doprevádzané krvácaním, dehydratáciou, kŕčmi a poškodením pečene a obličiek. Nebezpečné sú aj náhrdelníky z týchto atraktívnych semien. Okrem podráždenia pokožky môže alkaloid z porušených semien preniknúť jed do tela cez drobné poranenia.

Ricín obyčajný (Ricinus communis L.) - začiatkom kvitnutia


Slnečnica hľuznatá (Helianthus tuberosus L.) – mladé rastlinky na začiatku vegetácie
SLNEČNICA HĽUZNATÁ (Helianthus tuberosus L.) - topinambur
Topinambur patrí medzi plodiny s vysokou schopnosťou tvorby fytomasy a produkcie sušiny z jednotky plochy. Uvedená skutočnosť ho zaraďuje medzi alternatívne energetické plodiny, predstavujúce nemalý potenciál surovín na výrobu etanolu, škrobu a energie. Nadzemná časť sa experimentálne spracúva k výrobe papiera.
Botanicko - morfologická charakteristika
Kultúrna slnečnica hľuznatá - topinambur (Heliantus tuberosus L.) je zaradená do čeľade astrovité (Asteraceae) a rodu slnečnica (Helianthus).
Stonka je šťavnatá, mäsitá, čiastočne rozvetvená a bohato olistená. Dĺžka stonky je 2 - 4 m, priemerná hrúbka 40 mm.
Listy sú pretiahnuté, vajcovité, špicaté, so zúbkovým okrajom listovej čepele. Počet listov je 80 - 100 kusov.
Kvety sú usporiadané v malom úbore s početným zastúpením žltých kvietkov. Kvitne na jeseň. Semeno v našich agroekologických podmienkach nedozrieva.
Rozsahom veľkej nadzemnej časti zodpovedá mohutný systém koreňovej sústavy. Rozvoj koreňov je v súlade s rozvojom nadzemnej časti. Nadzemná stonka je predĺžená 100 - 150 mm pod povrch pôdy. Prevažná časť koreňov dosahuje dĺžku minimálne 700 mm.
Z podzemnej časti stonky vyrastajú kratšie alebo dlhšie, biele alebo svetlo hnedé stolony. Prerozdelenie stolonov pod povrchom pôdy je vodorovné.
Hľuzy slnečnice hľuznatej majú zvyčajne podlhovastý nepravidelný tvar s väčším množstvom hrbolčekov, na ktorých sa nachádzajú vegetačné očká. Farba hľúz býva biela, žltá, ružová až červená. Tvorba hľúz prebieha v letnom a jesennom období.
Slnečnica hľuznatá je plodina plastická a nenáročná na základné agroekologické podmienky prostredia. Praktické poznatky potvrdzujú výraznú adaptabilitu plodiny na variabilitu pôdy. Darí sa mu prakticky na všetkých druhoch pôd, s výnimkou pôd extrémne ťažkých.
Požiadavky na vlahu sú stredné. Vyššie nároky na vlahu majú v druhej polovici vegetačného obdobia, ale s vyššou efektivitou využitia zrážok ako zemiaky. V suchom období čerpajú vlahu z hlbších vrstiev pôdy.
Požiadavky na teplotu sú minimálne. Prednosťou slnečnice hľuznatej je odolnosť proti nízkym teplotám a mrazu. Hľuzy odolávajú silným mrazom (-30 °C) a preto sa môžu nechať prezimovať v pôde a zberať až na jar.
Z hľadiska nárokov na svetlo je rastlinou krátkeho svetelného dňa.

Slnečnica hľuznatá (Helianthus tuberosus L.) - topinambur – mladý porast (výška 1,5 m)
Technológia pestovania
Jednoročný spôsob pestovania na tom istom pozemku je vhodný pre takú štruktúru plodín osevného postupu, v ktorom je zastúpený vysoký podiel obilnín, alebo plodín jednostranne zaťažujúcich pôdu. Nevýhodou takého to spôsobu pestovania je termín zberu, ktorý musí nadväzovať na komplex postupov umožňujúcich prípravu pôdy pre nasledujúcu plodinu. Zber hľúz v jesennom období je veľmi problematický a namáhavý, nakoľko hľuzy a pôda vytvárajú navzájom jednu ucelenú a kompaktnú masu.
Príprava pôdy má podobný charakter ako príprava pôdy pre zemiaky. Po zbere predplodiny sa robí podmietka, ktorá sa v závislosti na priebehu poveternostných podmienok ošetrí bránením alebo valcovaním.
Termín jarnej prípravy pôdy zodpovedá vlhkosti pôdy. Prvým pracovným zásahom je urovnanie povrchu pôdy smykovaním spolu s bránením. Pred výsadbové kyprenie pozemkov predovšetkým v zemiakovej výrobnej oblasti, je potrebné uskutočniť etapovite. Prvýkrát do hĺbky 80 - 120 mm, po druhýkrát (tesne pred výsadbou) do hĺbky 160 - 220 mm.
Výživa a hnojenie: Hnojenie maštaľným hnojom v dávke 30 - 35 t.ha-1 má priaznivý vplyv na dosahované úrody. Maštaľný hnoj zaorávame stredne hlbokou orbou, rovnako ako aj niektoré iné alternatívne formy organických hnojív.
Tesne pred hlbokou orbou sa aplikujú fosforečné a draselné hnojivá v dávkach, ktoré zodpovedajú agrochemickému rozboru pôdy.
Hnojenie dusíkom sa uskutočňuje v závislosti na úžitkovom smere pestovaných rastlín. Pri pestovaní na zelenú fytomasu sú odporúčané dávky dusíka 140 kg.ha-1. V prípade produkcie hľúz sa dávka znižuje na 100 kg.ha-1.
Založenie porastu: Agrotechnický termín výsadby spadá do obdobia marca a apríla. Vysádza sa ručne, alebo pomocou sadzačov do hĺbky 120 - 140 mm, na vzdialenosť v riadku 250 - 400 mm pri medziriadkovej vzdialenosti 750 mm. Užší pestovateľský spon je vhodnejší pre krmovinársky účel pestovania. Najkvalitnejšie hľuzy na vysádzanie sú také, ktorých priemerná hmotnosť je 40 - 60 g. V prípade, že hľuzy sú mäkké odporúča sa ich namočenie do odstátej vody po dobu 1 - 2 hodín.
Ošetrovanie v priebehu vegetačného obdobia: Aj napriek tomu, že topinambury nevyžadujú intenzívne ošetrenie, spôsob ošetrenia zodpovedá zásadám využívaným pri pestovaní zemiakov. To znamená, že 7 - 10 dní po vysadení sa uskutoční bránenie ľahkými sieťovými bránami, po ktorom nasleduje preorávka na slepo. Po vzídení sa realizuje priorávka a ako posledný kultivačný zásah nasleduje nahrňovanie hrobkovacími telesami. Hĺbka nahŕňania je 40 - 60 mm s nahrnutím pôdy k stonkám v rozsahu 30 - 60 mm. V priebehu vegetačného obdobia sa nerealizuje žiadne prihnohovanie ani aplikácia pesticídov.
Zber: Pred zberom sa porast pokosí s možnosťou využitia nadzemnej časti na silážovanie a zostatok vňate (50 - 100 mm) sa zapracuje do pôdy. Jesenný termín zberu je sťažený, hľuzy spolu s koreňovým systémom a pôdou tvoria ťažko narušiteľný celok, ktorý prechádza celým zberacím ústrojenstvom zberačov určených na zber zemiakov. Jarný termín zberu je priaznivejší. Priemerná úroda topinamburu na zelenú hmotu je 40 - 100 t.ha-1. Úroda hľúz sa pohybuje na úrovni 15 - 30 t.ha-1. Podiel nadzemnej hmoty rastliny z celkovej produkcie fytomasy je 65 %, zostatok tvoria hľuzy (35 %).
Viacročný spôsob pestovania je založený na samo obnovovacej schopnosti porastu z hľúz, ktoré ponechávame po zbere v pôde. Uvedený spôsob pestovania je účelnejší ako každoročné zakladanie porastu. Pri viacročnom pestovaní existuje predpoklad, že minimálne 5 rokov je zabezpečená stabilná a porovnateľná úroda hľúz s úrodou, ktorá je typická pri jednoročnom založení porastu. Výhodou monokultúrneho pestovania na jednom pozemku je: w z dôvodu samo obnovy porastu z hľúz ponechaných na pozemku odpadá výsadba ňv druhom roku a v rokoch nasledujúcich, odpadá sled prác súvisiacich s negatívnym pôsobením slnečnice hľuznatej v slede plodín rotujúcich v osevnom postupe, pri viacročnom pestovaní nebolo preukazne zistený pokles úrod ako pri pestovaní jednoročnom, v porovnaní so zemiakmi, alebo inými plodinami nie sú známe žiadne škodlivé činitele, ktorých populačný nárast je typický pre viacročné pestovanie.
Spôsob založenia porastu v prvom roku je rovnaký ako v časti uvedenej pri jednoročnom pestovaní.
Zber je výhodnejšie uskutočniť na jar. Po zbere sa pozemok vyhnojí priemyselnými hnojivami. Pri dobrej zásobe fosforu a draslíka v pôde sa aplikujú len dusíkaté hnojivá. Charakter kultivačných zásahov je rovnaký ako pri predchádzajúcej technológii. Po každom zbere sa odporúča ponechať na pozemku z dôvodu samo obnovenia porastu určitú časť hľúz. V prípade, že sa pozemok bude využívať pre inú plodinu, je potrebné po jarnom zbere na vyklíčené hľuzy topinamburu aplikovať prípravky na báze totálneho účinku.
Skladovanie hľúz: Cieľom skladovania je udržiavať hľuzy v požadovanej kvalite. Je známe, že hľuzy pomerne rýchlo vysýchajú a za bežných podmienok sa neodporúča ich skladovať dlhšie ako 14 - 28 dní. Dlhšie skladovanie je možné len za predpokladu zabezpečenia zodpovedajúcej vlhkosti vzduchu v skladovacích priestoroch a to na úrovni približujúcej sa 100 %. Z dôvodu nevyrastania púčikov sa odporúča skladovacia teplota na úrovni 2 °C. V prípade ich vyklíčenia nie sú výhonky na rozdiel od klíčkov zemiakov obsahujúcich solanín škodlivé.
Slnečnica ročná (Helianthus annuus L.)
SLNEČNICA ROČNÁ (Helianthus annuus L.)
Slnečnica ročná je z hľadiska svetovej produkcie olejnín oficiálne ponímaná medzi piatimi najvýznamnejšími olejninami sveta (sója, bavlníkové semeno, podzemnica olejná, kapusta repková pravá). Jej význam spočíva v poskytovaní vysoko kvalitného, dieteticky hodnotného oleja, využívaného buď ako olej technický alebo predovšetkým ako olej stolový. Vysoká výživná hodnota je daná najmä vysokým obsahom esenciálnej kyseliny linolovej (až 70 %), obsahom lyzínu a metionínu a pre prítomnosť karotenoidov. V porovnaní, olej kapusty repkovej pravej obsahuje iba 25 % a sójový 45 - 50 % kyseliny linolovej, ktorá má v ľudskom organizme antikarcinogénne účinky a znižuje hladinu cholesterolu v krvi. Na rozdiel od kapusty repkovej pravej, slnečnicový olej neobsahuje kyselinu erukovú a linolénovú.
Najkvalitnejší slnečnicový olej sa využíva v potravinárskom priemysle na výrobu stolových olejov a stužených tukov. Ďalej pri výrobe rybích a zeleninových konzerv a menej kvalitný pri výrobe fermeží, farbív, mazadiel a mydiel. Olej zo špeciálnej - vysoko olejnatej slnečnice (Oliol) sa používa na tepelnú úpravu jedál.
Nezanedbateľný je význam slnečnice ročnej pre živočíšnu výrobu, kde poskytuje veľmi cenné a hodnotné krmivo. Výlisky, ktorých sa získava pri spracovaní slnečnicových semien asi 40 - 50 % obsahujú približne 36 % kvalitných bielkovín.
Kladne možno slnečnicu hodnotiť i ako strniskovú plodinu a na zelené hnojenie. Na tento účel sa jej darí takmer na celom území našej republiky a to aj v oblastiach, kde dopestovanie nažiek neprichádza do úvahy.
Botanicko - morfologická charakteristika
Slnečnica patrí do čeľade astrovitých (Asteraceae).
Koreňová sústava je mohutná, s dobre vyvinutým hlavným kolovitým koreňom, prenikajúcim do hĺbky 2 až 3 m. Koreňový systém umožňuje rastline prijímať vodu a živiny z hlbších vrstiev pôdy a dobre odolávať suchu. Postranné korene rastú spočiatku paralelne s povrchom pôdy, neskôr sa ohýbajú smerom dolu.
Stonka je vzpriamená, pokrytá chĺpkami, na báze povrchovo zdrevnatená a vyplnená bielou hubovitou dreňou. U olejnatých typov sa nerozkonáruje, dosahuje výšku 1 - 2 m, u silážnych odrôd až 4 m. V priebehu rastu je vzpriamená, pred kvitnutím sa začína čiastočne ohýbať a dozretá je pod vrcholom úplne ohnutá smerom k zemi.
Na stonke sa nachádza 20 až 30 listov. Listy sú veľké, elipsovité alebo srdcovité, s pilkovitým okrajom a na povrchu sú drsné. Okrem prvých 2 - 3 párov sú umiestnené na stonke striedavo. Charakteristickou vlastnosťou stonky a listov je heliotropizmus. Otáčanie rastového vrcholu za slnkom sa končí na začiatku kvitnutia.
Súkvetie je úbor, so 600 až 1 200 kvetmi. Tvar úboru môže byť rovný, vypuklý alebo preliačený, s priemerom 0,10 - 0,40 m. V úbore sa nachádzajú obojpohlavné trubkovité a nepohlavné jazykovité kvety (po obvode úboru). Žlto sfarbené jazykovité kvety slúžia predovšetkým ako lákadlo pre opeľovačov. Celé lôžko úboru vyplňujú plodné, trubkovité obojpohlavné kvety v počte 1 000 - 1 200, výnimočne až do 4 000.
Plod je nažka bielej, sivej, alebo čiernej farby. Obsah oleja je nad 50 %. Nažka je tvorená semenom, kožovitým oplodím a šupkou. Semeno vypĺňa vnútorný priestor nažky na 70 - 90 %. U olejnatých typov býva podiel šupiek 22 - 30 %, u cukornatých až 40 %, HTN (hmotnosť 1000 nažiek) je 50 - 100 g. Základným ukazovateľom kvality nažiek je okrem pancierovitosti, šupkatosti a HTN tiež obsah oleja, ktorý sa pohybuje v nažkách od 25 - 45 %, v jadre 40 - 65 %.
Agroekologické podmienky prostredia
Najvhodnejšie pôdy sú hlinito-piesočnaté a piesočnato-hlinité, pôdny typ černozem alebo hnedozem. K pôdnej kyslosti je pomerne tolerantná, neznáša pôdy príliš kyslé, s pH menej ako 5,5. Optimálne pH pôdy je 6,0 - 7,2. Je typická draslomilná rastlina. Nevhodné pozemky pre pestovanie slnečnice ročnej sú s častým výskytom hmly, rosy a častých nárazových vetrov.
V priebehu vegetačného obdobia vyžaduje 400 - 500 mm zrážok. Pri dobrom zakorenení čerpá vodu z profilu pôdy z hĺbky až 2 m. Na nedostatok vlahy je najcitlivejšia v období od tvorby pukov do kvitnutia, za týchto podmienok vytvára malé úbory. V období dozrievania a zberu neznáša výskyt silných zrážok. Potreba vody na vytvorenie produkcie 1 g sušiny je veľmi vysoká, 550 až 600 g. Bez zníženia úrody vydrží slnečnica ročná obdobie sucha 4 - 6 týždňov sucha pri miernom zvädnutí listov.
Slnečnicu považujeme za rastlinu teplomilnú, s nárokmi na klimatické podmienky porovnateľné so stredne skorými hybridmi kukurice na zrno. Je to termofilná rastlina, potrebuje sumu aktívnych teplôt nad 5 °C v rozpätí 1 600 - 2 000 °C. Minimálna teplota pre klíčenie je 4 °C, optimálna 20 - 25 °C. Semeno vzchádza pri teplote pôdy 8 °C za 15 - 20 dní po sejbe. Citlivou sa na veľmi nízke teploty sa stáva až 30 dní po sejbe. Najväčšie nároky na teplotu má rastlina v období tvorby generatívnych orgánov, t. j. v priebehu kvitnutia a tvorby nažiek. Za najvhodnejšiu pre jej pestovanie považujeme kukuričnú výrobnú oblasť. Slnečnica ročná je náročná na dostatok svetla. Z uvedeného dôvodu dostatok k svetla v poraste zabezpečíme optimálnym zahustením jedincov.
Technológia pestovania
Zaradenie do osevného postupu - Na zaradenie v osevnom postupe je nenáročná. Najčastejšie sa zaraďuje medzi dve obilniny, dobre sa jej darí i po strukovinách. Po sebe sa pestuje s odstupom 5-7 rokov. Je vhodnou predplodinou pre obilniny.
Základná a predsejbová príprava pôdy - Po zbere obilnín sa robí podmietka s ošetrením povrchu pôdy. Po nej nasleduje orba do hĺbky 0,20 – 0,25 m, po kukurici 0,25 – 0,30 m
Orbou môžeme zaorávať fosforečné a draselné hnojivá, prípadne organické hnojivá. Hrubú brázdu čiastočne urovnáme. Pri jarnej príprave pôdy môžeme postupovať klasickým spôsobom.
Výživa a hnojenie - Slnečnica vyžaduje dostatok živín. Dobre využíva živiny „v starej pôdnej sile“. Normatív potreby živín na 1 tonu semena je: N- 50 kg, P – 12,9 kg, K – 49,8 kg. Dávka dusíka sa pohybuje od 60 do 80 kg.ha-1 podľa obsahu humusu v pôde. Fosforečné a draselné hnojivá aplikujeme zásadne na jeseň, pri základnej príprave pôdy.
Založenie porastu - Slnečnicu sejeme do hĺbky 40 – 60 mm pri teplote 8°C (optimum 10- 12°C). V našich podmienkach je to približne 10.-15. apríla. Vysievame 55-65 tisíc nažiek na ha, t.j. 4,5-6,0 kg.ha-1. Jedna výsevná jednotka obsahuje 75 000 nažiek. V závlahových podmienkach možno počet jedincov zvýšiť až o 10 %. Slnečnicu sejeme do riadkov na vzdialenosť 0,70-0,75 m, vzdialenosť medzi rastlinami sa pohybuje od 220 do 270 mm. Použitím sejačiek na presný výsev s utláčacím zariadením, odpadá valcovanie po sejbe.
Ošetrovanie porastu počas vegetácie - Hlavnou úlohou je udržať porast v čistom stave, zabezpečiť rastlinám dostatok vlahy a vzduchu v pôde. Ničením burín vytvárame predpoklady pre menší rozvoj chorôb a škodcov. Herbicídy sa využívajú najmä pri predsejbovej príprave pôdy. V súčasnom období prevláda ošetrovanie porastov herbicídmi najčastejšie s predsejbovou aplikáciou.
Zber, pozberová úprava a skladovanie - Slnečnicu zberáme po dozretí nažiek, najčastejšie pri vlhkosti 15%. Pre rovnomerné dozrievanie sa často využíva desikácia porastov. Robí sa pri vlhkosti nažiek 28-30 %. Na zber využívame kombajny s adaptérmi. Pozberové zvyšky je vhodné rozdrviť a zaorať. Nažky je potrebné dosušiť na 8-10 % vlhkosť. Olejnatosť nažiek by mala byť min. 44%. Požiadavkou pre dlhodobé skladovanie je čistota nažiek minimálne 98 %. Úrodový potenciál slnečnice je približne 5 t.ha-1.
Kvet sóje fazuľovej (Glycine max L.)
SÓJA FAZUĽOVÁ (Glycine max L.)
Hospodársky význam a využitie
Sója svojou biologickou podstatou patrí medzi strukoviny, nakoľko plod má struk. V štatistikách z hľadiska hospodárskeho využitia ju nachádzame medzi olejninami pretože v semenách obsahuje 18 – 22 % tukov veľmi dobrej kvality. Z mastných kyselín obsahuje okolo 11 % kyseliny palmitovej, 4 % kyseliny stearovej, 21% kyseliny olejovej, 54 % kyseliny linolovej a 9 % kyseliny linolénovej. V semenách sóje je zo všetkých strukovín najvyšší obsah bielkovín 35 – 45 %, ktoré majú výborné zloženie esenciálnych aminokyselín. V 100g N - látok sa nachádza 6,3 % lyzínu, 1,5 % cystínu, 3,8 % treonínu a 1,4 % tryptofanu. Významné zastúpenie majú glycidy, ktorých obsah sa pohybuje na úrovni 22 – 26 %, 4 – 6 % minerálnych látok s bohatým podielom K a P a spektrom vitamínov A, D, E, ale hlavne B. Z antinutričných látok sú významné inhibítory trypsínu, saponíny a antivitamíny.
Hlavné využitie sóje je v tukovom priemysle pri výrobe kvalitného, veľmi dobre stráviteľného oleja, pričom vedľajšími produktmi sú extrahované šroty, ktoré sú výborným bielkovinovým koncentrovaným krmivom.
Svoje nezastupiteľné miesto má sója i v racionálnej výžive ľudí. Využívajú sa jednak celé semená v najrôznejších úpravách, ale v potravinárskom priemysle sa robí celý rad výrobkov ako napr. sójová múčka, krupica, olej, sójové mlieko, maslo, syry, omáčky, lecitín, náhradky mäsa a ďalšie výrobky. Sójové bôby a produkty zo sóje majú svoj význam pri redukčnej diéte, v strave diabetikov, pri celiakii. Široké uplatnenie má i v kozmetickom, farmaceutickom a chemickom priemysle.
Botanické zaradenie sóje
Rod Glycine má veľký počet druhov, väčšinou divorastúce v Ázii a Amerike. U nás je zastúpený jednoročným kultúrnym druhom Glycine max (L.) – sója fazuľová. Má bohatú kolovitú koreňovú sústavu, pričom hlavný koreň nesiaha hlboko, ale vytvára bohatú sieť postranných korienkov, ktoré prenikajú do hĺbky až 2 m.
Vzchádza epigeicky, klíčne listy sú vynášané na povrch pôdy, pravé listy sú spravidla trojpočetné.
Stonka je tvorená z 10 - 15 článkov, dorastajúca do dĺžky 0,3 – 1,2m, v nadzemnej časti sa rozkonáruje.
Súkvetie má strapcovité s 5 – 10 drobnými kvietkami, bielej, ružovej až fialovej farby vyrastajúce v úžľabí listov. Kvitne postupne odspodu k vrcholu rastliny a od stredu k postranným konárom. Kvitnutie trvá tri týždne i viac a je samoopelivá.
Plodom je struk s 3 – 4 semenami.
Semená sú žlté, hnedé, sivé, čierne s rôznym odtieňom pupkovej časti, elipsovitého, guľatého alebo podlhovastého tvaru.
Nároky sóje na pestovateľské prostredie
Územie Slovenska je okrajovou oblasťou pestovania sóje.
Pôdy vyžaduje hlboké, štruktúrne, výhrevné, bohaté na humus a vápnik. Z hľadiska pôdneho druhu sú vhodné pôdy hlinité, ílovito-hlinité, hlinito-piesočnaté s neutrálnou pôdnou reakciou. Sója neznáša pôdy ťažké, zamokrené, zhutnené, ale ani pôdy ľahké, piesočnaté. Vyhovujú jej pôdne typy černozeme a hnedozeme s možnosťou doplnkovej závlahy. Ľahko prijíma ťažké kovy z ovzdušia, preto nie je vhodné pestovať ju v blízkosti chemických tovární.
Z nárokov na podmienky prostredia vyplýva, že je vhodné pestovať ju v kukuričnej výrobnej oblasti a teplejších regiónoch repárskej výrobnej oblasti s možnosťou doplnkovej závlahy.
Teplota. Sója je teplomilná rastlina. Pre svoj rast a vývin potrebuje sumu vegetačných teplôt 2000 až 3000 oC. Optimálna ročná teplota je okolo 8 – 10 oC. Minimálna teplota pre klíčenie je 6 – 9 oC, optimálna 15 – 20 °C. Od dostatku vlahy a teploty sa odvíja i doba klíčenia (pri teplote 8 oC vzíde za 3 týždne, pri 18 oC za týždeň). Na jarné mrazy je menej citlivá ako fazuľa alebo kukurica.
Počas vegetácie jej vyhovujú teploty 18 – 20 oC. Počas tvorby strukov semien sú optimálne teploty 20 – 25 oC. Pri dozrievaní by teploty nemali klesať pod 13 oC. Sója je plodinou krátkeho dňa. Pre naše podmienky sú vhodné odrody, ktoré výrazne nereagujú na dĺžku dňa.
Sója je plodina náročná na vlahu. Transpiračný koeficient má 600 – 1000. Veľké nároky na vodu má už počas klíčenia, kedy potrebuje 120 – 140 hmotnostných % vody. Ako prebytok vody tak aj pretrvávajúce sucho počas klíčenia spôsobuje nejednotné vzchádzanie, nekompletný porast, zvyšuje sa riziko zaburinenia a znižuje úroda. Ročný úhrn zrážok by mal byť nad 550 mm. Najväčšie nároky na vodu má v období zakladania a tvorby kvetných púčikov, kvitnutia, nasadzovania strukov, tvorby a nalievania semien. Pri nedostatku vody dochádza k opadávaniu kvetov, strukov a následne k znižovaniu úrody. Sóju nie je vhodné pestovať na výsušných stanovištiach, ale nevyhovuje jej ani nadmerná vlhkosť.
Sója fazuľová (Glycine max L.) – rastlinka aj struky sú pokryté chĺpkami
Technológia pestovania
Najvhodnejšou predplodinou sú hnojené okopaniny, možno ju však zaradiť i po obilnine. Úspešne ju možno pestovať i po sebe. Prípravu pôdy vykonávame ako pri fazuli.
Hnojíme vyššími dávkami dusíka, a to 60-90 kg.ha-1 N, výnimočne až 120 kg.ha-1 N, pred sejbou (v zahraničí odporúčajú aj delenú dávku). Dávky fosforečných a draselných hnojív sú nasledovné: 20-40 kg.ha-1 P, 70-120 kg.ha-1 K.
Sejba – v KVO do konca apríla (III. dekáda), v RVO do 5. mája. Sejeme do riadkov vzdialených od seba 250 - 450 mm alebo dvojriadkov 150 x 450 x 150 mm, hĺbka sejby 40 -
60 mm, počet klíčivých semien na 1 m2 60 - 80, t.j. 100 - 140 kg.ha-1.
Zber – priamy, upraveným obilným kombajnom v plnej zrelosti, optimálna vlhkosť semien je 16 - 18 %. Desikáciu uplatňujeme len pri semenárskych alebo veľmi zaburinených porastoch, a to 6 dní pred zberom. Semeno skladujeme pri vlhkosti 12 - 13 %, pri vyššej treba dosúšať.
Na kŕmne účely môžeme sóju zberať i v zelenej zrelosti (obdobie nasadzovania strukov) a to na zelené kŕmenie alebo na seno. Pre rovnaký účel môžeme pestovať sóju v tzv. dvojkultúrach spolu s kukuricou alebo cirokom cukrovým (600 mm vzdialené riadky kukurice a medzi nimi po 200 mm riadky sóje). Zber dvojkultúry sa vykonáva kolmo na smer riadkov.
Sója fazuľová – dozrievajúci struk (Glycine max L.)

Šošovica jedlá (Lens esculentha L.) mladé rastlinky
ŠOŠOVICA JEDLÁ Lens esculenta L.
Šošovica je veľmi kvalitná strukovina, ktorá sa pestuje výhradne pre potravinárske účely. Má vysoký obsah kvalitných bielkovín, vysoký obsah vitamínov B a C, minerálnych látok, najmenej hrubej vlákniny. Na kŕmne účely sa využíva odpad po čistení a slama, ktorá je z hľadiska kŕmnej hodnoty najcennejšia zo všetkých strukovín.

Biologická charakteristika
Je to jednoročná jarná strukovina s najslabšie vyvinutým koreňovým systémom. Stonka je mierne poliehavá, 0,2 - 0,6 m vysoká, na priereze štvorhranná, ryhovaná, v spodnej časti sa veľmi rozkonáruje. Listy sú párnoperovité s úponkou, oválne, podlhovastooválne až čiarkovité, na povrchu hladké alebo ochlpené. Súkvetie je strapec, vytvorený z 2-4 kvetov. Kvety sú drobné, biele, modrofialové, samoopelivé. Struk je sploštený, takmer kosoštvorcový, obsahuje 1 - 3 semená diskovitého tvaru. Semená sú buď jednofarebné (olivovozelené, svetlo alebo tmavohnedé, tmavomodré, čierne) alebo s kresbou. Obsah dusíkatých látok v semenách je 22 - 28 %, v slame okolo 4 %. Odrody šošovice jedlej (podľa LRO z roku 2003): Lenka, Nelka, Renka.

Nároky na prostredie
Šošovica je náročná na teplo, preto sa môže pestovať len v teplých oblastiach (priemerná ročná teplota 8 - 9 0C). Semená klíčia pri teplote 4 - 5 0C, vzídené rastliny vydržia i teploty –50C.
Ročný úhrn zrážok 500 - 600 mm. Vyžaduje pôdy vzdušné, ľahšie, piesočnato-hlinité alebo hlinitopiesočnaté, dobre zásobené vápnikom (pH 7 - 7,5).

Technológia pestovania
Vhodnou predplodinou sú hnojené okopaniny, kukurica na siláž, olejniny. Najčastejšie sa zaraďuje medzi dve obilniny do 3. trati po hnojenej okopanine. Dôležité je, aby predplodina zanechala nezaburinenú pôdu, pretože šošovica má veľmi pomalý počiatočný rast a slabo konkuruje burinám. Po sebe sa môže pestovať za 4 - 5 rokov. Prípravu pôdy vykonávame ako pri ostatných jarných strukovinách. Hnojíme nižšími dávkami dusíka (10 - 30 kg.ha-1). Dávky fosforečných a draselných hnojív sú nasledovné: 25 - 40 kg.ha-1 P, 70 - 120 kg.ha-1 K. Nedostatok vápnika v pôde môže byť príčinou nízkych úrod, preto je vhodná aplikácia hnojív k predplodine alebo na jeseň mletým vápnom.
Sejba
Zdravé, morené a inokulované osivo (ak nebola šošovica dlhší čas pestovaná na danom pozemku) sejeme skoro na jar pri teplote pôdy 5 - 6 0C, najneskôr do konca marca. Sejeme do riadkov 125 - 250 mm, do 30 - 40 mm hĺbky, pri počte klíčivých semien 200 - 300 na m2, t.j. 80 - 140 kg.ha-1. Po sejbe ihneď bránime v smere riadkov, valcujeme, prísušok rozrušíme bránením. Buriny ničíme najmä herbicídmi.
Zber
Odporúčame delený zber, začiatok kosenia porastu pri vlhkosti semena 25 – 35 %, t. j. v čase, keď dolné 2/3 strukov sú zrelé. Zberáme a mlátime pri vlhkosti semena 17 %. Priamy kombajnový zber je vhodný najmä v rovinných oblastiach, pri nerovnomerne dozrievajúcich a zaburinených porastoch po vykonaní desikácie.


TRITIKALE – Triticosecale /Wittm./
Tritikale je nová, človekom vytvorená obilnina. Vznikla medzidruhovým krížením pšenice a raže v roku 1875.
Pestovateľské výhody tritikale:
- vyššie úrody i v menej priaznivých pestovateľských podmienkach (vhodné do marginálnych oblastí),
- je tolerantnejšie voči horšej predplodine, k pôde s nižšou kyslosťou, k pôde s nižším obsahom makro i mikroživín,
- menšia náročnosť na hnojenie priemyselnými hnojivami a ochrane proti chorobám a škodcom,
- vyššia kŕmna hodnota, výhodné zloženie bielkovín s vyšším množstvom lyzínu,
- vyššia produkcia zelenej hmoty s lepším využitím v kŕmnych zmesiach (zelené kŕmenie, seno, senáž),
- vhodný obilný druh pre pestovanie v ekologických systémoch, v chránených krajinných oblastiach, v pásmach hygienickej ochrany vodných zdrojov, na ľahkých piesočnatých pôdach, v marginálnych oblastiach.
Agroekologické podmienky pestovania
Nároky na agroekologické podmienky tritikale sú menšie ako pri pšenici letnej, forme ozimnej (tolerantnejšie na predplodinu, znáša i horšie pôdne podmienky, nižšiu kyslosť pôdy, ale väčšie ako pri ozimnej raži. Je zimovzdornejšie ako ozimný jačmeň, naopak je menej zimovzdornejšie ako raž. Vegetačná doba tritikale je o 10 – 14 dní dlhšia ako pri raži.

Technológia pestovania
Pre dosiahnutie vysokých úrod potrebuje dobré predplodiny, ako sú ďatelinoviny, strukoviny a okopaniny.
Príprava pôdy pre trikitale je rovnaká ako pre ostatné ozimné obilniny a závisí od predplodiny. Tritikale priaznivo reaguje i na plytké kyprenie pôdy do hĺbky 80 –180 mm namiesto orby, predovšetkým po neskoro zberaných predplodinách.
Sejbové lôžko pripravuje do hĺbky 50 – 60 mm , a to vibračnými bránami s valcom v agregáte so sejačkou. Sejbové lôžko môžeme pripraviť aj klasickým urovnaním ornice a bránami (napr. radličkovými).
Optimálny termín sejby je podobný ako pri raži (15.9. – 10.10.). V menej priaznivých podmienkach môže sejba začať o týždeň skôr, sejba po 20.10. zvyšuje riziko vyzimovania.
Optimálne výsevné množstvo sa najčastejšie pohybuje v rozpätí 400 – 500 klíčivých zŕn na 1 m2 , v horších agroklimatických podmienkach 450 – 550 klíčivých zŕn na 1 m2.
Porasty však nesmú byť prehustené.
Hĺbka sejby je 30 – 40 mm, medziriadková vzdialenosť sa pohybuje v rozpätí 100 – 150 mm, najčastejšie 125 mm.
Výživa a hnojenie - Dávky fosforečných a draselných hnojív stanovujeme podľa zásoby živín v pôde, plánovanej úrody a agroklimatických podmienok. Priemerné dávky sa pohybujú od 35 – 100 kg.ha-1 P2 O 5 , 80 – 120 kg.ha-1 K2 O. Dávky dusíka sa odporúčajú v rozpätí 80 –120 kg.ha-1 N. Celková potreba dusíka sa najčastejšie realizuje v dvoch dávkach a to ako regeneračnú (na jar 60% N) a produkčnú (40% N na začiatku steblovania). Pre zvýšenie kŕmnej hodnoty a HTZ môžeme použiť i neskoré prihnojovanie, (pozor však na zvýšený výskyt listových a klasových chorôb). Vápnenie na kyslých pôdach zvyšuje istotu prezimovania.
Mechanické ošetrovanie, ochrana proti burinám a škodcom je rovnaká ako pri pšenici alebo raži.
Zber a pozberová úprava – Tritikale, podobne ako raži, má sklon k prerastaniu v klase, preto musíme sledovať proces dozrievania a určiť správny termín zberu. Priamy zber robíme vo fáze žltej zrelosti v závislosti od vlhkosti zrna. Z dôvodu vyššie spomenutej možnosti prerastania, zberáme zrno vo vyššej vlhkosti a následne ho dosúšame. Tritikale má i vyšší sklon k otváraniu klasov (slabší uzáver kláskov) a k výmrvu.
Pri pozberovej úprave je potrebné postupovať šetrnejšie, pretože zrno tritikale má sklon k zaparovaniu a zatuchnutiu, čím sa znižuje jeho kŕmna hodnota.
Pri predaji tritikale sa hodnotia rovnaké akostné kritériá ako pri ostatných kŕmnych obilninách. Základná vlhkosť je 13,5%, pri vyššej vlhkosti je za každé 1 % zrážka 1,2 % z hmotnosti dodávky.
Návrat na obsah